O tom, že PS Vita potrebuje hry ako soľ, vôbec nemusíme diskutovať. Sympatická čierna krabička ohúri dizajnom, funkciami a možnosťami, ale s ponukou kvalitných titulov to je slabšie. A kde neprichádzajú originálne tituly, musia stačiť aj „prerábky“ známych sérií do malého formátu. Assassins Creed Liberation sa celkom nepodaril a tak sa pozornosť obracia na Activision a VITAmínový Call of Duty Black Ops: Declassified.

Séria Call of Duty už dlhšiu dobu stagnuje, podľa niektorých dokonca jej kvalita klesá. Strojček na peniaze, dojná krava - hovorme tomu ako chceme a všetci budeme mať (aspoň trochu) pravdu. Pre Vitu svitala po ohlásení titulu aspoň malá nádej. Nové zariadenie, nové možnosti, nové typy ovládania, žeby aj nová krv do žíl umierajúcej značky? Pri Call of Duty platí, že zväčša ponúka efektný a výbušný singleplayer ruka v ruke s prepracovaným režimom pre viacerých hráčov. Šťuknime teda najprv na položku „Campaign“ a pripravme sa na dychberúci zážitok.

Singleplayer v Declassified naozaj dychberúcim zážitkom je. Nepamätám si totiž hru, ktorá by mala rovnako dlhú príbehovú kampaň. A označením „dlhú“ myslím „krátku“. Kampaň ponúka 10 misií, každá z nich (na najľahšej obtiažnosti) trvá cca 5 minút. Čítate správne, singleplayer v Declassified nevydrží ani hodinu. Tento neskutočný podvod na kupujúceho neospravedlňuje ani zvýšenie potrebného času pri medium či hard obtiažnosti, nie je jednoducho možné, aby som kampaň hry za plnú cenu odohral za 50 minút. V misiách nefunguje autosave ani checkpointy, takže pri každej smrti musíte level reštartovať. Pri spomínanej dĺžke misií to nie je až taký problém, treba sa však pripraviť, že na vyšších obtiažnostiach je hra celkom náročná a možno vám budú checkpointy naopak chýbať.

Misie sú pozliepané bez akéhokoľvek príbehu, dozviete sa, že dvaja hlavný protagonisti riešia svoje úlohy počas studenej vojny bez nejakého prepojenia alebo uceleného dejového pozadia. Navyše sú navrhnuté tak tunelovo, že všetky predchádzajúce hry v histórii obvinené z tohto prehrešku by sa v priamom porovnaní stali kráľmi sandboxu. Prejdete chodbou, vyskočia dvaja nepriatelia, zabijete ich. Vyjdete po schodoch, tam sú traja nepriatelia, zabijete ich. Pokračujete k dverám, dáte tam nálož a v „bombasticky efektnom“ spomalenom zábere (ktorý sme videli už asi 100krát pred tým) zabijete posledných troch nepriateľov. Bez výbuchov, bez padajúcich helikoptér, bez potápajúcich sa lodí.

Aby to nebolo príliš náročné na intelekt hráčov, nemusíte v misiách hľadať dokumenty, tajné informácie či iné bonusy. Žiadne tam totiž nie sú. Zato v každom nasadení vidíte v ľavom spodnom rohu časomieru, ktorá vám každú sekundu pripomína ako dlho ste už na bojisku. Niekedy sa dostanete až k neuveriteľnému číslu 7 minút, inokedy sa zastavíte pri čísle 3! 

Čo z toho, že po tejto rozvetvenej ceste (jasné), plnej zvratov (tak to určite) a morálnych rozhodnutí (haha) nájdete kopec zbraní, od AK47 cez Famas, brokovnice, snajperky, až guľomety, keď Declassified nedokáže využiť takmer žiadne možnosti ponúkané hardvérom Vity. Maximum, na čo sa tvorcovia zmohli, je hádzanie granátov ťuknutím na displej a stabilizovanie dýchania jednoduchým stlačením zadnej dotykovej plochy. Ani grafika na tom nie je excelentne, s Uncharted hru radšej ani neporovnávajme, ale ak by si niekto z tímu tvorcov zaslúžil aspoň skromnú výplatu, boli by to práve grafici. Pozerať sa na to dá, o zrak určite neprídete.

Naopak, ľudia zodpovední za AI si výplatu nezaslúžia vôbec. Čo umelá inteligencia, resp. v tomto prípade skôr umelá demencia predvádza, je ďalším z mnohých polienok, ktoré Nihilistic hádže fanúšikom Call of Duty pod nohy. Vojaci stoja, keď do nich strieľate alebo strieľajú, keď vás v žiadnom prípade nemohli vidieť.

Povestným medom okolo huby sú v prípade Declassified doplnkové herné režimy. Hodinový singleplayer sa snažia ospravedlniť zapracovaním režimu Hostiles, čo je starý známy Horde mód. Na hráča sa valia vlny nepriateľov a je iba na ňom, koľko vydrží. V menu nájdete aj Time Trial, kde na čas zostreľujete kartónové makety teroristov.

Po vložení karty s hrou do handheldu vás čaká siahodlhý update, ktorý do základného menu pridá multiplayer. Presne tak, celý multiplayer sa sťahuje ako záplata, čo samo o sebe neveští nič dobré. U mňa osobne je každé napojenie do MP zápasu malým pôrodom, hra sa buď vôbec nenahrá alebo keď sa nahrá do lobby, odkiaľ sa nedá dostať, či dokonca dochádza aj k reštartu celej aplikácie. Keď sa už do hry dostanete, čaká vás klasický Call of Duty zážitok. Veľa akcie, menej rozmýšlania, perky, kill strikes, vytváranie classov, odomykanie nových zbraní a vybavenia. Pri nutnej dávke šťastia pri spúšťaní MP, nájdení nezalagovaného servera a neretardovaných spoluhráčov je práve multiplayer jediným dôvodom, prečo hra nedostáva totálnu nulu.

Kritizovaný Assassin's Creed: Liberation je oproti tomuto paškvilu videohra bohov. Ak ste nebodaj Call of Duty Black Ops: Declassified kúpili niekomu pod stromček, rýchlo to utekajte vymeniť, ešte to stíhate. Alebo namiesto toho mu dajte tri kilá cibule. Výsledný efekt bude rovnaký – nadávky, plač a krokodílie slzy stekajúce po lícach.