Každý z nás ich má a podľahne im, aj keď sa bráni zubami-nechtami. Niekedy nekonečne dlhé sekundy padáme a až v poslednej chvíli príde slastné vyslobodenie spoteným prebudením sa. Inokedy hľadáme dôležitú osobu, ktorá sa nám vždy o povestný chlp stratí. Alebo nás naháňajú vražedné tabuľky z pracovného Excelu. Nočné mory nemá nik rád, no čo ak sa do ríše snov môžete ponoriť bez strachu a prebudíte sa v nádhernej krajine, kde je všetko dovolené?

Presne o tom je Dream. Príbeh, nech sa tvári akokoľvek honosne, žiaľ, pokrivkáva a občas mu odletí slinka od kŕčom skrivených úst. Ak by story hrala druhé husle, nik by nedvíhal varovný prst. Avšak žáner adventúr krížený s logickými hádankami si žiada odlišný prístup a nie iba nezáživné vhodenie do sveta bez pomocných indícií. Počiatočné pohltenie je skôr zvedavosťou z neznáma, ktorá vyprchá, atmosféra tajomna z Gone Home (alebo Dear Esther či Anna) tu rozhodne nefunguje. Absurdný svet snov navštívite z prozaického dôvodu: lebo tam to skrátka žije a hlavný hrdina Howard Phillips (nemá nič spoločné s Lovecraftom) vedie inak nudný život. Ak by to bolo možné, možno by sme sa do Dream radšej ani neponorili. Lákavý obal Dream dokáže vytvoriť v hráčoch záujem, no jeho jadro je nepríjemne prehnité. Až po dohraní prvého (a najnudnejšieho) aktu z troch sa to aspoň minimálne posunie. Nedostatočne.

Predstavte si Myst. A teraz odstráňte všetko to, čo bolo na jeho hrateľnosti excelentné a nútilo vás trápiť si hlavu znovu a znovu, pokračovať od jednej rozlúsknutej hádanky k druhej. Podobných kúskov, ktoré sa snažili zviesť na vlne trojrozmerných hlavolamov ukrytých za žáner adventúr, nájdeme v minulosti mnoho a je určite škoda, že o ne zavadíme skôr vo svojich spomienkach ako pri samotnom hraní. Istotne, na tabletoch sme si užili Room (a pokračovanie), no to je predsa len trochu iná liga. Pobehujete po čudnej krajine, kde máločo môže dávať zmysel, absurdné scenérie a nápady ohúria, v bežnom svete by ste ich nenašli a aby ste mohli ísť ďalej a otvorili sa vám tamtie (imaginárne) vrátka, musíte vyriešiť logický rébus.

Fajn, nie zlý nápad. Dream ho chcel zabaliť do príbehu, ale nejako mu to nevyšlo. Prvé kroky v byte mohli byť prepchaté indíciami a popkultúrnymi odkazmi. Nič také sa nestalo. Prechádzanie jednotlivými miestnosťami obrovského domu sa zvrhlo v hľadanie postele, aby ste sa už konečne dostali tam, kde to začne mať grády. A začne. Dream je predovšetkým o objavovaní, chodení a nasávaní atmosféry. Lenže to nefunguje, svet vás nevtiahne, nikto nepovie, čo máte robiť a prečo. Ale nevadí, vyzerá to tu famózne, no nie? Púštny svet je síce evergreenom pohltenia, no priskoro vytriezviete z počiatočného opojenia. Stupídne bludisko s cestičkami nie je novinkou, no bez mapy sa spočiatku budete motať dokola, aby ste sa oťukali a zistili, kam majú smerovať vaše kroky. Takže áno, vyzerá to tu pekne, ale po minúte-dvoch sa pýtate, čo tu máte do pekla vlastne robiť a čo od vás hra chce. Príde prvá hádanka a atmosféra začne neúmerne klesať.

Okolitý svet ako prostredie má osobitné čaro, no príliš rýchlo sa dostaví pocit, že to je všetko, čo vás k hre priťahuje. Vymodelovaná lokácia je bez života - to berieme, ani v Myste sme neklábosili, no tu je hra mŕtva a umelá. Odhalíte jej príťažlivé telo, avšak kĺžete sa len po povrchu. Dizajnér nedokázal popustiť uzdu fantázie, takže do jej vnútra neprekniknete a ostane pred vami len prázdna schránka bez duše. Navyše sa mnohé neustále opakuje, takže netušíte, kde vlastne ste. Presne taký je Dream. V púšti, záhrade, bludisku, podivnom komplexe, dovolenkovom rezorte. Len nočné mory v byte (hlavne tá druhá s detskými bábikami) majú grády a zatajíte pri nich dych. Cieľ, ktorý máte dosiahnuť, je zahmlený kdesi v diaľke, takže naň ani nevidíte a automaticky strácate dôvod pokračovať, vracať sa späť a hľadať, čo ste prehliadli. Ak chcete jednoduchý príklad: Dear Esther bolo chodenie dopredu, ale vedeli ste, prečo vykračujete ďalej a ďalej, v Dream chýba motivácia postupovať.

Všetko by to mohli zachrániť hádanky. O rébusy ide predovšetkým a čert ber to, že hľadanie z cesty z bludiska (a verte, že to v Dream je extrémne stupídne) má zmysel, pretože sa tešíte na ďalšie potrápenie šedej kôry mozgovej. Chyba lávky. Už ste to mnohokrát videli a Dream dokáže každú zábavu zbytočne dokaličiť nepochopiteľne absurdným sťažením riešenia. Máte doviesť lúč niekam, no kým pochopíte princíp, ako vôbec spojazdniť celé zariadenie, zošediviete. Nehovoriac o tom, že ak je princíp jasný, riešenie je zbytočne naťahované. Taktiež istotne poznáte rébus, kde máte x kameňov na hracej ploche, pričom všetky musíte mať aktivované. Lenže jeden zapne tieto tri, henten zas tamtie a ak stlačíte už svietiaci šuter, deaktivuje sa. Kombinácie narastajú zvyšujúcim sa počtom kameňov, čo je prvým problémom prvej hádanky, ktorá je navyše rozsiahla rozlohou, takže znovu len beháte, pozeráte sa okolo seba, škriabete sa na hlave, skúšate a nadávate, pretože nevidíte, či je tamten náhrobok už aktivovaný alebo nie. Neskoršie hádanky sú zábavnejšie (mechanické otáčanie predmetov, opakovanie sekvencie, otáčanie kociek s navrhnutím správnej trasy vedenia, zoraďovanie planét…), ale už ste ich videli a je len škoda, že náročnosť nestúpa postupne, ale skáče, ako sa jej zachce.

Dream sľubovalo pohodové hranie, no to je to posledné, čo dostanete. Pritom stačilo nalinkovať jednu cestu. Alebo to blúdenie uľahčiť pridaním mapy a väčším množstvom aktívnych predmetov, nech sa aspoň dačo deje. Tie, ktoré nájdete, sú v nedostatočnom množstve a akoby náhodou bez ďalšieho vysvetlenia. Pritom možností ako to celé nafúknuť, by sa dalo vymenovať kopu bez mihnutia oka. Inventár funguje podivne, rolovanie a postupné vykresľovanie objektov v ruke zdržuje, nik vám navyše nepovie, ako tu všetko funguje. Ovládanie a interface je minimalistický, hodil by sa kurzor v strede obrazovky, pretože predmety sa ukážu ako aktívne, ak na ne presne ukážete (stred obrazovky). Prezeranie predmetov otáčaním myšou vo všetkých osiach je príliš citlivé a nedokážete si napríklad normálne prečítať list so závetom. Na podobné drobností, ktoré sú zbytočným rušivým elementom, natrafíte na každom druhom kroku.

Svet Dream je možno v rámci možností príťažlivý, to áno, ale je príliš umelý, akoby len kulisou, s minimom poskytovanej interaktivity. Naopak hudba sa podarila na výbornú a sny nás lákali často len preto, aby sme sa znovu mohli ponoriť do skvelých melódií, ktoré má na svedomí Norman Legies. Tých zopár skladieb dokáže svetu Dream paradoxne pomôcť viac ako grafika, hádanky, príbeh a všetko dohromady. Citlivé piano dokáže vybičovať atmosféru s prstom v obľúbenom telesnom otvore a všetky nástroje do každej melódie vstupujú prirodzene, jednotlivé tóny sa ozývajú až ľúbezne harmonicky. Navyše hudba potvrdzuje, že sila je v kvalite a nie v kvantite. Často sme sa po svete Dream prechádzali len preto, aby sme si užili hudbu. Dobre, motali sme sa a občas blúdili, ale s priblblým úsmevom na tvári, lebo to bola nirvána pre uši.

Nedá sa z toho vykľučkovať inak ako smutným konštatovaním, že si na seba vzal nezávislý tím HyperSloth zložený z pár ľudí príliš veľké sústo. Ono vytvoriť plne trojrozmerné univerzum s uveriteľnou atmosférou, to nie je len tak. Paradoxne sa tvorcom s minimom skúseností podarilo stvoriť vizuálnu (v rámci možností) fajnovku, avšak bez života, príliš umelú a nezaujímavú. Riešenie hádaniek sa zvrhne na suchopárne klikanie, už nech to máte konečne z krku. Omnoho viac by nám šmakovalo, ak by autori všetku hrateľnosť orezali na skutočne zábavnú formu a naládovali ju rad za radom, čo najhustejšie, nech si nedokážeme vydýchnuť. To sa podarilo len málokedy, no v momentoch, kedy sledujete detské stopy na stenách i plafóne, detské bábiky vždy pozerajúce na vás, sa to podarilo. Prišlo to však neskoro. Ak by bolo Dream dobrodružstvo na 3 hodiny, ale dobrodružstvo pútavé, bavili by sme viac ako pri niekoľkonásobne väčšom čase, ktorého najčastejšou výplňou je neodpustiteľná nuda. Takže tvorcovia formu majú, teraz do nej len naliať pútavý obsah a viac hádaniek - aj keď jednoduchších, ale aby prirodzenejšie zapadli do prostredia .