PC nie je zasľúbená platforma pre skákačky a platformové hry. Keď už sa tam nejaká lepšia objaví, vždy je to zážitok a hráči dostanú možnosť okúsiť dnes už nie až taký preferovaný žáner. Pri Raymanovi sme ochkali slasťou, no na rozdiel od 2D sféry,k špičkovej 3D skákačke sme už nejakú dobu neprivoňali. Na obzore sa však zjavil zaujímavý nezávislý počin, ktorý mohol tieto vody poriadne rozvíriť. The Last Tinker: City of Colors prichádza nenápadne, no ak vám sadne, nebudete si ho vedieť vynachváliť.

Za hrou stojí neznáme nezávislé štúdio Mimimi Productions, ktoré sa v minulosti sústreďovalo najmä na menšie a detské hry. Tvorcovia možno nemajú toľko skúseností a peňazí ako veľké spoločnosti, ale jedna vec sa im v Tinkerovi podarila na výbornú. Vedia svoju produkciu predať už prvým obrázkom. Stačí sa len pozrieť na zábery a je vám zrejmé, že na tejto hre niečo musí byť. A je to pravda. Nie však taká jednoznačná, ako by ste si možno želali. Aj napriek enormnej snahe dodať hráčom čo najlepší možný zážitok, niečo v tomto čarovnom a krásnom hernom svete škrípe a občas tak nepríjemne, že si budete musieť dať prestávku.

Nenechajte sa však zmiasť tým, že hra pôsobí infantilne. Jednak je to zámer a taktiež, ako inak, štylizácia je šitá na mieru svojej cieľovej skupine. The Last Tinker je hlavne hrou pre tých menších, no to neznamená, že by si ju nemohli užiť aj starší a skúsenejší hráči. Ako celá dnešná kultúra, aj táto hra má dve vrstvy. Jedna je tá povrchná a jednoduchá, určená na okamžité zapôsobenie a nalákanie do hry. Tá druhá sa skrýva pod povrchom, ako chutné ovocie v šupke. Vďaka zbieraniu predmetov sa prehryziete ťažko dostupnými miestami, prekonáte zopár hlavolamov a v pestrofarebnom rozprávkovom príbehu nájdete aj zaujímavú metaforu dnešnej spoločnosti.

Hlavným hrdinom je opičiak Koru a jeho lietajúci kamarát Tap (niečo ako malá farebná koza s rypákom a parôžkami). Podobné zvieracie stvorenia obývajú celý svet hry. Odpútali sa však od svojich chlpatých  predlôh a do popredia sa dostávajú ľudské vlastnosti a osobnosti. Nejde však o idylku. Svet v Tinkerovi je viac rasistický, ako ste kedy v skutočnosti videli. Rôzne farby žijú vo svojich vlastných getách, sú izolované od ostatných a jedinou formou interakcie medzi nimi je centrálne trhovisko, kde sa však len obchoduje. A potom je tu ešte vyhnanstvo, kde spolu žijú rôzne farby a aj náš hrdina, ktorý v sebe kombinuje farebné prvky všetkých troch frakcií.

Aby bol rasizmus ešte viac zvýraznený, každá farba je tvorená špecifickým živočíšnym druhom a má typickú vlastnosť, ktorou sa odlišuje. Červené jašterice sú agresívne a nevrlé, zelené zajace zas bojazlivé a modré medvede stále len smutné. Rovnováhu do tohto sveta má nastoliť práve Koru, ktorý jediný dokáže využívať takmer zabudnuté tajomstvá a sily tohto sveta. Cesta však nie je jednoduchá, nakoľko sa náš hrdina musí vysporiadať s následkami svojej naivity, ktorá priviedla celý svet do šedi pod útokom ponurého ducha.

Aby ste svet zachránili, musíte postupne ovládnuť silu troch farebných duchov, ktorí reprezentujú jednotlivé farebné frakcie a zabezpečiť, aby zmenili svoj postoj k svetu. Kým zo začiatku je táto herná schéma zaujímavá a zábavná, keď sa opakuje pri druhom a treťom duchovi, už vám začne liezť hore krkom. Úlohy sú pri každom iné, no ľahko čitateľný scenár (príď do farebnej časti, pomôž domácim, dostaň sa do svätyne, zachráň ducha, splň preňho úlohy a vráť sa späť na centrálne trhovisko ) vás začne nudiť.

Prostredia sú pomerne veľké a otvorené a ako postupne získavate nové schopnosti od spomenutých duchov, tak sa dostanete aj tam, kam to predtým nešlo. Počúvate (alebo skôr čítate, keďže hra nemá dabing) problémy postavičiek, niektorým pomáhate a ako som už skôr naznačil, snažíte sa dostať na ťažko dostupné miesta a to len preto, aby ste našli zlaté štetce. Tie vám neskôr odomknú koncepty a pri druhom prechádzaní aj „cheaty“, ako veľké hlavy, čiernobiele spracovanie a podobne.

Najväčší problém hry je v tom, že medzi skutočne zaujímavými úlohami a časťami, ktoré vás naozaj aj niekam posunú, je pomerne dosť veľa balastu a vaty. Zažívate tu veľmi príjemné herné momenty, kedy sa od radosti zo skákania a riešenia jednoduchých rébusov pomaly až usmievate, no potom vás hra zabije sériou troch úloh v štýle „choď niekam, zober vec a vráť sa presne po tej istej trase“. Netreba sa však nechať odradiť, tých pár hlúpych úloh prehryznete, len aby ste sa dostali k nejakej zaujímavejšej.

Hra vám umožní riešiť detektívny prípad, hľadať stopy a vypočúvať podozrivých. O niečo neskôr zas sadnete za kanón a ostreľujete veľkého bieleho Krakena, ktorý útočí na loďstvo smutných modrých medveďov a nakoniec riešite hudobné puzzle v jaskyniach. A to je len krátky výrez toho najlepšieho, čo hra ponúkne a je skutočne škoda, že si autori úroveň jednotlivých úloh lepšie neustrážili. Dôvod je však zrejmý. The Last Tinker vám zaberie zhruba 6 hodín, pričom ani raz nebudete musieť nazrieť do návodu s tým, že ste sa niekde zasekli. To je pri nízkej cene celkom slušná herné doba, no tretinu z nej tvorí menej zaujímavý obsah.

Hra má taktiež pár chýb aj v iných oblastiach. Slušne graduje, nepriatelia sú zložitejší a silnejší a aby ste ich mohli zdolať, naberáte nové schopnosti. Dokonca máte možnosť ich upgradovať, no hra vás nijako nemotivuje, aby ste to robili. Protivníkov porazíte rovnako so základnými aj vylepšenými kombami. Vylepšenie získa zmysel iba na posledných úrovniach obtiažnosti, kedy zas už hru dobre poznáte a vyššiu silu úderov akútne nepotrebujete. Je to škoda, pretože takto stratilo význam zbieranie kryštálov ako herných kreditov, za ktoré si schopnosti vylepšujete. Nevyužitý potenciál badať aj v súbojoch s bossmi. Sú tu len dva, ale aspoň zábavné.

The Last Tinker je veľmi peknou hrou. Aj keď pomerne nenáročnou (poháňa ju engine Unity), no stále peknou. Dokazuje, že v jednoduchosti je krása a nepotrebuje ani tatrovku plnú efektov, aby vás okamžite zaujala. Navyše sa hýbe svižne a nemôžeme povedať, že by bola náročná na hardvér. Bohužiaľ, toľká chvála sa nedá sypať na adresu zvukovej stránky. Mrmlanie namiesto dabingu vás rýchlo otrávi a snáď až na jednu výnimku (ktorá vyplýva z hrateľnosti a úlohy, ktorú máte pred sebou) je hudba nevýrazná a repetetívna.

Aj keď možno recenzia pôsobí pomerne negatívne, The Last Tinker: City of Colors nie je vôbec zlou hrou. Práve naopak, je dobrou a veľmi chytľavou záležitosťou. Pohltí vás už na začiatku a nebyť toho, že pred vás občas strčí sériu otravných úloh, prešli by ste ju na jeden šup a ani minúta z toho by vám nepripadala ako premrhaný čas. Takto sa popri zábave musíte raz za čas prehryznúť frustrujúcimi pasážami, no v pestrofarebnom prostredí to nie je až také ťažké. Hra je navyše nevídane dospelou rasistickou metaforou. A na drobnú indie produkciu sa autorom zázračne podarilo vyhnúť akýmkoľvek bugom či výraznejším chybám.