Na niektoré veci sa oplatí počkať. Aj keď je to čakanie až neznesiteľne dlhé. A id Software nás s novým Doomom veru naťahovali naozaj dlho. Prakticky už po trojke a jej vynikajúcej expanzii sme už vedeli, že to príde. Neskôr to autori aj potvrdili, znova potvrdili, pripomenuli, že ešte stále na hre pracujú, reštartovali vývoj, medzičasom zo spoločnosti odišli už aj tí poslední velikáni ako John Carmack, a tak sa okolo hry začali dvíhať vlny pochybností. V zrušenom koncepte sme videli, čo z hry mohlo byť. A nevyzeralo to zle. Teraz je tu nový Doom vo svojej finálnej podobe a aj keď boli dojmy po alfa verzii rozporuplné, výsledok poteší každého fanúšika žánru FPS.

Je málo štúdií, ktorých DNA je tak hlboko zakorenená v jadre ich hier, že by ste ich dokázali okamžite spoznať aj bez akéhokoľvek úvodného loga. Možno tak spoznáte moderný DICE, pravdepodobne aj Naughty Dog, no a už dve desaťročia dokážete jasne identifikovať hru od id Software. Dôvod je jednoduchý – absolútne nikto nerobí takú akciu, akú ponúkajú oni. Je to o to viac pozoruhodné, že sa veľká časť tímu omladila. Stále si ale zachovali to, čo robilo ich hry unikátne. Prikovali nás k sedačkám pred 20 rokmi a dokážu to stále. Nový Doom je akousi historickou exkurziou naprieč dejinami jedného z najznámejších štúdií, takže prináša niečo z každej jeho hry.

Nech si o Rage hovorí kto chce, čo chce, hra mala svoje chyby, no ponúkla zábavnú akciu, skvelé zbrane a ešte lepší pocit z ich používania. To je znak, podľa ktorého id Soft identifikujete. Doom, Wolf, Quake boli vždy o skvelom pocite z akcie. A je jedno, či bola rýchla ako v Quake 3: Arena, alebo pomalšia ako v Doom 3. Nikoho neprekvapí, že presne tak isto na tom je aj nový Doom. Môže tomu hovoriť reštart, reboot alebo akokoľvek, stále je to Doom, ktorý má v sebe esenciu predchodcov a zdobí ho tá najlepšia a najzábavnejšia akcia, akú v súčasnosti hry ponúkajú.

Nenechajte sa oklamať úvodom. Prebúdzate sa uprostred krvou zaliateho výskumného strediska UAC na Marse. Invázia démonov z pekla je v plnom prúde, okolo vás ležia mŕtvoly a tečú potoky krvi. Problém je, že nie všetky mŕtvoly chcú zostať mŕtve. Vám tak nezostáva nič iné, ako zobrať najbližšiu zbraň a poslať ich na zaslúžený odpočinok. A aj keď tu hra výborne pracuje s atmosférou a mnoho hororových titulov by si mohlo brať príklad, nie je to horor ako v prípade trojky. Je to len krásna krvavá kulisa, z ktorej sa ale rýchlo dostanete do spleti chodieb a aj otvorených priestranstiev povrchu Marsu, kde rozpútate peklo raketami, guľkami a inou muníciou.

Svoj arzenál rozširujete pomerne pomaly. Brokovnica sa vám ale do rúk dostane dosť skoro, čo je len dobre. S bežnou pištoľou je nuda, s brokovnicou už začína ten pravý masaker a s každou ďalšou zbraňou sa zážitok stupňuje. Autori stavili na vekom overené klasiky známe už od prvej časti - samopal, plazmová puška, chaingun, rail gun, raketomet a nakoniec nechýba ani miláčik v podobe BFG. Ak si spomínate na trojku, občas vám vedel zavariť aj bežný imp. Tu sú všetky zbrane dimenzované vyššie. Každá je tak účinnejšia a lepšie zodpovedá celkovému hernému tempu.

Tempo je výrazne vyššie, ako bolo v trojke, no taktiež vyššie ako v prvých dvoch častiach. Nie je to zas moderný Rise of The Triad, ktorý bol na niekoho až prirýchly, ale veľa momentov na spomalenie vám hra nedá. Neustále ste v pohybe, neustále strieľate, meníte jednu zbraň za druhú. Tu sa hodí dvojhlavňová brokovnica, lebo si môžete dovoliť držať nepriateľov pri tele. Tamto zas vytiahnete raketomet, aby sa k vám Cacodemon nepriblížil. Výsledkom je, že každú chvíľu čakáte, kedy na vás hra hodí nejakého silnejšieho nepriateľa.

Impovia sú len drobná nepríjemnosť, aj keď sa radi schovávajú. Taký Hellknight je už to pravé, orechové. Naozaj sa budete tešiť na silnejších nepriateľov, aj keď budete hrať na vyšších obťažnostiach. Aj tu sa autori vykašlali na inováciu a priniesli moderné iterácie starých známych postáv, pričom sa čo najviac snažili držať pôvodného dizajnu. Mancubus bude tiež lahôdka, stratené duše budete nenávidieť, pred Pinkym zase utekať. Každý démon je svojský a útočí iným spôsobom. Naozaj poriadnou previerkou je až Baron of Hell, čo je v novom podaní titán schopný vykonať silné útoky z diaľky aj zblízka. Je možno trošku škoda, že súboje s bossmi sa taktiež od prvej časti nikam neposunuli. Stoja proti vám silní súperi, ktorí majú vždy nejaké eso v rukáve, aj tak sú to ale známe postavy ako Cyberdemon a stačí do nich strieľať, koľko sa len zmestí.

Vyváženie a dojem z používania zbraní sú na tom skvele. Je radosť strieľať okolo seba. Pri prvom hraní si BFG ale nebudete až tak užívať. Budete si ho šetriť na bossov, čo nie je zlá taktika, aj tak by ale padlo vhod, ak by ste zbraň mohli častejšie využiť priamo pri postupe. Taktiež motorová píla je miernym sklamaním. Zbraň je to skvelá, ale ťahá ju dole obmedzenie v počte použití. Musíte zbierať kanistre benzínu, pričom každý nepriateľ má svoju kapacitu, ktorú píla na jeho porazenie spotrebuje. Takže na nejaké dlhšie hody môžete zabudnúť, keďže celú bandasku miniete často hneď na prvých Revenantov, ktorí vám skočia do rany, keď pôjdete po Pinky demonovi alebo Summonerovi, na ktorého je píla extra vhodná.

Žiadna regenerácia, Doom je stará dobrá škola. Musíte zbierať lekárničky, brnenie a poobzerať sa aj po krabiciach s nábojmi. Tieto veci vám ale taktiež padajú z dorazených nepriateľov. Tí po útokoch môžu začať blikať, čím naznačia, kedy je vhodný čas na to, aby ste to s nimi vyriešili ručne a efektnejšie. Je trošku škoda, že všetky tieto prvky sú vždy zvýraznené blikaním, čo trošku kazí ten pekelný vizuálny dojem. Taktiež samotné popravy bavia len v úvode, kým si ich vyskúšate z rôznych polôh a na rôznych nepriateľoch. Potom ich budete používať už len na doplnenie zdravia či na povinné dorazenie bossa.

Snáď jedinou novinkou oproti pôvodnej dvojici hier sú početné upgrady. Jednak si postupne vylepšujete trojicu atribútov – zdravie, štít a počet munície. Taktiež si môžete podrobnejšie vylepšovať svoj „domovský“ oblek hneď v štyroch aspektoch. No a potom si postupne vylepšujete aj zbrane, kde si vyberiete najskôr sekundárny režim streľby a týmto s otvoríte vetvu na vylepšenia. Režimy si potom priamo počas hrania môžete prepínať. V Doome sú takéto možnosti dosť nečakané, no neuveriteľne dobre funkčné a taktiež kvalitne zakomponované. Naozaj vidieť rozdiel.

Príjemným prekvapením je aj dizajn jednotlivých levelov. Tých je v hre 13 a naozaj poskytujú slušný priestor na túlanie, aj keď je jasné, že nikdy nikde nezablúdite. Odkazujú na pôvodnú dvojicu hier, sú široko vetvené, ponúkajú taktiež množstvo priestoru na rôzne odbočky a skrýše, kde je poschovávaný bonusový obsah či len obyčajné tajomstvá. Taktiež musíte počítať s tým, že sa tu naskáčete viac ako v niektorých platformovkých. Cesta často vedie cez levitujúce kamenné ostrovčeky, skalné zrázy či plošinky. Trošku zamrzí, že vás neustále naviguje šípka, ktorá vám ukazuje, kam máte ísť. Levely zas nie sú také otvorené, aby ste sa v nich stratili. Navyše máte pri sebe mapu a všetky aktívne dvere a predmety sú vždy nejako  zvýraznené.

A prečo som doteraz nepísal o príbehu? No, žiadny tu nie je. Hra niečo naznačí v úvode, kedy vás hodí do diania vlastne in medias res. Hodíte na seba oblek, beriete do ruky zbraň a to je tak všetko. Kominikujete s dvojicou postáv, jedna je akože zlá, druhá ešte horšia. Vy sa neustále pohybujete niekde medzi a je škoda, že sa naozaj nedozviete nič viac. Niečo načrtne niekoľko pekelných „zápiskov“, ktoré cestou pozbierate, no to je všetko. Najväčším sklamaním je, že za celú dobu sa nedozviete, kto vlastne ste. A pritom sa hra celkom pekne rozbieha, no autori už zjavne počítajú s pokračovaním.

S príbehovou časťou hry strávite približne 10 hodín, možno menej. No ak sa budete snažiť všetko vyzbierať, aj viac. Tých 9-10 je ale zlatý priemer. Počítajte ale rovno s tým, že to nebude posledný raz, čo sa do hry pustíte. Odomknú sa vyššie náročnosti a to je výzva, ktorej sa ťažko odoláva. Nemusíte ale hrať len sólo. Autori výrazne investovali do multiplayeru a aj pripravované DLC balíčky naznačujú, že si od neho veľa sľubujú. Je snáď ešte rýchlejší ako kampaň. Ponúka celkom peknú paletu máp a 6 relatívne tradičných režimov, kde sú ale rôzne menšie obmeny. Napríklad sa na mape objavuje démonická runa a jeden z hráčov tak dočasne môže hrať za démona. Postupne si upravujete svoju postavu a aj svoju výbavu, pri sebe totiž môžete mať len dve zbrane, čo je pri Doome zvláštne. Prvých pár dní vás multiplayer bude držať, no, bohužiaľ, je príliš generický a stráca sa v ňom identita hry, ktorá zrazu pripomína skôr pekelný Unreal Tournament a nie Doom.

To ale nie je všetko z ponuky hry. Každý má prístup aj do SnapMap režimu, čo je taká dvojsečná zbraň. Na jednej strane hra nepodporuje bežné modovanie. Na druhej strane je SnapMap naozaj jednoduchý nástroj a je to skôr celý workshop, kde môžete vytvárať vlastné mapy a režimy, sťahovať výtvory iných a aj ich priamo s ďalšími hráčmi hrať. Je to samostatná časť a aj pomerne masívna. Už teraz poteší slušné množstvo rôznych výtvorov, medzi ktorými sú aj naozaj pekne zvládnuté levely (napríklad prerábka niektorých z dvojky), ale aj veľa slabších. Taktiež si tu môžete zahrať rôzne alternatívne režimy - kooperatívne či kompetitívne.

Taktiež poteší, že je SnapMap pomerne jednoduchý a prístupný, a to aj takým hráčom, ktorí doteraz o vytváranie vlastného obsahu nemali veľký záujem. Veľa vecí je nemenných a napríklad musíte pracovať s takými modelmi, ktoré sú dostupné, no naozaj to zvládne každý a aj relatívne rýchlo, aj keď kvalitnejšie výtvory si žiadajú svoj čas. Ak by ste predsa len nezvládali možnosti editora, môžete sa spoľahnúť na inštruktáže krok za krokom, ktoré vás prevedú od základov. Vždy si viete svoje kroky v editore ihneď overiť, prepínať sa medzi niekoľkými perspektívami a vylaďovať niektoré detaily. Osobne som bol voči tejto časti hry zo začiatku skeptický a stále nedokáže nahradiť plnohodnotnú podporu modovania, no id Software príjemne prekvapili intuitívnosťou a aj možnosťami, pričom bokom nezostali ani niektoré základné sociálne funkcie.