Séria Tekken patrí v rámci žánru bojoviek medzi tie mladšie, no zároveň najviac populárne. Katsuhiro Harada v roku 1994 vybudoval kult, ktorý pretrváva až doteraz a stále si udržiava obrovskú fanúšikovskú zákadňu, aj keď je toto vlastne už pätnásta hra v sérii. V Tekken 7 sa stretávajú dva prúdy. Jeden je konzervatívny a nechce meniť zážitok, na aký sú hráči zvyknutí už dve dekády. Druhý zas predstavuje povinné a už aj nutné novinky, ktoré séria musela priniesť, aby bola stále relevantná a dokázala držať krok s konkurenciou, ktorá je tento rok veľmi silná. Dalo by sa tak povedať, že má hra dve tváre – jednu veľmi dobre známu, druhú otvorenú novinkám.

Začnem tou druhou tvárou. Tekken  je prvá hra v sérii (ak nepočítame crossover so Street Fifgterom), ktorá je dostupná na PC. A to je obrovská vec. Doteraz to bola totiž jediná zo svätej trojice bojoviek, ktorá sa na PC nepredstavila. Teraz si ju však môžu naraz s hráčmi na konzolách užiť aj PC hráči, čo jasne ukazuje, že aj tu sa nachádza publikum. Druhou veľkou zmenou je prechod na Unreal Engine 4. Doteraz Namco vždy využívali vlastný proprietárny engine, teraz prešli na licencovanú technológiu aj kvôli tomu, aby hru mohli pohodlne vydať multiplatformovo na aktuálny hardvér.

Začnem z opačného konca. Použitie UE4 technológie by mohlo nabádať k tomu, že bude Tekken 7 bodovať aj vizuálnou kvalitou. Koniec koncov, v minulosti séria neraz zaujala aj tým. Teraz je to, bohužiaľ, naopak. Grafika nie je vyslovene hnusná, no rozhodne z nej na zadok nepadnete. Niektoré veci vyzerajú lepšie, iné zas horšie. V porovnaní s konkurenciou však hra pôsobí zastarane. Stále si tu a tam zapnem Tag Tournament 2 a medzi hrami ten pokrok síce vidno, no nie je až taký veľký ako v prípade Injustice hier. A to je v tomto prípade časový rozdiel medzi hrami väčší.

Postavy ešte ako-tak obstoja, niektoré dokonca vyzerajú fakt dobre. Hlavne animáciami pôsobia stále výborne, aj keď nie je nič výnimočné, keď narazíte na prelínanie dvoch postáv či kolíziu ich modelov. Taktiež správanie materiálov, z ktorých je ich oblečenie, pôsobí veľmi slušne. Arény sú síce bohaté na detaily, no niektoré z nich naozaj pôsobia ako z minulej generácie konzol, čo rozhodne nie je niečo, na čo by ste sa radi pozerali v roku 2017. Dôležité ale je, že je hra rýchla a nepostrehnete v nej nejaké poklesy snímkovania alebo lagy, čo je pri bojovke predsa len asi dôležitejšie ako grafika.

Našťastie je na tom zvuková stránka výrazne lepšie. Hra obsahuje hudbu zo všetkých predchádzajúcich častí a sami si v Jukeboxe namiešate muziku, akú chcete počúvať. Je tu bohatá knižnica, ktorá sa len tak neopočúva. Keďže pri hre strávite desiatky hodín, je to rozhodne veľkým plusom. Aj dabing postáv ujde, každá hovorí takým jazykom, odkiaľ pochádza. Pri tých tradičných naťahovačkách pred súbojmi (aj keď nie sú také dynamické ako v Injustice 2) to pôsobí príjemne, zvlášť ak ovládate aj tie ďalšie jazyky. Už horšie to pôsobí v príbehu, kde je každá jedna postava polyglot.

Rovnako ako grafikou Tekken 7 neboduje ani v oblasti príbehu, kde už tiež konkurencia dokázala, že to ide aj inak. Kvalitnejšie, zaujímavejšie a pútavejšie, aby nebol len do počtu. Základná premisa Tekken série je zaujímavá, no posun a jeho prevedenie v sedmičke výrazne kolíše. Opäť sa všetko točí okolo rodinného klanu Mishima. Celý svet je uprostred vojny medzi Mishima Zaibatsu a G Corporation a hra nadväzuje tam, kde skončila šestka. Jin síce porazil Azazela, no bez stopy zmizol. To celej situácii príliš nepomohlo, no príležitosti sa chopil Heihachi, aby konečne skoncoval so svojím synom.

Osudný duel je leitmotívom hry, no do neho vstupuje aj niekoľko ďalších línií. Je tu Akuma, hosťujúci bojovník zo série Street Fighter, ktorý ma skoncovať s oboma kohútmi na svetovom smetisku. No tiež tieň minulosti v podobe Kazumi, čo je Heihachiho mŕtva manželka, no stále má na jeho život veľký dopad. No a ešte je tu bezmenný a beztvárny novinár, ktorý vám rozpovie svoj smutný príbeh a celé sa to nejaké chabo snaží lepiť, no bude vám úplne ukradnutý. Dej sa síce niekam posunie, záverečnú konfrontáciu si užijete najmä vďaka skvelému CGI prevedeniu, no tie 2 hodiny príbehu skôr len pretrpíte, tu a tam sa chytíte za čelo, keďže je to celé strašne prvoplánové a samoúčelné. A v konečnom dôsledku skončíte tam, kde ste začali – pri konflikte dvoch kohútov vo svete zničenom vojnou. Zaujímavým riešením je zjednodušený súbojový systém v príbehovom režime na strednej a nižšej obťažnosti, ktorý však môže neskôr hráčov zaskočiť, keď zistia, že sa v reálnej hre Wind God Fist nerobí jedným tlačidlom.

Zaujímavým riešením je recyklácia starých CGI filmov, ktoré ojedinele v príbehu uvidíte. Je to ako päsť na oko, lebo na niektorých vidieť vek, no nostalgikov môže potešiť vidieť v rámci kontextu príbehu aj staré animácie. Navyše si ich všetky môžete odomknúť v galérii za nazbierané kredity. Príbeh je okrem toho rozšírený drobnými epizódami za rôzne postavy. To sú tie endingy, ktoré si pamätáte z minulosti pri rôznych postavách. Ale príliš vážne ich brať nemôžete. Väčšina je tu len na smiech a nie v tom najlepšom zmysle slova. Snáď len nejaké dve línie majú skutočný zmysel a potenciál. Na rivalite medzi Lili a Asukou sa pousmejete, Gigasov príbeh zaujme, no taký Paulov príbeh je vyslovene trápny. A nie je jediný.

Offline môžete hrať aj niekoľko ďalších režimov. Arcade je overená klasika ešte z čias automatov, kedy proti vám stojí niekoľko nepriateľov, ktorých postupne musíte poraziť. Treasure battle proti vám zas postaví nekonečný zástup nepriateľov, pričom po porazení každého získate lootbox, z ktorého vám padne nejaká kozmetika pre postavy. Tie kozmetické predmety pre postavy sú často dosť nevkusné, napríklad pizza na chrbát, takže aj motivácia na úpravu postáv časom upadne a spolu s ňou aj váš záujem o tento režim. Practice je tréningový režim, no škoda, že autori namiesto neho nezapracovali detailnejší tutoriál. Predsa len zvlášť na PC môže byť sedmička pre mnohých prvá a tutoriál by pomohol dostať sa do nej. No a nechýba gaučový Versus, kvôli ktorému mnohí túto hru vôbec kupujú.

PS4 hráči s VR headsetom sa môžu tešiť na VR režim, no nie je to žiadny zázrak. Vo virtuálnej realite si môžete prezerať modely postáv a tiež tu bojovať, no len v Practice režime, takže bez nejakého väčšieho zmyslu. Opäť musím vytiahnuť porovnanie s Injustice 2. Ponuka Tekkenu by nebola až taká zlá, no Injustice 2 posunula latku obsahu vyššie. Nielenže hra ponúkla poriadny príbeh, ale tiež hromadu ďalšieho obsahu mimo tradičný online, ktorý navyše veľmi dobre zabaví. Tu, bohužiaľ, nič také nenájdete.

Ak ale patríte medzi pravidelných hráčov série Tekken, do sedmičky nepôjdete len kvôli offline obsahu, ale budete chcieť ukázať svoju dominanciu v online svete. Zo začiatku boli nejaké problémy, v priebehu včerajška však vyšiel patch, ktorý online komponent opravil, a teda už multiplayer funguje tak, ako by mal. Sieťový kód je stabilný a nenarazíte na lagy, čo je najdôležitejšie. Budete síce musieť prehryznúť dlhšie loadingy a synchronizáciu, no to sa časom snáď tiež podarí opraviť. V zásade je ale online zážitok hladký, čo nie je vec, ktorou by sa v minulosti mohlo veľa hier pochváliť.

Na výber máte rýchle Player zápasy, hodnotené Ranked zápasy, turnaje a nechýbajú ani tabuľky, aby ste mali biele na čiernom, že ste dočúrali ďalej než ostatní. Ranked zápasy proti vám stavajú hráčov s rovnakým levelom a chcete sa prepracovať čo najvyššie. Výhry pre vás znamenajú body a tie vás dostávajú vpred. Player zápasy a Turnaje vám už umožňujú väčšiu mieru personalizácie. Môžete si ich nechať rýchlo vyhľadať, sami založiť, alebo prehľadávať v zozname, teda akýsi browser. Dôležité je, že máte k dispozícii tú najdôležitejšiu informáciu o vašom súperovi – kvalitu pripojenia. Dopredu tak viete, komu sa radšej vyhnúť. Pri zakladaní dokonca môžete okrem bežných obmedzení nastaviť aj obmedzenie kvality pripojenia. Jediná škoda online multiplayeru tak je, že tu nenájdete replay záznamy či možnosť sledovať zápasy, kým čakáte vo fronte.

Tekken je typický svojím vlastným súbojovým systémom, ktorý sa odlišuje od ostatných sérií. Zo štyroch tlačidiel každé zodpovedá jednej končatine, ich kombináciou vytvárate kombá spolu so smerom, no narazíte tu aj na ikonické chmaty. Je dosť náročný, aj keď z úvodu sa vám doňho bude prenikať relatívne ľahko. Bloky, protiútoky a ďalšie si však neraz žiadajú správne načasovanie aj pozíciu, čo platí aj o mnohých útokoch. Zostali zväčša bez väčších zmien, aj keď niektorým postavám sa trošku menili inputy. A je ich naozaj veľa. Taký Yoshimitsu má viac ako 160 pohybov. Najväčšou novinkou je rozšírenie Rage mechanizmu, ktorý sa prvý raz predstavil v šiestej časti.

V prípade, že váš život klesne pod určitú úroveň, aktivuje sa Rage mód. Vtedy váš ukazovateľ života začne svietiť na červeno a sila bežných útokov je vyššia. Toto ale môžete obetovať na špeciálny Rage Art útok, ktorý je navyše sprevádzaný peknou animáciou a dokážete súperovi zobrať zhruba 30% života - to môže rozhodnúť tesné súboje v závere. Alebo vykonáte Rage Drive, ktorý posilní niektorý kombo útok. Oba majú vlastné vstupy, takže sa môžete rozhodnúť, ako situáciu vyriešite najvhodnejšie. Ešte zaujímavejšie tieto tesné závery robí kamera, ak sa obaja hráči pokúsia o záverečný úder. Vtedy sa kamera spomalí, priblíži, aby ste lepšie videli, komu sa ten úder podaril skôr. Power Crush je menšia novinka s veľkým významom. Sú to útoky, ktoré vám umožňujú pokračovať ďalej aj napriek tomu, že ste od súpera dostali úder, ktorý vám uberie z HP.