Hironobu Sakaguchi dvadsaťpäť rokov rozpráva osudové príbehy tak, ako by každý jeden mohol byť jeho posledný. Svedčia o tom mnohé názvy (Final Fantasy, Lost Odyssey) a novinka je asi najsvetlejší príklad. Tento postup má jednu výhodu – ak by v momente prestal tvoriť hry, každá jeho hra je potenciálne jeho opus magnum. The Last Story je typická JRPG, kde sa snúbia známe metódy, ale ešte si nachádza priestor aj na určitý posun či vhodnú variáciu.

Sakaguchi vytvoril Final Fantasy, na ktoré sa po rokoch vyšperkovali jednoznačné kritéria hodnotenia a tie možno uplatniť aj pri jeho najnovšom diele. Príbeh a postavy, svet a desiatky hodín objavovania, súbojový systém. Tri mantry, ktoré z JRPG robia to, čo milujeme. Otázne je, čo sa na nich dá zlepšiť? Myslím si, že pri The Last Story aj Sakaguchi pochopil, že niektoré motívy sa opakujú dookola a ak ich chce mať vo svojom ďalšom epose, musí ich šikovne recyklovať alebo občas odľahčiť. Niežeby sa dostal jeho scenár na úroveň paródie, ale The Last Story je presne hra, ktorú oceníte aj po rokoch grindovania a prebíjania sa rovnakými príbehmi.

Pretože začiatok nie je o nič originálnejší ako nástup do iných JRPG. V skupine žoldnierov križujúcich krajinu za svojím najbližším džobom sa nachádza Zael, sirota snijúca o tom, že sa jedného dňa stane rytierom. Po poslednom záťahu sa dostanú na Lazulis Island a do veľkomesta, kde objavia princeznú Calistu, ktorá chce cestovať a objavovať svet. Poviete si, klasika videná napríklad vo Final Fantasy IX a to ešte nič neviete ani o deji, kde jedna ríša bojuje proti druhej (FF XII?) Ako chce Sakaguchi prísť s takým ansámblom k zapamätateľnej príhode?

Cez vzťahy. Nie cez fatálne, kde kulminuje jedna či dve love story súčasne, ale vzťahy v skupine, kde sú perfektne napísané charaktery postáv. Je tu Dagran, ktorý pre Zaela predstavuje mentora a staršieho brata, Yurick, mladý a tichý mág ohňa, ktorý tlmí svoje emócie a váži slová, jeho opakom je Lowell, špecializujúci sa na element ohňa i zbožňujúci ženy. Navonok cynik, vnútri zaujímavo založený chlap, pre ktorého partia predstavuje pomaly vyššiu cenu ako rodina. Dámy zastupuje variabilná dvojica Mirania (mysteriózna filozofická liečiteľka) a Syrenne, čo je veselá kopa a tmel partie – a ešte si aj rada vypije (čo ústi do mnohých vtipných momentov).

Šestica žoldnierov tvorí jednu z najlepších skupín v histórii videoherných scenárov, ich roly a interakcie sú fantastické. Občas sa pritrafí tuctový dialóg, no väčšinu času budete ich postoje hltať – a pri ústrednej dvojici Zael-Calista zmäknete. Príbeh ponúka skôr originálne vnútorné konflikty, ale dôjde aj na boje národov, vládne machinácie či prežitie krajiny. Ako celok je však pútavý, a čo je podstatnejšie, pri skromnej stopáži (na pomery JRPG) 20 hodín (hlavný príbeh) nemá prakticky žiadne slabé miesto. Veľa plusových bodov si zaslúži i pozorná lokalizácia, ktorá dáva dialógom zmysel a dabingu rôzne prízvuky z britských ostrovov.

Minimálne kvôli postávam a príbehu sa oplatí putovať až do konca. Vzhľadom na dĺžku hry nie je svet až taký rozsiahly a sústredí sa primárne na Lazulis Island. Iste, je tu ústredná metropola, mestá plné NPC s vedľajšími questami, lesy, jaskyne, hrobky, takže je kam ísť. No občas chýba pocit z veľkej odysey; je nahradený intenzívnejším putovaním i poznaním menšej plochy. Na druhej strane hlavné mesto budete poznať úplne dokonale – jeho uličky, taverny, časti hradu, kde sa odohrávajú zadania questov či biznis. Tento svet žije, a raz sa ho snažíte chrániť pred nepriateľmi, inokedy idete do podzemia odhaliť temné tajomstvo. Osobne sa mi páčil quest, kde idete len randiť s rôznymi mešťanmi a užívať si trošku citov. Japonci skrátka vedia hrať na túto strunu. To sa všetko vyplatí aj pri hernej dobe, ktorá z príbehovej dvadsiatky rýchlo prekročí aj 30 hodín.

Je to súbojový systém, ktorý hneď po sedmičke statočných preberá žezlo najkvalitnejšieho prvku The Last Story. Preč je ťahová stratégia a systém samotného bojiska, teraz je servírovaný v reálnom čase, s napínavým tempom a sčasti aj novými pravidlami. Na jednej strane funguje veľa osvedčeného; kocky sú hodené, vie sa kto útočí mečom a kto sa snaží kúzliť. Rozdelením funkcií môžu autori poriadne zvýšiť tempo v akcii, nemáte čas špekulovať nad zameraním, aj keď určitá miera taktiky je potrebná. Behanie po bojisku je súčasťou akcie, môžete sa skrývať, brániť či čeliť útokom. Boj s mečom je účinný a s intuitívnym ovládaním. Navyše sa môžete dostať aj do pohľadu z prvej osoby, kedy strieľate z kuše v úkryte. Šípy majú pritom rôzne vlastnosti a môžu zapríčiniť otravu, spánok či iný želaný efekt. Zadeľovanie úloh v boji je potrebné, kto sa vrhne na mágov a kto preberie predné línie?

V rýchlom tempe je spočiatku náročne urobiť správne rozhodnutie. Ale učíte sa, ako využívať schopnosti, ako veliť a prežiť. Sústredíte sa na to, ako najrýchlejšie zasiahnuť nepriateľa a pútať jeho pozornosť. Nie nadarmo, pretože funkcia Gathering je priamo určená na využívanie Zaela ako návnady, zatiaľ čo ostatní sa môžu vrhnúť na útoky či kúzla. Mágia navyše ponúka aj možnosť získavania efektov, pretože na zemi ostávajú kruhy, kde možno získať špeciálne bonusy; buď útočné k zásahom nepriateľov alebo aj obranné či liečivé. Zael má navyše extra možnosť tieto kruhy aj prerušiť, vlastné a aj tie nepriateľské (Snáď ste si nemysleli, že by autori ponechali takú efektnú výhodu iba vám?) Do boja vstupuje skupina maximálne v počte šiestich bojovníkov a každý má päť životov, čo značí, že zomiera sa tu často, najmä v neskorších fázach. Kombinácia fyzických útokov a mágie je odporúčaná, pre boje s bossmi priam esenciálna. A tých je pomerne veľa. Hra je rozdelená na štyri desiatky kapitol a čo i len menšieho bossa má každá z nich. Často platí iná taktika a to je jedna zo silných vlastností hry: bojový systém je prepracovaný a bossov tak veľa, že sa do konca nezunuje.

K výbornému zážitku z The Last Story už prispieva iba optimalizácia Wii. Grafika je veľmi dobrá a z tejto konzolky sa asi nedá vytiahnuť viac. Detaily postáv, solídne prostredia, zaujímavé scény a ich strih. Tu je cítiť um Hironobu Sakaguchiho, ktorý sa popri obsahu viac zameral na formu ako kedykoľvek predtým. Postup je badateľný nielen v každej scéne, ale dokonca aj v súboji, kedy sa pomocou kamery dokáže krásne odviazať a potvrdiť, že táto hra skrátka nemá hluché miesta. Ani v príbehu, ani v súbojoch.

A potom je tu hudobný mág Nobuo Uematsu, ktorý sa dokázal tiež vyhecovať ku krásnemu zážitku. Jeho hudba sa neopakuje (pravda, pri nižšom rozsahu hry), stále vie tvoriť nové originálne melódie, čo sa potvrdzuje v každej scéne alebo aj akcii. Ich spolupráca je neskutočná a smelo môže slúžiť ako vzor pre iných tvorcov či borcov z Hollywoodu, ako sa režisér a skladateľ náramne dopĺňajú.

The Last Story je skrátka ďalší diamant na Wii, ktorý by fanúšikovia nemali minúť. Je iný ako letný hit Xenoblade Chronicles, čo bol mamut na 100 hodín – ale možno je to aj dobre. Intenzívny zážitok, kde nemožno vydýchnuť a pritom dostávať to najlepšie od japonských herných mágov, to si ceníme.