Toto bude dlhé, takže si pokojne skočte navariť kávu, otvorte čipsy, vypnite mobil a vráťte sa, až keď budete mať naozaj čas. Oficiálny sprievodca hrou má štyristo strán, nie je v ňom všetko a bez hry samotnej, ak by ste si v ňom náhodou chceli len tak čítať a pozerať obrázky, vôbec nedáva zmysel. A mobilná aplikácia je k tomu, samozrejme, tiež - hlavne kvôli mapám a soundtracku. Príjemná vecička, fanúšika poteší, ale inak v zásade bez hlbšieho úžitku. Babrať sa s mobilom je to posledné, čo sa človeku hrajúcemu aktuálne dobrodružstvo Solid Snakea chce. A je to Solid Snake, nech si vraví kto chce čo chce, ale k tomu neskôr.    

Recenzovať Metal Gear Solid V: The Phantom Pain je nepríjemná, nevďačná a frustrujúca záležitosť, ktorá sa navyše, a o tom som hlboko presvedčený, jednoducho nedá urobiť poriadne. Problémom je samotné dohranie príbehovej línie hry. Na internete je síce uvedené, že sa príbeh dá odohrať za päťdesiat hodín, ale tomu jednoducho neverím. Navyše sa človek môže stratiť v primnohých možnostiach - ako postupovať, ako budovať základňu, akú stratégiu voliť, akú výbavu si vybrať, akých kumpánov a tak ďalej. 

Preto sa s tým neondejme a povedzme si hneď na začiatku, že ak je zmyslom videohier hranie a hranie sa, Metal Gear Solid V: The Phantom Pain je široko-ďaleko najkomplexnejšou videohrou vôbec. Zdráham sa napísať najlepšou, ale v každom prípade ak máte potrebný hardware, v mojom prípade PS4, ani nachvíľu neváhajte a hru si jednoducho kúpte.To najhoršie, čo sa vám môže prihodiť, je, že ju posuniete do bazáru, kde sa určite dlho neohreje. A to platí aj v prípade, ak sa napríklad špecializujete na simulátory pinballu a nikdy ste nič iné nehrali. Metal Gear Solid V: The Phantom Pain je totiž videohra, ktorú by mal vyskúšať každý hráč, ak už nie kvôli ničomu inému, aspoň kvôli prehľadu.

Je celkom jedno, či ste hrali predchádzajúce MGS hry či všakovaké tie datadisky a spin-offy, azda s výnimkou Metal Gear Solid V: Ground Zeroes, ktorá síce hráčov pripravila a mnohé naznačila, ale na to najpodstatnejšie zabudla - nevarovala nás. Lebo Metal Gear Solid V: The Phantom Pain je nálož, balvan, nenormálny žrút času a nervov. Po prvej hodine a štvrť „hrania“, keď som si konečne doladil avatara a interaktívne pozrel prológ, v ktorom som sa budil z kómy a znova do nej upadal a celkom vážne ma naháňal jazdec na horiacom koni, položil som si tieto otázky: Prečo ja? Uni? Vlado? Saver? Chlapci zo Sectoru? Prečo Pinkie? Je to test alebo trest? Veď ja mám rodinu, prácu, záhradu, hypotéku, kŕčové žily, začínajúce problémy s prostatou, všetko možné mám, len času niet a vy na mňa takto? Ok, asi som najstarší, ale ešte nie dôchodca, akože kedy to mám hrať? A ako dlho? Že som pamätník? To mi ani nevravte. Že to napíšem inak? A naozaj to chcete? Ale dobre, vaša voľba.

Na extrémne dlhé, miestami interaktívne animačky, som sa pamätal. Úvod aktuálneho MGS V ma však úprimne vydesil. Kvôli zbytočne dlhým predelovým scénam - veľa pozerania sa a málo hrania – ma totiž séria svojho času celkom prestala baviť. Našťastie, ako sa neskôr ukázalo, ten úvod bol zďaleka najhorší, Metal Gear Solid V: The Phantom Pain je naozaj poctivá videohra, hranie, hranie a znovu hranie, žiadny interaktívny film. Respektíve seriál, lebo tým zase na druhej strane, Metal Gear Solid V: The Phantom Pain je. Otvorený svet, základňa, ktorú si treba priebežne budovať, misie, epizodický charakter, pričom každá epizóda má nielen svoje vlastné úvodné titulky, ale aj vlastný, uzatvorený dej. Vždy treba niekoho uniesť, niečo získať, kamsi sa infiltrovať, kohosi odstrániť, a zároveň sa posúva celý metapríbeh, akoby bol Metal Gear Solid V celou svojou vlastnou seriálovou sezónou.

A stále tu je ten nepríjemný vtieravý pocit, že toto všetko, celých tých dlhokánskych x hodín, čo človek Metal Gear Solid V hrá, je len príprava na to pravé peklo, čo vypukne na budúci rok, keď sa naozaj spustí masívna podpora online hrania, v ktorej si hráči budú môcť robiť, aspoň teraz to tak vyzerá, prakticky čokoľvek a keď začnú fungovať mikrotransakcie tak, že ich bude treba naozaj využívať, aby sa človek v online konkurencii nestratil. Metal Gear Solid V ako úplný videoherný vrchol – hra, ktorú človek začne hrať a vyvedie ho z nej až smrť po dlhých rokoch online hrania. Teraz Afganistan, neskôr Irak, Somálsko, bývalá Juhoslávia, od osemdesiatych rokov sme mali vojen dosť na to, aby každá uživila svojho vlastného žoldniera aj so súkromnou armádou. Lebo presne tam akoby bolo s online plánmi namierené.

Mimochodom, kôň, taký detail, ale vzhľadom na miesto deja – Afganistan, je to tá najprirodzenejšia voľba. Multifunkčné psisko, ktoré treba chytiť a vycvičiť je tiež mimoriadne užitočné, podobne po zuby ozbrojený strieľajúci robot. Všetkých si možno brať na misie ako takých sidekickov, ale to už znova predbiehame, až to nemusí dávať zmysel. Aspoň je stále zreteľnejšie, že Metal Gear Solid V: The Phantom Pain treba hrať, nie si o ňom čítať.     

Metal Gear Solid V: The Phantom Pain je nesmierne sofistikovaná, komplexná a epická stealth akčná hra s RPG a RTS prvkami. Je to  údajné zavŕšenie série, ktorá začala povedzme kedysi v roku 1987 hrou Metal Gear, ale to je viacmenej jedno, lebo ak sa Hideovi Kojimovi, duchovnému otcovi série a ikonickému menu značky čosi dá, tak určite nie veriť. Nie keď hovorí o tom, že Metal Gear Solid končí, že to a hento bude posledný diel, že príbeh finišuje a Snake umrie a Psychomantis a tak ďalej.

Veď len ak by sme sa pokúsili akosi časovo a chronologicky usporiadať, čo sa vo svete Metal Gear Solid stalo od jeho začiatkov do dnes, dostaneme sa kamsi, kam nechceme ísť. Lebo ak je pre Metal Gear Solid čosi typické, tak to, že ako komplexný príbehový celok vôbec nedáva zmysel. A ani tak neprekáža, že jednotlivé diely série rozprávajú ten príbeh tak akosi preskakovane, Aktuálny diel The Phantom Pain sa napríklad odohráva pred jednotkou, ale po trojke. Ale prekáža to, že v Metal Gear Solid nikdy nič nie je definitívne. Nikto nikdy nie je taký mŕtvy, aby nemohol znova ožiť, nemal kdesi brata, otca, syna či klon, o ktorom sme až dosiaľ nevedeli a ktorý by ho nedokázal nahradiť. A ak to celé aj tak trochu dáva zmysel, tak hlavne preto, že ani najortodoxnejší fanúšikovia nemajú silu sa v tom vŕtať celkom do hĺbky. Osobne som presvedčený, že v tom nemá poriadok ani sám Kojima, ale toto nechajme tak, lebo o príbeh v Metal Gear Solid V. The Phantom Pain ide až na poslednom mieste. Ergo, kto nehral predchádzajúce diely, nebude v nevýhode. Naopak, možno by to bolo fajn nevedieť nič, len sa pustiť do hry a rozpustiť sa v nej.

Takto, s vedomím kontextov, zostáva Metal Gear Solid V: The Phantom Pain iba druhou najlepšou hrou série. Najlepšou, vrcholnou, neprekonanou a neprekonateľnou zostáva prvý Metal Gear Solid vydaný na Playstation 1 v roku 1998, v Európe o rok neskôr. Hra - míľnik, porovnateľná azda len s Tomb Riderom, Doomom a GTA 3, hra ktorá založila a definovala svoj vlastný žáner - stealth akciu z pohľadu tretej osoby.

Ja viem, je tu ešte Tenchu: Stealth Assassins a Thief: The Dark Project, ale je tu ešte nejaký ďalší pamätník, čo tie hry vtedy naozaj hral? Lebo Thief bol FPS a Tenchu stealth len na ceste od súboja k súboju. Tým pravým zjavením bol Metal Gear Solid, dodnes fantasticky hrateľná vec. Spomienky by vydali na niekoľko takýchto textov, nie na jeden a tvoria to najcennejšie, čo my, programoví a dlhodobí hráči videohier, máme - spoločnú generačnú pamäť. Číslo na Meryl? 140.15. Bolo uvedené na krabičke originálneho balenia hry, lenže kto tu v roku 1999 kupoval originály? Nikto a tak bolo treba vyskúšať všetky frekvencie, ale to až potom, čo človek vliezol na každé možné miesto zúfalo hľadajúc „CD case“. Lebo tak znela inštrukcia: „It should be on the back of the CD case." Alebo súboj s Psychomantisom, nevyhrateľný, súboj, pri ktorom sa lámali ovládače. A pritom ho stačilo vytiahnuť a vložiť do vedľajšieho slotu, aby už nemohol čítať vaše myšlienky. A keď si človek zapálil cigaretu, teda, keď si Snake zapálil cigaretu, aby pomocou dymu odhaliť lasery, ukazovateľ života začal pomalilinky klesať.

Tak veru, kvôli týmto zážitkom zostane prvý Metal Gear Solid navždy najlepším dielom série, neprekonaným a neprekonateľným. Takéto čosi zásadné, definujúce, čo by sa navždy odtlačilo do hráča, v Metal Gear Solid V: The Phantom Pain nie je. Alebo je, len do mňa už sa to nemá ako odtlačiť, lebo to miesto je obsadené. Ale k veci.