Unmechanical je úplne iná ako by ste očakávali od tvorcov logickej The Ball. Malé švédske štúdio Teotl v kooperácii s krajanmi z Talawa Games sa síce nechali uniesť na vlne logických hádaniek postavených na fyzike, no zdanlivo akčný vizuál menia za niečo rovnako pochmúrne, no zároveň milé. Tajomné aj vizuálne bohaté. U hry hrozí, že jej prepadnete na prvý pohľad. Stačí sa poobzerať po obrázkoch okolo. 

Unmechanical je o malom robotovi, no zďaleka sa nejedná o pretechnizované prostredie plné strojov. Skôr je tomu naopak. V úvode vidíte svojho malého hrdinu – robota bez rúk a vrtuľou na hlave, ako sa snaží dostať do vnútra akejsi beštie. Je tma, on je sám a pri pohľade na jeho tváričku je vám jasné, že mu musíte pomôcť dostať sa von a zistiť, čo sa vlastne stalo. Je obrovskou škodou, že o čarovnom svete sa nedozvedáte vôbec nič. V úvode náznaky príbehu sú utlačené do úzadia. A práve to je problém. Radi by ste vedeli, čo sa stalo a prečo sa to stalo. Máte smolu, autori na vykreslenie pozadia príbehu rezignovali.

Úlohu drobného robota preberáte prakticky okamžite, nemusíte prejsť ani cez úvodné menu. Ono to vlastne ani nie je potrebné. V momente, kedy vás hra vyzve k ovládaniu, viete, čo máte robiť. Okrem lietania zvláda robot aj priťahovanie niektorých objektov, čo je síce jeho jediná možnosť interakcie s prostredím (okrem stláčania vypínačov), no vďaka rôznorodosti objektov hra nie je stále len o tom istom. Neskôr vás odmení aj schopnosťou plávať pod vodou, čím sa odkryjú skryté zákutia aj v už navštívených lokalitách. Ak by som mal hru k niečomu prirovnať, tak najbližšie by bola minuloročná XBL arkádovka Insanely Twisted Shadow Planet.

Unmechanical exceluje v miešaní rôznych štýlov pre vytvorenie svojho vlastného. Nájdete tu prvky steampunku, jednoduché kamenné jaskyne v úvode, biotické prvky, obsesiu potrubím, ktoré budí dojem čriev, jednoduchú industrializáciu od ozubených kolies až po žiarovky. Prejdete vulkanickými chodbami, ojedinele sa dostanete do miestností naplnených obrazovkami či PCB doskami, no a nakoniec sa dostanete aj späť do vonkajšieho sveta. Variabilita prostredí je výrazným plusom. Takmer stále vás čaká niečo nové a to platí aj v prípadoch, kedy prechádzate už známymi časťami prostredia. Zamrzia ojedinelé loadingy, ktoré by v takejto hre byť nemuseli.

V Unmechanical je často prekážkou samotné prostredie, pričom náročnosť postupne stúpa. V úvode sú to len kamenné bariéry, ktoré dokážete jednoducho preraziť. Neskôr sa pripoja spínače a vypínače, no už po prvej polhodinke začínajú pribúdať hádanky s využitím svetiel, zvukov a samozrejme bohato založené na fyzike. S narastajúcou obtiažnosťou príde aj na hádanky, v ktorých absentuje logický základ a k ich riešeniu často dospejete viac či menej len náhodou.

Obyčajne dokážete odpozeraním z prostredia vyčítať, čo po vás hra chce. V opačnom prípade sa pripravte na dlhší zákys. Hra si tak pomáha natiahnuť hraciu dobu, ktorá sa pohybuje na úrovni dvoch hodín. Záver prichádza priskoro neadekvátnym voči zábave otvorením trubky.

V Unmechanical narazíte na veľké množstvo pascí, ale reálne vám žiadne nebezpečenstvo nehrozí. Hra vás do životu ohrozujúcich situácií nepustí, prakticky o život nikdy neprídete, čím odpadajú akékoľvek starosti o postavu. Ani o postup sa strachovať nemusíte, hra sa automaticky a možno až prehnane ukladá na každom kroku. 

Unmechanical je hlavne po výtvarnej stránke unikátna, po technologickej jej robia starosti neostré textúry a loadingy. Umelecký dojem je výborný a práve vďaka nemu si hru zamilujete. Mierne depresívne jej sadne ako uliate, je bohaté na detaily a zároveň tajomne čarovné. A robot? Ten je naozaj úžasná postavička. Je to také trdlo, ktoré stále niekam nabúra, a podľa toho aj vydáva zvuky. Minimalistická hudba sa ku hre vynikajúco hodí a krásne dofarbuje jej atmosféru.

Unmechanical si je takmer nemožné nezamilovať. Získa si vás vďaka milej postavičke, vizuálu a adekvátnej výzvy pre šedú kôru bez frustrovanie náročnosťou hádaniek. Najväčšie výhrady tak smerujú na naozaj biednu dĺžku. Nech je hra akokoľvek kvalitná, tento aspekt nemožno prehliadať. Zvlášť keď po prejdení neponúka nič ďalšie.