Ak nemáte radi vodenie za ručičku v hrách, tak práve pri nenápadnom titule NaissanceE by ste mali zbystriť pozornosť. Obskúrna pokrútená vízia sveta, uzavretého pod povrchom, je skôr filozofickým a artistickým drogovým tripom ako ďalšou bežnou videohrou. A ako taký má tento projekt otvorené dvere do fantázie dokorán, pričom si môže dovoliť to, čo by ste od bežných hier nečakali, prípadne by ste im to neodpustili. Autori experimentujú s vami, s vašou mysľou, no najmä s videohrou ako médiom. A vy zas experimentujete s pravidlami sveta, ktorý pred vás táto podivná skupinka predostrela.

Za hrou stojí zoskupenie Limasse Five, na ktorého čele je Mavros Sedeño. Nie len herný dizajnér, ale aj nadšenec pre hudbu, umenie a filozofiu. Pracoval pre Crytek a taktiež sa podieľal na hre I am Alive. Jeho najnovší počin však ide ďaleko za hranice týchto hier. Pre NaissanceE sa spojil aj s hudobníkmi a umelcami ako Pauline Oliveros, Patricia Dallio a Thierry Zaboitzeff. A to pravdepodobne preto, aby už dokonale od svojho projektu odradil bežných hráčov. A to je bohužiaľ skutočnosť. Ak neradi experimentujete, skôr preferujete napríklad istotu Call of Duty, toto nie je vec pre vás.

NaissanceE naskakuje do rozbehnutého vlaku logických FPS, ktorých sa síce veľa nerodí, ale každá z nich dokáže niečím zaujať. Portal 2 je jednoduchou eleganciou puzzle, Antichamber napríklad tým, že vám uvarí mozog. Ani tento titul na tom nie je inak a má niečo také svojské, že si ho vďaka tomu nepopletiete s ničím iným. Názov je odvodený od francúzskeho výrazu pre narodenie a to hru asi najlepšie vystihuje. Vy ste to dieťa, ktoré sa narodí do neznámeho sveta. Je pre vás nový, tajomný, veľký aj precitáte v tom malom priestore, ktorý máte okolo seba. Nepoznáte ho a chcete ho objaviť. A ako to už chodí, tak vlastnými rukami. A keď sa na niečom popálite, tak už na to nikdy nesiahnete.

Nemáte žiadnu zázračnú pušku s portálmi, gravitáciou, či inými prvkami. Herná interaktivita je minimalizovaná snáď len na jedno miesto, kde niečo stlačíte. V hre iba chodíte, beháte a dýchate. Lebo pravidelný dych je dôležitý pre beh. Kým v iných hrách ľavým myšítkom rozosievate smrť, tu sa ním nadychujete.  A ak máte pred sebou bežiace pasáže, tak sa naklikáte poriadne. A o čom to teda celé je? O objavovaní. Vy ste Lucy a Lucy sa stratila. Neviete nič iné, iba toto. Naháňa vás príšera a vy si musíte osamote poradiť vo svete, do ktorého ste sa práve narodili.

Čierna, biela a všetky odtiene sivej medzitým v hre hrajú prím - avšak ako prvky hrateľnosti. Biela je dobrá, čierna zlá a ak vidíte svetlo na konci tunela, tak k nemu upaľujte. Zomrieť sa v hre dá a je dosť možné, že sa vám to stane pomerne často. NaissanceE sa hrá s vašou mysľou. Základným pravidlám rozumiete a hrou budete možno behom prvých dvoch hodín plávať ako teplý nôž maslom. Vidíte dvere, schody a dáte si dokopy, že cez schody sa dostanete ku dverám a odtiaľ pôjdete ďalej. Pravidlá nášho sveta sú však prchavé a čím viac s vami hra experimentuje, tým viac sa potápate do pocitu osamelosti.

Mnoho vecí zo sveta NaissanceE je čisto v abstraktnej rovine a predstavivosť sa odráža na minimálnych požiadavkách pre hru. Tá je sama o sebe len holá štruktúra so symbolmi, na ktorej si vy budujete herný zážitok. Či už s vami zametá alebo nie. Niekedy miestnosťou len prejdete, inokedy do nej vojdete, ale východ z nej nie je. Ani dvere, ktorými ste prišli. Pravidlá sa tu zvyknú meniť často a reprezentujú to, ako postava upadá hlbšie do šialenstva. Miest, kde sa dá stratiť, je veľa a často sú lákavejšie ako skutočná cesta vpred. Niekedy sa ale stačí len otočiť a tam, kde predtým nič nebolo, je východ.

Na trhu nie je veľa hier, ktoré vás nechajú kráčať zhruba 2-3 minúty nekonečným schodiskom oproti tme. Jednoducho si to nemôžu dovoliť, lebo by tým hráčov iba nahnevali. Podobné nekonvenčné herné mechanizmy nachádzate na každom kroku. A to je bohužiaľ niekedy škoda. Hra ich totiž používa častejšie, ako by bolo vhodné. Prípadne teda tak často, až vás omrzia. Keď už priamo narazíte na nejakú logickú prekážku, riešenie objavíte hneď. Ale so všetkými tými skrytými východmi, nutnosťou vracať sa k východu a podobne, sa často vrátite len k metóde pokusu a omylu.

A potom tu narazíte ešte na množstvo skákacích pasáží. Prekážky v hraní sa neskôr začnú objavovať pomerne pravidelne. Niektoré sú jednoduchšie a stačí prebehnúť a preskákať po plošinách. Iné vás nechajú behať pomedzi vrtule ventilátorov, lopatky generátorov a iné nebezpečné nástrahy, kde jeden dotyk znamená reštart od posledného checkpointu. Táto zmes (ne)hrateľnosti však stále pomerne slušne baví a to hlavne vďaka tomu, že aj keď sa tu skutočne mnoho nenahráte, NaissanceE to vynahrádza pocitmi a túžbou ísť dopredu, nazrieť za roh a zistiť, čo za prekvapenia tam na vás ešte čakajú.

Takto nastavený koncept však nie je dlhodobo udržateľný a raz by ste sa ho určite prejedli. Toho si boli autori plne vedomí a tak hrou prebehnete za zhruba 4 hodiny. V tomto čase sú samozrejme započítané aj mnohé opakovania a blúdenia, ktorým sa určite nevyhnete, keďže hra s vami určite aspoň niekoľkokrát pozametá. Vďaka tomuto si stále drží dobré tempo. Kratšiu hernú dobu a absenciu znovuhrateľnosti však nevyvažuje nižšia cena. Takto krátky indie experiment by mohol mať cenovku nasadenú ešte o niečo nižšie.

Z minimalizmu v dizajne prostredí sa autorom podarilo vyžmýkať maximum. Stále ste v jednofarebných sterilných potrubiach, chodbách a tuneloch, no vždy vás niečím prekvapia. Môže to byť jednoduchá architektúra, náznak gigantického mesta pod povrchom alebo aj zdanlivo chaoticky poskladané priestranstvo plné platforiem a výstupkov, kde vás od reštartu delí jeden krok vedľa. Keď sa dostanete do rozľahlej púšte, plnej polorozpadnutých abstraktných stavieb, tak vám v prvých momentoch padne sánka. A hneď v tých ďalších budete nadávať, nakoľko je púšť fakt obrovská a vy neviete, kam máte ďalej ísť. 

Je naozaj smutné, že hra toho ponúka toľko zaujímavého, ale dorazí to nezmyselným koncom. Čaká vás tu veľký súboj, ktorého náplň je však veľmi hlúpa. Dokonca vás môže otráviť. A myslíte si, že prejdením hry to končí? Zabudnite. Žiadny pocit zadosťučinenia sa nechystá, len horká pachuť v ústach, keď zbadáte záverečnú obrazovku a po nej opäť ponuku hlavného menu. Filozoficky to zmysel má, no hráč od prejdenia hry očakáva niečo iné. Takto iba zhodíte monitor zo stola, na zemi doň kopnete a nahnevaní odídete. Po 4 hodinách hrania si budete pripadať zbytoční.

NaissanceE beží na dobre známom Unreal Engine 3 a je to badať. Navrch má však výtvarná stránka. Už som naznačil, že je veľmi jednoduchá, no účel plní veľmi dobre. Je surová a výbornú atmosféru vytvára aj to hrubé zrno v obraze. Hra obraz podľa potreby rozostruje, prepaľuje bielou alebo pokrúti. Atmosfére je podriadená aj zvuková stránka. Efekty a dabing sú minimálne, zato psychedelický ambient, ktorý vám hrá do uška, je oveľa výraznejší. Dáva scénam emóciu a náladu. Raz je to horor, inokedy napätie. Trojica umelcov z úvodu sa tak postarala o vynikajúci zvukový zážitok.

NaissanceE ako neortodoxný videoherný experiment ponúka mnoho dobrého. Zaujímavý zážitok s vynikajúcou hudbou a netradičnou hrateľnosťou, ktorej pravidlá túžite objavovať sú najsilnejšími zbraňami hry. Ale rozhodne nedokáže osloviť každého. A aj to menšinové publikum sa musí preniesť cez niekoľko otravných momentov a hlavne veľmi nepodarený záver. Niekedy nestačí byť unikátny, ale za vetou musíte dať aj bodku. Táto hra tam dala paragraf a stráca tým zmysel. Pozornosť si ale aj napriek tomu zaslúži.