Hardcore komunita sa stretáva, aby oslávila nový počin z dielne From Software. Séria Souls, ako sa jej začína familiárne hovoriť, po dvoch predchádzajúcich hrách prináša ďalšiu porciu ťažkého obsahu, ktorý vyskúša nervy, odhodlanie a skúsenosti hráčov. Ponúka desiatky hodín pokusov, výziev i skúšok. Na prvý pohľad to vyzerá tak, že zmiernila svoje požiadavky, no po niekoľkých dňoch sa ukáže ešte vyššia obtiažnosť. Toto nie je hra pre príležitostných hráčov, ale tréning trpezlivosti a odhodlania.

Vstup do Dark Souls II ponúka nečakane intro so živými hercami. Skončí a ujmete sa tmavej postavy, ktorá sa prediera vysokou trávou a temným okolím. Prejdete k niekoľkým fakľám, cez drevený most alebo okolo prvej väčšej príšery. Zatiaľ sa nič nedeje, netasíte meč, nebojujete. Prídete do chatrče, kde sa vám prihovorí trojica starých žien v habitoch. Splieta niečo o dušiach a túžbe nebyť zatrateným. Po ich radách získate možnosť zvoliť si typ postavy, povolanie, podobizeň i bonus. Zadnými dverami sa môžete dostať do hrateľnej časti, ktorá pôsobí ako úvodná. Sú tam aj tabule s trikmi, čo naučia, ako útočiť alebo sa brániť. Pekný tutoriál v praxi, kde za každou vrstvou hmly získate lepší prehľad a prvýkrát zatnete do nepriateľa. Súboj ubehne svižne a nič nenasvedčuje tomu, že ste na hranici vlastného pekla.

Prvú hodinu-dve autori výborne zvládajú. Vedia dávkovať mystérium, osloviť vás, ukázať vám, že ovládanie nie je vôbec ťažké. V intre vidíte krásny svet Drangleic. Po prológu s babizňami sa dostanete do obce Majula, kde sa pravidelne radi vraciate čerpať sily, pokecať s niekoľkými predajcami, lebo vo svete dominujú nepriatelia. Tu vám nejde nik po krku, prídete sem odovzdať duše, za ktoré výmenou získate vyšší level a schopnosti. To sú všetko príjemné a akceptovateľné podmienky, ktoré Dark Souls II ponúka.

Je dobré ich poznať, no treba si uvedomiť, že v jadre vás čaká smrtonosná hra. Keď začnete zomierať niekoľko ráz po sebe, viete, že sa vrátil starý systém a veľa nádeje nebude. Chodíte po svete, chcete zabiť nepriateľa a keď zomriete, ako nemŕtva entita sa snažíte vrátiť k svojmu telu. Nechcete prísť o duše, no tento raz ste zraniteľní aj v nemŕtvom stave. Ak vás zabije súper (AI riadený alebo živý), musíte sa vrátiť sa k rovnakému miestu znova. Ste bez duší a najmä po každej ďalšej smrti prídete o ďalšie dieliky života, ukazovateľ sa môže zmenšiť až na polovicu. A 50% beztak nie veľkej porcie zdravia, ukáže smutný pohľad na hrdinu, z ktorého sa stáva ľahší terč. Existujú predmety na opätovné zvýšenie HP, ale spočiatku je ich veľmi máličko. A vždy sa snažíte dotrmácať k ohnisku, kde si môžete doplniť zdravie a v lepšej kondícii pokračovať. Je to boj o cestu z bodu A do B a nesmierne náročný.

Chodiť naspäť do Majuly a zbierať duše je primárna úloha hry. Na dušiach si pestujete závislosť, ženú vás vpred. Zabíjanie nepriateľov i nosenie duší vytvára veľký tlak. Nikdy neviete, či pri potulkách a hľadaní ďalšieho ohniska neobjavíte sólo borca či skupinu, ktorá vás premôže. Celý svet je nimi posiaty a súbojový systém sa veľmi nemení. Pri svojich štatistikách sa spoliehate na sledovanie súpera, perfektné načasovanie výpadu z vašej skrýše, zasadenie úderu, aj využitie obranných mechanizmov. Určite si treba všímať okolie, manipulovať s predmetmi, zhodiť rytiera do lávy. Vážte úder, stojí dielik staminy, rovnako aj obrana. Učte sa odčítať údery nepriateľov, lebo vtedy ste najzraniteľnejší. Na túto hru prirodzené opakované zlyhanie vám dá znalosť, ako zdolať nepriateľa aj pri štvrtom či piatom pokuse. Grindovanie v klasickom štýle neplatí, ani hodinový tréning na menších nepriateľoch, po ktorom sa s vyšším levelom vrhnete na väčšieho. Skoliť vás vie aj ľahší oponent, ak ste nepripravení, nehovoriac o multiplayeri, keď sa okolo vás presunie živý hráč a zaženie sa vám čepeľou nad hlavou.

V systéme nepriateľov však autori zapracovali citeľnú zmenu a to obnovovanie v menšej miere. Vaši súperi sa v minulej hre obnovovali rýchlo a keď ste sa snažili prebojovať k bossovi, často ste mohli stroskotať už na ceste k nemu, lebo sa objavili rovnakí poskokovia. Teraz sa vám neraz pošťastí a nepriatelia sú mŕtvi, neobjavia sa znova a k bossom sa dostanete, čo bude vítané plus pre nových i hrou strhaných hráčov. Stále však existuje aj možnosť opätovného vyvolania nepriateľov pri ohniskách – a oni sa neraz vrátia aj s vyšším zdravím a dajú vám pocítiť svoj hnev. Preto sa netreba báť kompromisov, pri znižujúcom sa zdraví a kontrolovanejšom obnovovaní nižšia obtiažnosť nepríde. Skôr naopak. Ak z vás bežné kreatúry - rytieri, kostlivci, obyvatelia lesov - nevydolujú spŕšku nadávok, vyčkajte bossov. Sú extrémni, viacerých z nich som dočasne vzdal a potuloval som sa inde.

To je dobrá vlastnosť nového sveta. Drangleic má totiž inú štruktúru ako Lordran, lokality na seba nie sú príliš úzko naviazané a tým pádom ho môžete skúmať podľa vlastného uváženia. Našťastie platí aj možnosť, že ak som v jednej lokalite naďabil na skutočne ťažkých oponentov, radšej sa k nej vrátim neskôr s lepšou výbavou či vlastnosťami a skúsim to znova. Drangleic vám dáva na výber, ktorú časť preskúmať a celkovo je väčší. Aj pri značnej rozlohe si udržiava vysokú intenzitu diania, roztrúsenia súperov alebo miest so zaujímavým obsahom na kochanie. Niektoré lokality sú vyslovené pekné a príjemné na trávenie času. Napriek temnote v názve má svet viaceré svetlom ovlažené miesta a nie iba číru temnotu, z ktorej potom sála váš vlastný strach pri preskúmavaní. Všetky lokality, ktoré nepripomínajú minulý diel, sú výborne nadizajnované - lesy, ruiny, niektoré hradby. Do niektorých sa budete radi vracať, iné budete mať radšej z krku a preklínať ich aj po dohraní hry.

Väčšiu rozlohu tvorcovia kompenzujú systémom rýchleho cestovania. Už sa nemusíte vláčiť iba po vlastných a riskovať, že narazíte na toho istého nepriateľa pri potulkách. Skok do inej lokality vám pomôže sústrediť sa na nepriateľov a toľko duší či skúsenosti za čiastočné grindovanie vám chýbať nebude. Je fajn vidieť dobre rozložený systém ohnísk, ale na ich časté objavenie sa nemôžete spoľahnúť. No poznať ich koordináty je absolútne esenciálny fakt. Umožňujú rýchle cestovanie, od nich sa budete môcť vrátiť do Majuly a späť. Majula je oáza pokoja, odovzdáte duše, získate možnosť investovať ťažko vydreté body do vybraných atribútov, lepších zbraní či vyššieho levelu. A vrátite sa do boja. Možno pôjdete rovnakou cestou, odkiaľ ste prišli. Možno skočíte späť k bossovi v začarovanom lese.

Akurát nečakajte epický príbeh. Svet Drangleic síce obsahuje postavy, ktoré vám občas prezradia pár informácií o pôvode alebo putovaní, no nie je to veľa. Skôr sledujete skúmanie sveta ako dejové rozprávanie. Nemáte tu klasický denník, nedostanete možnosť zapísať si quest. V tomto smere je Dark Souls II návrat k esencii hrateľnosti. Tu je štart, tam je bojové pole. Vy ste postava, no zďaleka nie veľký hrdina kočujúci neznáme kraje. Naopak, vy ste skôr cudzinec, ktorý sa tu ocitol náhodou.

A nemusíte byť sami. Osobne oceňujem skôr co-op, ktorý vám umožní pokúsiť sa zdolať pár bossov spoločne ako invázie do questov iných hráčov, kde môžete zabíjať hlava-nehlava. Tento svet je ťažký sám osebe a radšej sa treba sústrediť na lokality, kde nechajú iní hráči kľúčové stopy, ako na vraždenie navzájom. Táto hra si nezakladá na vzájomných súbojoch, ale existuje tu taká možnosť pre všetkých, čo chcú rozosievať skazu.

Dark Souls II je určite rozľahlá hra na desiatky a možno aj stovky hodín, Bude to dobrá investícia, ale nie pre každého. Investujem do hry stále ďalšie dni a koncept ma už začína deptať. So zaťatými zubami, bez príbehového pozadia a s náročnejšou obtiažnosťou, (nenechajte sa len zlákať prvými hodinami či voľnosťou sveta) mi po rovnako intenzívnych zážitkoch z Demon Souls a Dark Souls, začína hra pripomínať, že koncept využila parádne. Ale na eventuálny next-gen by mala priniesť už čosi viac. A nie je to iba o grafickom stvárnení, hoci fakt je, že druhý diel nevyzerá lepšie ako prvý. Niektoré miesta a textúry sú slabšie, hapruje aj svetlo, čo je v neskorej fáze životného cyklu PS3 zvláštny jav.

V tomto momente som stále prekvapený, opantaný krásou sveta, no keď pominie moment objavovania a ostanú iba desiatky smrtí, bojím sa, že skončím s malým dielikom zdravia v patovom bode. Nebudem klamať, záverečného bossa som nevidel a ako som zistil, spolu s inými novinármi počas prvých 10 dní, nie som sám. Brodíme sa, bojujeme, dúfame. A celkom nám bodne pomoc, aby sme sa dostali na koniec. Hardcore fanúšikovia Demon a Dark Souls sú vítaní. Ostatní by si mali skúsiť hru najprv v ich spoločnosti, lebo šialenstvu smrti a Drangleicu sa dá prepadnúť ľahko. A kto ju náhodou dorazí... počká ho aj New Game Plus.