Keby sme recenziu na DriveClub priniesli hneď pri vydaní hry, na tomto mieste by ste čítali riadky o tom, ako sa pretekárska sezóna v hrách naplno rozbehla, Xbox One zabodoval s Forzou Horizon 2 a Sony so svojim exkluzívnym racingom nechce zaostávať. Situácia je však výrazné odlišná od toho, čo pri vydaní hry každý očakával a pravdepodobne ani nemá zmysel sa ňou hlbšie zaoberať. Počuli a čítali ste už o nej prakticky všetko, od ročného odkladu až po problémy s hrou. To všetko však dávame bokom, keďže najdôležitejšie je len to jediné – ako sa nakoniec populárne britské Evolution Studios popasovalo so svojou doteraz najväčšou výzvou.

Posledné dve generácie si toto štúdio získavalo fanúšikov kvalitnými sériami. PS2 sprevádzala ich licencovaná WRC, na PS3 zas festivalovo ladené preteky MotoStorm. A z DriveClubu je už od začiatku cítiť, ako strašne chceli tvorcovia priniesť svoj prvý veľký a seriózny racing, ktorý by mohol ťažiť z výhod nového hardvéru. A možno práve preto sú dnes dojmy z výslednej hry rozpačité. Evolution toho nasľubovali skutočne mnoho, hráči očakávali revolúciu v žánri, ktorá zmaže hranice medzi hrou jedného hráča a online hraním. A nakoniec tu máme, zjednodušene povedané, mozaiku toho najlepšieho z klasických častí série Need for Speed a najhoršieho z tých moderných.

Kľukaté trate roztrúsené po lokalitách z celého sveta, nablýskané športiaky, ktoré reprezentujú to najskvostnejšie z motoristického sveta, to všetko tu nájdete a to bude aj dôvodom, kvôli ktorému sa k hre budete vracať. A ak patríte medzi tých starších, DricveClub vám v mnohých momentoch pripomenie doby dávno minulé, keď ste sa v kráskach ako Lamborghini Diablo bezstarostne premávali  po pobrežiach aj horách. Pocit, ktorý mnohí v skutočnom živote asi nikdy nezažijeme, no v hrách to bola len otázka pár chvíľ. A toto je pocit, ktorý sa vracia spolu s DriveClubom.

Zatiaľ to môže znieť ako idylka, no číselné hodnotenie hore, ktoré už určite rozprúdilo búrlivú diskusiu, má svoje opodstatnenie. Čaro hry začne asi až príliš skoro vyprchávať a na povrch sa začnú dostávať problémy. Niektoré sa nedajú jednoducho vyjadriť, sú to pocity, ktoré sa vám pri hraní začnú vynárať. Papierové parametre môžu byť rôzne, no aj tak je v prípade pretekárskych hier najdôležitejšie to, aby ste sa od nich nevedeli odtrhnúť. Poviete si, ešte jeden pretek, ale spať idete na svitaní. A to je, bohužiaľ, niečo, čo táto hra neposkytne.

V úvode môžete uznanlivo kývať hlavou vždy, keď sa pri prudkom brzdení kamera posunie dopredu a navodí tak pocit, ktorý v takýchto situáciách zažívate v skutočnosti. V takýchto detailoch DriveClub boduje a podobne je to napríklad aj s konfetami a igelitkami poletujúcimi voľne prostredím (aj keď tých igelitiek by mohlo byť menej). No popritom všetkom autori akosi pozabudli na oveľa dôležitejšie veci, ktoré dokážu skaziť takto kvalitne vystavanú atmosféru. A pritom to nie sú maličkosti, ale nedostatky priamo v jadre hry.

Päťdesiatka áut sa na papieri môže zdať ako málo, no pre potreby hry dokonale postačuje. Sú to všetko vynikajúce kúsky, od hot-hatchov až po hyper autá, ako napríklad McLaren P1. Nechýbajú ani luxusné kúsky, ako Spyker C8, Marussia B2 či Ariel Atom. Niekomu možno môže chýbať Lamborghini či americké muscle káry, no každý z týchto kúskov dokáže zastať svoju pozíciu chlapčenského sna, ktorý visí na plagáte nad posteľou. A podobne je to aj s traťami. V hre ich nájdete 55 roztrúsených po 5 lokalitách a každá jedna z nich presne zachytáva ducha danej krajiny. Ak ste niekedy boli v Nórsku, Škótsku alebo ďalších krajinách, budú vám trate pripadať známe.

Už tu však na povrch preniká schizofrénia hry. Kým trate z bodu A do bodu B sú skutočne veľmi dobré a pocit, keď v závere preteku upaľujete do kopca so súpermi tesne za chrbtom, je výborný, o bežných okruhoch už tak pozitívne písať nemôžem. Sú jednoducho zabudnuteľné a generické a tento fakt nevyvážia ani pekné prostredia, kam sú preteky umiestnené. Niekoľkokrát sa pristihnete, že vám už ani nebude záležať na výsledku, len budete chcieť čo najskôr dokrúžiť a posunúť sa ďalej, na niečo možno zaujímavejšie.

Kariéra v DriveClube je krátka a ak sa vám podarí na hru vyhradiť jeden celý víkend, v piatok ju rozohráte a v nedeľu máte za sebou. Kombinuje v sebe singleplayer s online hraním a ak pritom budete online, výrazne si tým uľahčíte život. Postupne totiž levelujete seba aj jazdca a taktiež klub, do ktorého patríte. Môžete si vytvoriť vlastný a pridať doň priateľov, prípadne sa pripojiť k inému. Zvyšovanie levelu je cestou ďalej, lebo len takýmto spôsobom si odomykáte nové autá. Ak teda chcete jazdiť na niečom rýchlejšom, musíte nazbierať viac bodov a to buď sám za seba alebo za klub, v čom vám samozrejme môžu pomáhať aj ostatní hráči zo spolku.

Problém kariéry však nie je jej dĺžka, ale absencia motivácie. Nové auto a postup vo vyznamenaniach (napríklad vyhrávané preteky s určitou značkou a podobne) nestačia. Aj tak viete, že vás o krok ďalej čaká ďalší generický pretek, ibaže teraz s vyššou obtiažnosťou. Neustále striedate trojicu eventov: okruh, z A do B a drift, pričom môžete počítať aj s variáciami, ako napríklad časovka a podobne. Rozhodne by to chcelo väčšiu variabilitu, výraznejšie oživenie, lebo takto sa do hry pomaly vkráda stereotyp. A rôzne tabuľky, rebríčky alebo výzvy s priateľmi nie sú riešením, ktoré by pomáhalo. Zvlášť teraz pri štarte.

Ak ste hrali MotorStorm, asi vám je jasné, že hra nebude najjednoduchšia. Evolution si totiž dávajú záležať na tom, aby ste sa pri hraní poriadne potrápili a užili si pocit z víťazstva. V DriveClube však od tohto čiastočne upustili, keďže okrem víťazstva dokážete hviezdy potrebné na odomknutie ďalších pretekov získavať aj alternatívnymi úlohami. Napríklad dosiahnutím istej rýchlosti, driftovaním či perfektným prechádzaním zákrut. Čím ďalej sa dostanete, tým viac budete musieť makať na tom, aby ste získali aj ďalšie hviezdy.

Okrem toho, hra boduje aj vaše počínanie na trati. Rýchlosť, jazda vo veternom zákryte, získavanie pozícií a ďalšie činnosti sú bodované a pomocou nich si posúvate svoj level. Ak to ale prestrelíte a vyletíte z trate či zrámujete súpera, body sa vám odpočítajú. Jednoduchá matematika, no hra vás občas potrestá aj za to, čo nespravíte. Zabrzdíte pred zákrutou, súper vám zaparkuje v kufri a dostanete bodovú penalizáciu za kolíziu. To je však ešte ten lepší prípad. V DriveClube totiž narazíte na momenty, keď vás bude hra vyslovene vytáčať.

Umelá inteligencia nie je zázračná a aj keď sa občas vybúra, tak zistíte, že to sú len svetlé výnimky pre efekt. V skutočnosti je AI  veľmi priamočiara, ideálnej stopy sa drží ako kliešť a ak jej skrížite cestu, môže to pre vás skončiť veľmi zle, lebo vás jednoducho zrámuje a neberie pri tom ohľad na to, že tým poškodí aj sebe. Preto vám pri brzdení iný jazdec často skončí v kufri, preto vás vytláča, za čo vy dostanete len ďalšiu penalizáciu, tentoraz však už v podobe dočasného vysadenia motora. Týmto vás hra „odmení“, keď si trať skrátite v zákrute, či sa v nej opriete o súpera. A samozrejme, ani v tomto prípade to nefunguje ideálne, keďže vás hra penalizuje aj v prípadoch, keď síce vyjdete z trate, ale nijako si ju neskrátite. Ak by toho náhodou bolo málo, pripočítajte si k AI aj jej cheatovanie. Aby bola hra počas celého preteku napínavá, dokážu vás súperi v záverečných metroch bleskovo dobehnúť a prípadne aj predbehnúť a to pokojne s rovnakým autom, aké máte vy.

Jazdný model v DriveClube nie je čistou arkádou, ako by sa mohlo zdať. No môže vám pripadať mierne nevyvážený. Cítite, kedy sa auto pretáča a zadok vás začína predbiehať, rovnako ako cítite aj šmyky, no nakoniec je občas aj tak najlepším spôsobom, ako prejsť zákrutu či vyrovnať sa so šmykom, jednoducho to hodiť do zvodidiel. A ak tam žiadne nie sú, neviditeľné bariéry vás podržia. Niežeby nebola zábava v hre jazdiť a rovnako aj dojem z rýchlosti je fajn, no možno by to chcelo niečo viac - konzistentnejší zážitok z jazdy, pri ktorom by ste si povedali, že toto vám žiadna iná hra nedá. Zážitku nenapomáha ani chýbajúci deštrukčný model a auto môžete len ľahko vizuálne poškodiť.

Keď sa to tak vezme, jedinou oblasťou, kde autori do bodky splnili svoje sľuby, je audiovizuálne spracovanie hry. Autá sú spracované krásne, polygónmi sa na nich nešetrilo a na konzolovom trhu pravdepodobne nemajú konkurenciu. Výborne sú spracované zvonku aj zvnútra a aby vám nič nekazilo dojem, perfektný vizuál je doplnený aj špičkovým zvukom, ktorý poriadne prevetrá váš subwoofer. O hudbu do hry sa postarala waleská elektronická kapela Hybrid a aj keď je to veľmi subjektívna oblasť, nebojím sa povedať, že je výborná. DriveClub sa veľmi dobre počúva (možno až na prehnané pískanie gúm), skvele sa naň pozerá a celkový dojem z krásnych áut, bohatých prostredí, časticových a svetelných efektov, je na jednotku.

Pri hodnotení DriveClubu je zrejmá paralela s inou tohtoročnou veľkou hrou s ešte väčšími sľubmi – Destiny. DriveClub, podobne ako Destiny, totiž časom bude rásť, ponúkne novinky, ktoré hru vylepšia a snáď aj opravia niektoré chyby. No v aktuálnom stave je to stále len slušná zábava s potenciálom, no chybami, ktoré ju zrážajú dole. Inými slovami, rovnako ako Destiny, aj DriveClub je jednou z najzaujímavejších sedmičkových hier.