Misií je dovedna trinásť a herná doba sa pohybuje niečo nad 4 hodiny. Musíte sami uznať, že to je trocha málo. Po dohraní tiež nemáte žiadny dôvod púšťať sa do dobrodružstva znovu, pretože okrem zvýšenia obtiažnosti hra neponúka žiadnu pridanú hodnotu. Jediným dôvodom, prečo by ste tak mohli urobiť, je co-op na jednej obrazovke. Nejde však o splitscreen alebo dva smrteľné stroje na bojovom poli, ako to pri takýchto hrách chodí, ale o kooperatívnu hru jedným vrtuľníkom - jeden má na starosti ovládanie a predný guľomet a druhý manažuje zbrane a strieľa zameriavacím krížom po zostávajúcej časti výhľadu.

Plnením úloh v misiách sa odomykajú nové vrtuľníky, ktoré ako by z oka vypadli reálnym predlohám. Na licencie Black Hawk, Apache, Mi24 alebo Ka50 už ale asi nezostali financie a tak sú uvedené pod pseudonymami. Každý stroj má vlastnosti ako pancierovanie alebo ovládateľnosť, no reálne sa mi nepodarilo veľmi postrehnúť väčšie odchýlky. Tie zbadáte až pri špeciálnej zbrani každého stroja. Napalmový útok, vyslanie letky A-10 na vybraný cieľ alebo roj rakiet s veľkým radiálnym rozptylom sú len zlomkom z nich. Zvyšok arzenálu je identický pre všetky stroje a nechýba primárny guľomet a neriadené a riadené strely. Okrem primárnej zbrane s ktorou môžete do nepriateľov sypať olovo nonstop sa ostatné prehrievajú (alebo vyčerpajú ak chcete) a je potrebné počkať, kým sa merač doplní na určitú hladinu. 

Autori dobre predpokladali, že len samotné lietanie a sústavné držanie spúšte sa čoskoro opozerá a preto do misií zapracovali aj niekoľko iných vychytávok. Niekedy z vrtuľníku musíte snajprovať nepriateľov a kryť postup unikajúceho väzňa, inokedy navádzate rakety zabudovanými kamerami na cieľ alebo sa chopíte bočného guľometu. Najviac sa mi páčil nápad s dopĺňaním paliva počas letu, kedy bolo potrebné analogmi vyvažovať tankovaciu trubicu a zamedziť tak odpojeniu.

Navzdory tomuto oživeniu sa ale hre nedarí zbaviť stereotypnosti a priamočiarosti. Počas misie neexistujú žiadne odbočky v plnení questov. Je to stále dokola to isté -  leť k bodu A a znič nepriateľov, leť k B a sprevádzaj konvoj, prípadne v bode C vyzdvihni spadnutého pilota. Nasleduje ďalšia misia s takmer identickými úlohami, líši sa iba popis na začiatku.

Na blízkom východe toho nie je síce veľa na pozeranie, keďže je to samá púšť a po vašom odlete aj spúšť, stále som sa ale nevedel ubrániť dojmu, že sa pozerám na hru primárne vytvorenú pre tablet alebo smartphone. Okrem vrtuľníkov sú všetky objekty nízko polygónové a v nízkom rozlíšení. Hra ale najprv nahrá všetky objekty pri zmene pohľadu v ultra nízkom rozlíšení a kvalitnejšie verzie nepríjemne doskakujú. PS3 verzia navyše nepríjemne seká takmer pri každej príležitosti, takže o plynulosti sa dá hovoriť len v prípade, že okrem vášho vrtuľníku nie je na obrazovke iný pohybujúci sa predmet.

Hudba neprevyšuje veľmi zostatok hry a je nemastná neslaná. Snaží sa navodiť atmosféru tvrdšími gitarovými sólami, ale tie sa často opakujú a nie je na nich nič, čo by ste si ešte týždeň hmkali, alebo zapamätali po vypnutí hry. Dabing sa tvári ako z akčných filmov s Van Dammom a všetky hlášky sú silené a trocha trápne, ale možno to bol zámer autorov. Chýbalo mi len populárne „Let’s get out of here”.

Thunder Wolves je hrou od začiatku do konca obyčajná a každý jej aspekt vonia poloprofesionálnou robotou. Pri grafike a hudbe by sa to dalo tolerovať, no priemerná je aj hrateľnosť. Sekanie a framedropy jej tiež nepomáhajú. Miesto hrania Thunder Wolves by ste sa mali poobhliadnuť po niečom inom, napríklad spomínanom Renegade Ops, ale viac zábavy si užijete aj so starinkou Desert Strike.