Mnohé klasické značky dnes vstávajú z mŕtvych. Chcú osloviť svojich starších fanúšikov, no tiež nájsť nových. Náročnou otázkou pre tvorcov ale je, akou formou chcú svoju klasiku oživiť. Konami so Super Bomberman R ide cestou zábavnej multiplayerovej arkádovky. Id Software reštartovali Dooma vo veľkom štýle a ponúkli parádnu akciu a jednu z najlepších hier roka 2016. A potom je tu ešte jedna cesta, ktorou sa vydali Arc System Works (inak autori bojoviek Guilty Gear a BlazBlue) v prípade ich pokračovania legendárnej akčnej série Double Dragon.

Vývojári sa k právam na značku dostali v roku 2015 a teraz ich práca na nej konečne priniesla svoje ovocie. Double Dragon IV sa obracia k svojim dávnym predchodcom a prichádza v presne takej podobe, akú si pamätáte z dvojky. Len musíte hodiť za hlavu, že sme sa už jednej štvorky (nazvanej Super Double Dragon)a dokonca aj päťky v minulosti dočkali, spolu s rôznymi odbočkami. Aj tak je ale toto oficiálna štvorka a čakali sme na ňu 27 rokov. A ak pozeráte na číslo hore, asi jednoznačne neviete odpovedať na otázku, či sa oplatilo.

Budem úprimný, nebyť jedného strašného filmu podľa tejto série, ktorý kedysi dávno traumatizoval mnohých fanúšikov, ani neviem, že je tu nejaký príbeh. Pár statických obrazoviek vždy rýchlo vystriedala okamžitá akcia, kde ste už rozdávali rany a kopance na všetky strany. A ten príbeh je aj tu. Dokonca priamo nadväzuje na koniec dvojky. Ak si ho nepamätáte, či ste ho vôbec neregistrovali, trochu vám ho pripomenieme. Dvaja bratia s rozsiahlymi schopnosťami v oblasti bojových umení pomstili smrť priateľky jedného z nich a zničili tajomný gang bojovníkov.

Jimmy a Billy Lee si ale dlho neužili zaslúžený odpočinok. Len čo zničili jeden gang, ihneď sa na scéne objavuje ďalšia tajomná skupina, ktorá chce ovládnuť ulice a taktiež zabiť oboch bratov. Navyše je v stávke opäť láska. A keďže sa nová skupina zloduchov spojila s tou starou, musíte si v pixelovanej koži oboch bratov predrať cestu naprieč množstvom známych nepriateľov, pomedzi ktorých tu a tam narazíte aj na nejakú novú tvár. Ale ak vás to nezaujíma, nič sa nedeje, je to len zopár obrazoviek v priebehu hry, ktoré vás len brzdia od všetkej tej akcie.

A Double Dragon IV sa na dvojku obracia nielen v oblasti príbehu a vidieť to už na prvý pohľad. Ak ste „pamätníkmi“, stačí sa len pozrieť na zábery naokolo a musí vám byť zrejmé, že toto ste už niekde videli. Arc System sa s hrou presne snažili napodobniť vizuálny, ale aj herný dojem, aký vyžaroval z dvojky. Hra teda vyzerá rovnako a takmer rovnako sa aj hrá. A to až tak verne, že keď som hru zobral na párty pri pive s priateľmi, nikto by netipoval, že vyšla len nedávno. Každý si myslel, že je to stále dvojka, no nejaké neznáme levely.

Hra vzdáva peknú poctu 8-bitovým dobám a vyzerá presne tak, že by jej dnes už mohlo ťahať na tridsiatku. Nečakajte žiadne moderné prvky, v niektorých ohľadoch je to super, v iných už je to skôr naopak. Napríklad také ukladanie pozícií by tu možno síce potešilo, keď nemáte čas hru hrať, na druhej strane prejsť hru na jeden ťah má stále svoje čaro. Na PC by ale každý hráč určite ocenil aspoň nejaké možnosti nastavenia. Nájdete tu síce konfiguráciu ovládania na klávesnicu alebo gamepad a jazyk, no vy by ste si pravdepodobne radi nastavili aj rozlíšenie či full screen. Na tieto a podobné veci však už autori nemysleli.

Nový Double Dragon si pre hráčov pripravil 12 levelov a je to vlastne akurát. Na jednej strane to je slušná výzva, najmä pri prvých pokusoch, na druhej strane hru stále dokážete dať na jeden ťah, či ju znova rozohrať po neúspešnom pokuse bez toho, aby vás nejako začala frustrovať. Okrem príbehu si ale autori pre hráčov prichystali aj dva ďalšie režimy. Ak ste hrali dvojku vo dvojici, asi to poznáte. Tu a tam si so spoluhráčom skomplikujete život, keď namiesto nepriateľov útočíte na seba navzájom. Versus režim je určený priamo na to a nebudú vám tu prekážať žiadni nepriatelia. Po prejdení hry si zas môžete odomknúť Tower režim, čo je zdanlivo nekonečná veža, v ktorej sa musíte prebojovať čo najvyššie s obmedzeným počtom životov.

Aby vás autori motivovali hrať, funguje tu systém odomykania nového obsahu. Hraním príbehu si postupne odomykáte nové postavy do versus režimov. Na začiatku si zahráte len ako Jimmy a Billy, no postupom času si môžete vybrať z celého radu nepriateľov, ktorých si odomknete ako hrateľné postavičky v tomto režime. A rovnako to funguje aj v Tower režime, kde si na vyšších poschodiach odomknete nové postavy, s ktorými sa opäť môžete pustiť do boja.

Chvalabohu a niekedy aj žiaľbohu, hrateľnosť zostala nezmenená. Zoberiete do rúk ovládač a idete sa pretĺcť tými 12 levelmi, pričom na vás útočí jeden nepriateľ za druhým. Musíte tak majstrovsky zvládnuť kopy, údery päsťami a aj silnejšie útoky, aby ste si zachovali čo najviac životov na neskoršie pasáže, keď ich budete potrebovať, aby ste hru prešli. Už to nie je žiadne terno, no neurazí. Rovnako ako dvojka aj štvorka je však vytvorená primárne na kooperatívne hranie vo dvojici a vtedy hra ukáže svoju poriadne zábavnú a návykovú tvár. Vo dvojici je to radosť hrať a nejeden neduh hre s úsmevom na perách odpustíte.

A práve v hrateľnosti tých neduhov nie je málo. Samotná akcia baví, najmä teda vo dvojici. Okrem svojich končatín neraz využijete aj rôzne zbrane. Prostredí je tu tiež množstvo a sú naozaj rôznorodé a zaujímavé. Problém sa zdá byť v tom, že pri samotnom hernom dizajne autorom chýbalo srdce. Dvojku si doteraz mnohí z nás presne pamätajú a aj NES Classic Mini dokazuje, že stále vie osloviť. Tu máte zábavné súboje, pekné prostredia, no autori pred vás neskôr začnú hádzať rôznych nepriateľov bez ladu a skladu. Zrazu útočí obrovská hromada z každej strany, až sa v obraze začnete strácať a len rozdávate údery bezhlavo na všetky strany. A to je škoda. Takáto vec kazí dojem z celej hry.

Aj keď je tu výrazná inšpirácia dvojkou, tá so stretmi s nepriateľmi vedela pracovať. Ich počty boli skromnejšie, ale aj tak dali zabrať, navyše to malo hlavu a pätu. Kto je tu boss, ten sa o chvíľu stane bežným nepriateľom a stretnete ho na každom kroku aj vo väčších počtoch. Prostredia nemajú typických nepriateľov, tí sa vám začnú zlievať. A aj keď je so štyrmi tlačidlami na ovládači skákanie v hre oveľa jednoduchšie ako v dvojke, stále tu narazíte na pasáže, kde vás neraz rozčúli.

Sú tu chyby, no Double Dragon IV nemožno zatracovať. Áno, časť čara tvorí nostalgia, no stále je to zábavná kooperatívna akcia. A čím zdatnejšieho parťáka máte, tým je aj hra lepšia. Len sa z nej nikdy nestane legenda, nikdy pri nej nezažijete to, čo ponúkla dvojka, aj keď sa autori snažili. A je to najmä kvôli tomu, že hra nemá dušu, ktorá by sa postarala o nezabudnuteľné momenty. Len pred vás hádže nepriateľov a spolieha sa na to, že vy sa už zabavíte sami. PC verzii chýbajú základné nastavenia a celkovo ani hudba neosloví, keďže je strašne generická. Ale ak máte s kým hrať, za pár drobných si dokážete príjemne pripomenúť jednu z najlepších beat 'em up hier minulosti.