Opravovať niečo, čo nie je vôbec pokazené, sa nevypláca. Určite to poznáte veľmi dobre sami, stačí si spomenúť na prvé pokusy zistiť, ako ten walkman (taká veľká krabička na kazety) vlastne funguje. Veď to len povolím tu a tu, poskladať to hádam zvládnem. Alebo ani nie. Podobne by sme mohli so zdvihnutým obočím sledovať, ako berú v Insomniac Games skalpel a chystajú sa nám vykuchať obľúbenú dvojku, Ratcheta s Clankom. “Galaxia nikdy nebola tak nudná,” povzdychne si kapitán Qwark v úvode a ani len netuší ako dokonale vystihuje hru Ratchet & Clank: Q-Force.

Plošinovky stále letia – a nenadávajte nám za tento názor do starých fotrov. Máme ich radi a ratchetovina s podtitulom Future len potvrdzuje, že podobné kúsky lákajú viacerých. Lenže doba je krutá, peniažky sa kotúľajú stále v menších počtoch. Najvhodnejšie riešenie podľa pánov v kravatách, ktorí vás ohúria tisíc a jedným grafom, už klope na dvere. Takže čo sa dnes nosí a čo je in? Napríklad taká fúzia žánrov, spájanie všetkého možného do jedného celku, takže Q-Force je tower defense akčná arkáda/strieľačka s jemným nádychom plošinovky a s výraznou podporou kooperatívneho hrania. 

Nevyužitý potenciál príbehu je zadupaný do zeme nielen plytkou hrateľnosťou, ale aj nulovou snahou o progres v herných prvkoch. Neohroziteľný a ten najhrdinskejší hrdina všetkých čias, kapitán Qwark, si na svojej vesmírnej lodi Starship Phoenix II užíva voľné chvíle v spoločnosti Ratcheta a Clanka. Inými slovami sa nudí, pretože nie je do čoho pichnúť, zloduchovia a intergalaktickí záporáci si zobrali dovolenky. Ešte, že tu máme fanatických uctievačov. Fanatikov, ktorých sklamali ich idoly. 

Stuart Zurgo, mladíckou nerozvážnosťou opantaný fanúšik Qwarka, postupom času vytriezvel a nadšenie premenil v nenávisť. A Qwark je tomu rád. Vtipné situácie a gagy sú tentoraz prítomné v skromnejšej miere a je vidieť, že celé toto divadielko bolo šité príliš horúcou ihlou. Chýbajú prepracovanejšie scénky, rozvinutejšie konverzácie, trochu viac než prvoplánované vtipy, ktorých len časť vyvolá aspoň mierny úsmev na tvári. Ak ich teda budete vôbec vnímať. 

Vec sa má tak, že Zurgovi sa podarilo zhodiť obranný planetárny systém. Galaxia znovu potrebuje svojho hrdinu, tak si vyberiete postavičku a počas nahodenia obranných mechanizmov (= teda niekam musíte doskákať, niečo zatlačiť a niečím povrtieť) bránite svoje hniezdočko lásky - miesto pristátia, napájacie generátory. Tu sa dostáva k slovu vyššie spomínaný tower defense štýl hrania, takže okrem behania musíte obraňovať niekoľko malých generátorov pred postupne sa valiacimi nepriateľmi rôznej veľkosti a pomerne skromnej druhovej pestrosti. 

Ono by to v podstate nebolo ani tak zlé a celý ten guláš by mohol byť chutným pokrmom, avšak výsledok je len akousi zmesou nie práve dokončených  a hlavne rozmanitých nápadov. V prvom rade zabudnite na to, že sa vyskáčete do sýtosti, pretože na túto strunu Q-Force rozhodne nebrnká. K slovu sa dostáva viac akcie, za čo vďačíme respawnu protivníkov. Mlátite okolo seba a strieľate ako o dušu, pozitívny je upgrade strelných zbraní, ktoré si musíte v každej aréne najprv odomknúť na špeciálnom mieste. Novinky zatiaľ nikde, len vyššia miera strieľania.

Lenže tie mršky tu sú. Nie vždy s nimi však budeme súhlasiť. Ako prvé vás dostane to, že jednotlivé úrovne sú nahradené tunelovými mapami. Tri planéty a päť máp (áno, to je skutočne všetko) zabezpečujú pestrosť prostredia a simulujú arény, v ktorých sa snažíte zároveň brániť aj útočiť. Obrana miesta pristátia na planéte je ukrytá za spomínanú ochranu generátorov, no stačí, ak si predstavíte slabučkú tower defense hru. Môžete postaviť obranné vežičky odlíšené rýchlosťou streľby, spôsobovaným poškodením a, samozrejme, cenou. Tie môžete postaviť, rovnako napríklad aj míny, na vopred určených miestach. Problémom je, že jednotlivé veže sú slabé, bez možnosti vylepšenia a musíte im pomáhať svojou zdrvujúcou útočnou silou. Oprava poškodených generátorov je taktiež značne nákladná vec. 

Lenže okrem obrany potrebujete neustále postupovať aj dopredu a snažiť sa o splnenie primárneho cieľu danej mapy, a to spustiť obranný mechanizmus na planéte. V pomerne obmedzenom prostredí musíte v stanovenom poradí aktivovať dôležité body, avšak zároveň aj brániť svoje sídlo. Dôraz na kooperatívny režim pre dvoch hráčov (splitscreen aj online) je pekná vec a oceňujeme ju, no z Ratcheta sa tak stala nemastná-neslaná akčná hra z pohľadu tretej osoby. Strategický element sa prejavuje minimálne.

Ak sa rozhodnete vynechať z hry priateľov a všetko si to odmakáte sami, čakajú vás krušné chvíle. Nielenže nebudete poriadne nič stíhať, ale je navyše hrateľnosť pomerne monotónna. Hra je koncipovaná pre dvoch hráčov, pričom jeden napreduje v expanzii a druhý poctivo obraňuje. Základné herné prvky sa odhalia okamžite, zábava nijako negraduje. Baviť vás nebude ani neustály upgrade zbraní znovu od začiatku úrovne či ich nútené odomykanie po návšteve novej planéty. Nič nie je pri podobnom type hry horšie, než vopred daný postup, ktorý vás nemá čím prekvapiť. Pre jedného je to navyše pomerne krátka skúsenosť  a často aj zbytočne frustrujúca až unavujúca z neustáleho opakovania totožných postupov.

Okrem kooperácie ponúka multiplayer aj kompetetívne hranie, pričom si to môžete rozdať pekne jeden na jedného alebo sa proti sebe postavia dvojice. Krivka zábavnosti stúpa ako pri každom projekte, ktorý ponúka podobné zápolenie. Že by to bola vyhľadávaná kratochvíľa na skrátenie voľnej chvíle pri dlhých, zimných večeroch, povedať nemožno, nakoľko hier, ktoré ponúkajú multiplayer zábavnejší a zároveň prepracovanejší, je neúrekom. A to podstatné, prečo dokážeme vrieskať od smútku: my chceme návrat klasického Ratcheta a Clanka v plošinovke, nie tieto vykastrované podivnosti zábavné niekoľko desiatok minút.

A touto odflusnutou horkou slinou by sme mohli ukončiť recenziu hry, ktorá sa snaží potešiť fanúšikov celej série pri jej desiatom výročí. Ono to v podstate nie je úplne zlé, zvučí to veľmi dobre a tá muzika je správne ratchetovská, dabing profesionálny. Grafika zas príjemná na pohľad, farbičky pestré, efekty efektné. Ako sme však už nepekne stúpili hre na otlak, dizajn jednotlivých máp je spotvorený práve tým, že sa tu nehrá na ohúrenie dômyselne prepracovanou úrovňou, ale vypracovanie mapy s niekoľkými chodbičkami určenými primárne pre kooperatívne hranie.

Ratchet & Clank: Q-Force je podivným mišmašom. Sklamal, to je cítiť z celého textu. Oživenie hrateľnosti sa nepodarilo, omnoho radšej by sme videli klasickú plošinovku ako akčnú hru z pohľadu tretej osoby, ktorá sa tvári ako totálne vypečená zábava pre dvoch hráčov. Je. Ale iba na krátku chvíľu, pokým neprekuknete základné herné princípy. Takto si oslavu legendy (a to Ratchet & Clank nepochybne je) nepredstavujeme.