Ľudia sa už nejakú dobu hrnú na Mars, lebo naša modrá planéta je pre nich málo. Ale prečo tam pôjdeme? Zabudneme tam na Matta Damona, prebudíme vírus uväznený v zmrznutej vode, či dokonca nájdeme zabudnutú civilizáciu, ktorá nás zničí. A ak tam aj vybudujeme kolóniu, ktorá nakoniec bude prosperovať, časom sa odtrhne, otočí proti nám a ďalší konflikt je na svete. Inými slovami, história sci-fi nás naučila, že by sme si opletačky s Marsom mali veľmi dobre rozmyslieť. Stále je to však pre tvorcov lákavá téma, ktorá učarovala aj Infinity Ward, ktorí sa rozhodli presne tohto námetu chopiť pri výstavbe nového Call of Duty.

Už sme to tu mali v Babylone 5, svojim spôsobom aj v sérii Killzone, ktorá Mars zamenila za fiktívnu planétu Helghast. Ale stále to funguje. A prekvapivo to z Call of Duty: Infinite Warfare robí príbehovo najzaujímavejšie CoD za dlhé roky. Aj keď sa ponúka otázka, či to ešte vôbec môžeme považovať za CoD. S vojnovými črtami série totiž Infinite Warfare má už pramálo spoločného a rovnako sa so svojimi predchodcami rozchádza aj v ďalších bodoch. Rozporuplnosť najlepšie vystihuje pocity, ktoré pri hraní budete zažívať. Či už ste fanúšik série, alebo nie. Výsledkom ale je, že hra sa síce snaží byť pre každého, no nakoniec nie je pre nikoho, lebo aj keď vás niečím príjemne prekvapí, inde vám zas dá facku.

Infinite Warfare je vzhľadom na vývoj série obrovským paradoxom. Tá sa postupne, aj napriek každoročnému vychádzaniu, odcudzila kvalitným príbehovým kampaniam a začala sa sústrediť takmer výhradne na multiplayerový zážitok. Tu sa karta nečakane obracia a aj keď už možno niektorí z vás ani nedúfali, že si v CoD dobre zahrajú zaujímavý príbeh, práve kampaň je v tomto prípade tou najsilnejšou stránkou hry. A ako asi tušíte, nielenže vás zavedie do vzdialenej budúcnosti, ale tiež na Mars, no aj do okolitého vesmíru v našej slnečnej sústave, kde zavítate na miesta od Merkúru až po Pluto.

Leitmotív príbehu v Infinite Warfare nie je nijako zvlášť originálny. Naša Zem nám už bola malá, vyťažili sme z nej, čo sa dalo. Upreli sme preto zrak ku hviezdam a začali budovať kolónie vo vesmíre. Vzdialenosť od domova ale spôsobila to, že sa kolónie od svojho materského sveta začali vzďaľovať. Vzťahy v kolóniách riadila organizácia UNSA, avšak keď sa začali radikalizovať, na obranu Zeme a jej záujmov vznikla vojenská štruktúra SATO. Netrvalo dlho a drobné potýčky prerástli do plnohodnotnej vojny, kde na jednej strane stáli jednotky SATO a na druhej SDF, ktorá vznikla z radikálnych odpadlíkov UNSA. Na jej čele stojí admirál Salen Kotch, ktorého stvárnil herec Kit Harington (Jon Snow z Game of Thrones) a on je jednou z prvých tvárí, ktoré v hre vidíte.

Do deja zasahujete ešte pred vypuknutím veľkého ohňostroja v Ženeve, keď Kotchove jednotky zničia takmer celú flotilu SATO. Bezmenných vojakov z misie v Európe ihneď meníte za kožu Nicka Reyesa. Po útoku na Ženevu zostávajú len dve lode a práve vy sa ako kapitán pod tlakom okolností chopíte kormidla jednej z nich. Retribution len tak-tak vyviazla z boja, no musíte s ňou vyraziť do ďalšieho. S Kotchom to totiž musíte uzavrieť čo najskôr, než stihne zasadiť finálny úder. Cesta k nemu je však tŕnistá a vedie cez niekoľko misií. Tie vám ale spestrí hneď niekoľko zaujímavých postáv a spolubojovníkov.

Po dlhšej dobe séria Call of Duty prišla s naozaj zaujímavými vedľajšími postavami, ktorých osud vám po pár hodinách nebude ľahostajný. Stvárnili ich skôr menej známi, ale kvalitní herci, ako David Harewood, Claudia Black alebo Omid Abtahi. Dokonca tu nájdete Conora McGregora a Lewisa Hamiltona v drobných úlohách. Najviac ale zaujme robot E3N, ktorý sa stane vaším bratom v zbrani až do konca a je naozaj až nečakane zaujímavo spracovaným charakterom. Hra totiž stavia na nich a na vzťahoch, aj keď už od úvodu buduje dojem jasného fatalizmu a dobre viete, ako to skončí. Vďaka tomuto vás kampaň udrží. Taktiež Reyes nie je bežný CoD hrdina, akých ste zažili doteraz. Nechce byť na mieste, kde sa ocitol. Sám má dojem, že sklamal a chce to napraviť aspoň jedným poriadnym činom.

A aj keď viete, ako hra nakoniec dopadne, ten záver si naozaj užijete. Ako v podaní Reyesa, tak aj vďaka ďalším postavám okolo neho. Pomôže aj drobný bonus, ktorý hráčom autori pripravili do záverečných titulkov. To všetko ale ešte viac podčiarkuje fakt, že sa hra úplne vzdala Call of Duty identity, no nevie nájsť vlastnú. Pokojne sa to mohlo volať akokoľvek inak, z hry totiž vojnovú akciu necítite. Nemusí to byť nutne zlé, dokonca jej to pomáha. No zároveň hra nevie nájsť, čím je. Podobné je to aj s misiami. Je ich tu veľa, mnohé z nich sú kvalitné a zabavia, no snáď až na jednu či dve si žiadnu z nich po dohraní nezapamätáte. Len budete vedieť, že ste sa pri hraní bavili a tým to skončilo. Žiadny Stalingrad či Černobyľ sa nekoná.

Infinite Warfare prejdete za nejakých 7-8 hodín, ak sa rozhodnete prejsť všetko. Hra je stále lineárnou akciou, no prináša pre sériu veľkú novinku – 7 príbehových misií je doplnených sériou 9 voliteľných misií, ktoré môžete hrať v akomkoľvek poradí. Dokonca ich ani nemusíte hrať. Bez nich by ale hra bola krátka. No nedá vám spať ani zoznam vysoko postavených dôstojníkov SDF, ktorých musíte dostať. Na niektorých narazíte v hlavných misiách, na iných vo vedľajších. Je pravda, že tie vedľajšie sú viac jednotvárne, no aspoň sú krátke a majú dobrý spád. Za sebou ich máte za takých 10 minút a väčšina z nich vás posadí do kokpitu vesmírnych stíhačiek.

Hlavné misie sú dlhšie a aj zaujímavejšie. Medzi nimi môžete chodiť po niekoľkých chodbách svojej lode, no to radi preskočíte. Snaží sa to navodiť dojem Normandy z Mass Effectu, no v skutočnosti tu často nie je čo robiť. Zaujme stealth misia, ktorou sa síce dá prestrieľať, no stále je to pohodlnejšie a efektívnejšie riešiť potichu. Zapamätáte si misiu na asteroide, kde sa po povrchu môžete pohybovať len vtedy, ak je vaša strana odvrátená od Slnka. Čelíte tu stádu poškodených robotov a musíte zachrániť niekoľkých vedcov, pričom hra tu a tam siahne aj po pomalšej a temnejšej atmosfére. Ak v závere nenarazíte na bug, ktorý vám misiu zabráni prejsť, budete s ňou naozaj spokojní.

A špeciálny priestor musím vyhradiť práve vesmírnym misiám. Hra vás síce zavedie na rôzne planéty a iné objekty v našej slnečnej sústave, no veľa času strávite aj priamo vo vesmíre. Zaujme poriadne drsné FTL cestovanie v hre, ktoré je v sci-fi vždy zobrazované skôr pohodlne. Pred väčšinou vesmírnych misií musíte absolvovať prílet na miesto s Retribution, výber vybavenia vašej stíhačky a štart. Časom je to otravné, ale hra tým maskuje loading. Aj keď je vesmír nekonečný, v jednotlivých misiách toho veľa neuvidíte a prakticky si zalietate len po malých mapách, kde bojujete s inými pilotmi, prípadne s veľkými loďami. Priamo v akcii taktiež ovládate svoj stroj v menšej miere, keďže dokáže sledovať nepriateľa, na ktorého ste sa zamerali. Akcia má grády, ale v konečnom dôsledku ste aj radi, že tieto misie tiež nie sú dlhšie.

Občas vás tu čaká aj akcia v beztiažovom stave v otvorenom vesmíre mimo kokpitu. Vtedy sa presúvate pomocou skafandra, viete sa priťahovať na blízke predmety/trosky, no musíte sa aj kryť, keďže sa neraz dostanete do situácií, keď sa nepriatelia objavia nad vami, pod vami, či dokonca za vami a dostanete nejednu ranu do chrbta.

Infinite Warfare ponúka v histórii série najbohatší bojový arzenál. Postupne si sprístupníte veľké množstvo zbraní a výstroj, taktiež svoju stíhačku si môžete mierne upraviť a lepšie vybaviť. Je veľká šanca, že si niektoré zbrane v hre ani nevyskúšate, lebo ich je tu tak veľa. Niektoré sa ešte držia reality, iné sú už čisto sci-fi. Kľúčové ale je, že je akcia s nimi zábavná. Najmä s brokovnicami, no nestratia sa ani SMG, snajperky či jednorazové špeciality. K dispozícii máte napríklad aj štít, hackovacie zariadenia (ktorým dokážete hacknúť nepriateľských robotov), rôzne druhy granátov, a dokonca aj taký, ktorý si nepriateľa nájde sám, či sa poslušne vráti do vášho vrecka. A z toho všetkého, čo si sprístupníte, si vyberáte kúsky, ktoré si zoberiete do tej ktorej misie.

A keď to všetko vybavenie zvládnete v kampani a budete mať za sebou nevyhnutný, netradičný, no zaujímavý záver, presuniete sa logicky tam, kde by vás hra mala najviac baviť – do multiplayeru. Tu ale prichádza ten kopanec medzi nohy. Ponuka je opäť bohatá, chce vás motivovať množstvom absolútne všetkého, od mapy, cez režimy, až po zbrane či perky. Ale v skutočnosti to tento rok zábava naozaj nie je. Začnime napríklad matchmakingom, ktorý vás s levelom 1 pokojne postaví na rovnakú úroveň ako hráča s levelom 50. A tam len nepríjemnosti aktuálneho ročníka CoD začínajú.

Na hre je vidno, že po nej v týchto dňoch nesiahlo toľko hráčov ako po jej predchodcoch. Kým klasické režimy ako TDM, Domination, Search & Destroy nemajú núdzu o hráčov, v niektorých iných si na zápas 6 verzus 6 počkáte dlhšie. Našťastie chuťovku ako Gun Game si tiež dokážete obstojne zahrať. Hre by možno prospel server browser, hlavne pri menej populárnych režimoch, ale azda sa situácia časom zlepší a nebudete mať problém nájsť hráčov. Tieto režimy si užijete na zhruba tucte máp, ktoré vychádzajú z prostredí v kampani a tiež predstavujú zaujímavé lokality. Sú však malé, bojuje sa vždy na tých istých miestach a za niekoľko dní hrania sa mi nepodarilo nájsť ani jednu, ktorú by som si obľúbil alebo si aspoň povedal, že teraz by som si rád zahral na nej.

Multiplayer uvádza Rigs ako základ vašej výbavy. Prakticky sú to triedy, ktoré máte na začiatku otvorené tri a postupne si sprístupníte ďalšie. Triedy sa líšia pohyblivosťou a ďalšími vlastnosťami, no ďalej si ich môžete personalizovať pomocou odomknutého vybavenia a aj perkov, pričom ale musíte počítať aj s tým, že na seba nemôžete nakladať neobmedzene. A pozor musíte dávať aj na zbrane, ktoré sa nakoniec ukazujú ako ďalší kameň úrazu hry, no k tomu neskôr. Vo veľkom sa musíte naučiť využívať jetpack, wallrun či skĺznutie. No na rozdiel od takého Titanfallu to v tomto prípade zábavné nie je. Nepôsobí to tak prirodzene a organicky, skôr naopak.

A k tým zbraniam - postupne si odomykáte ďalšie, aby ste si našli také, ktoré sa do vášho loadoutu hodia viac. Potom si raz všimnete, že ste strieľali po nepriateľovi, no on vás dal dole jednoduchšie, aj keď si vás všimol až neskôr ako vy jeho. Poviete si, že mal šťastie alebo silnejšiu zbraň, no v killcame má tú istú, len s iným skinom. Skiny totiž so sebou v hre prinášajú permanentné perky výzbroje a rozdeľujú zbrane do niekoľkých úrovní, od obyčajných až po legendárne. Môžu vám buď vypadnúť z krabice, alebo si ich kúpite za nazbieraný materiál. Ten ale pribúda pomaly a aj krabice sa delia na obyčajné a vzácne, pričom vzácne stoja 3x toľko kľúčov čo obyčajné. Hra tu tak otvára priestor mikrotransakciám a výrazne rozladila balans. Pripočítajte si k tomu nezmyselný spawn v niekoľkých herných režimoch a frustrácia je na svete.