Hovorí sa, že dvakrát človeka tou istou vecou neprekvapíte. Nintendu to ale vychádza, aj keď treba dodať, že tá istá vec u neho dvakrát nikdy nie je rovnaká. Nebojí sa nových nápadov a ani riskovania so svojimi najväčšími pokladmi. Začiatkom roku sme boli toho svedkom pri Zelde, teraz je na rade Mario. A jeho ústrednou témou sú prekvapenia. Nestáva sa často, aby recenzentské kópie sprevádzali listy od autorov, no k Super Mario Odyssey nám jeden taký prišiel. Yoshiaki Koizumi a Kenta Motokura v ňom opisovali vývoj, no hlavne novinárov žiadali, aby o prekvapenia nepripravili samotných hráčov, ktorí budú hru hrať. Dodržať embargo bola jedna vec, celkom iná vec bolo neprezradiť prekvapenia v oblasti herného obsahu, aby hráči sami mohli objavovať, čo hra ponúka.

To bolo hlavne kvôli tomu, že celá hra je pretkaná menšími a väčšími prekvapeniami a vlastne celý úvod len zisťujete, že toto nie je ten Mario, ktorého už viac ako 30 rokov poznáte, aj keď niektoré veci zostali nezmenené. Každý obrázok, každé jedno video, možno aj neopatrné vety v texte by mohli byť spoilerom niečoho, čo len čaká na to, kým to sami objavíte. Jedna vec je tu ale stále po starom. Bowser opäť uniesol princeznú Peach z Hríbikova a je na dobre známom fúzatom inštalatérovi, aby ju aj tentoraz zachránil z jeho pazúrov.

V hre je ale oveľa viac než v minulosti. Bowser sa už neobťažuje s malichernosťami, ako je napríklad súhlas, a rovno vystrojil svadbu. Tá konceptom rámcuje celú hru, následnosť svetov v nej a aj niektoré úlohy, no zároveň si z nej hra prepožičala aj niektoré vizuálne prvky, ktoré môžete odpozorovať napríklad na svadobných amiibo postavičkách. Bowser dostal nových poskokov, ktorými sú zlí plánovači svadby a už vám je asi zrejmé, že sa hra v niektorých oblastiach neberie príliš vážne, ale využíva svadobnú štylizáciu na podobné výstrelky.

Všetko by sa pre nášho známeho hrdinu mohlo zdať stratené, no v boji nie je sám. Bowser totiž neuniesol len Peach, ale aj Tiaru. A kým Mario chce zachrániť svoju vyvolenú, klobúk Cappy zase svoju sestru Tiaru. V príbehu tak spájajú svoje sily, no v hrateľnosti samotnej toto spojenie prináša veľké zmeny, vďaka ktorým je tento Mario, podobne ako pred ním Zelda, najrevolučnejší od prechodu do 3D. Porovnaní so Zeldou bude mnoho. Rovnako ako v nej, aj teraz vám hra vlastne už od začiatku dáva do rúk všetky možnosti a obrovskú slobodu, no len postupne sa učíte to všetko využívať.

Musíte zabudnúť na systém power-upov, ktorý poznáte z minulosti. Tu nič také nenájdete a Cappy je jediná vec, ktorá sa v hre Mariovi dostane do rúk, no tu a tam ich hra rozdelí, takže si dokonca budete musieť poradiť len s bežným skákaním. Žiadne firebally, žiadne plachtenie ako veverica, či tanooki kostým. Čapica poslúži v boji proti nepriateľom ako zbraň, keď ju hodíte. Hádzať ju navyše môžete niekoľkými spôsobmi, čo sa neskôr zíde aj pri plnení úloh. Útoky/hádzanie dokonca podporuje pohybové ovládanie, vďaka čomu autori povzbudzujú hráčov v hraní s oddelenými Joy-conmi, no ovládanie rôznymi pohybovými gestami dobre funguje aj na Pro ovládači. Cappy taktiež pomôže v skokoch, interagovaní so spínačmi a v ďalších činnostiach.

Cappy vám ale umožňuje najmä prevteliť sa do nepriateľských postavičiek a aj niekoľkých objektov v herných svetoch. Razom sa tak môžete stať pokojne zipsom, bleskom a dostať sa na bežne nedostupné miesta, no tiež sa dokážete hravo stať niektorou z nepriateľských postavičiek. To z dizajnérskeho hľadiska trošku mení ich vzhľad a ten pocit, keď sa prvý raz vidíte ako Goomba s fúzami, je na nezaplatenie. Hlavne ale preberáte schopnosti týchto postavičiek a je ich tu naprieč všetkými svetmi naozaj mnoho, takže vám to zároveň otvára mnoho nových možností. Niektoré priamo potrebujete k postupu, iné vás zase dostanú niekam, kam by ste sa v Mariovej koži nedostali.

Goombov dokážete napríklad skladať na seba a vytvárať z nich vysoké veže, ktoré vás dostanú do výšky, no taktiež dokážu zaimponovať Goomba slečne. Firebros vám prepožičajú schopnosť hádzať firebally a neskôr príde rad aj na Yoshiho. Taký Bullet Bill a Chain Comp sú síce obávaní nepriatelia, no stačí hodiť čapicu a razom ochutnáte ich silu a výhody, ktoré proti vám bežne majú. Nie každá postavička je však rovnako poddajná. Niektoré sú chránené, a tak im musíte napríklad z hlavy zraziť ochranu, aby ste sa im do nej dostali. Sami budete skúšať, do akej kože vám hra dovolí vliezť a čo to pred vami otvára.

Odyssey sa líši od predchádzajúcich 3D marioviek a skôr odkazuje ďalej do minulosti, konkrétne na Super Mario 64 a Super Mario Sunshine, z ktorých si berie sandboxový herný dizajn založený na skúmaní herných svetov a slobode v tom, kam sa vyberiete a čo budete robiť. Herné kráľovstvá na seba síce lineárne nadväzujú, no kedykoľvek môžete ísť späť a je len na vás, ako dlho sa v ktorom zdržíte. Musíte sa len dostať ďalej a na to potrebujete mesiace, ktoré tu nahradili hviezdy a slúžia na pohon vašej lode Odyssey. Tie v jednotlivých kráľovstvách dostávate za plnenie úloh, no taktiež sú skryté za rôznymi hádankami a prekážkami, ktoré musíte prekonať.

A tých mesiacov je tu naozaj veľa. Ja som sa za týždeň hrania a po prejdení hry dostal na číslo 501 a odhadom som bol asi v polovici, možno ani toľko. Každý svet má trošku iný počet mesiacov, keďže každý je úplne rozdielny. Niekde je ich viac, inde menej. Ich počet sa navyše postupne mení – narastá. Svety sa totiž vyvíjajú s vaším progresom a prechádzajú niekoľkými fázami, pričom postupne sa tam môžu objavovať nové a nové mesiace. Hra je tak rajom pre všetkých s obsesívno-kompulzívnou poruchou, ktorí musia v hrách zbierať všetko. Kým základ vám dokáže zabrať takých slušných 15-20 hodín podľa tempa hrania, po záchrane Peach sa stále máte kam vracať a plniť všetko to, čo sa vám doteraz nepodarilo. Čo je na ďalšie desiatky hodín a nechýbajú ani skryté kráľovstvá s extrémnymi výzvami po dohratí len pre tých najodolnejších.

Základných príbehových kráľovstiev je tu 14, pričom každé z nich je úplne iné ako veci, ktoré ste v Mario hrách mohli zažiť doteraz. Sršia nápadmi od prvého načítania obrazovky, až po posledný objavený pixel a zamilujete sa už do toho prvého kráľovstva, ktoré predstavuje krásnu nočnú krajinu plnú hmly a s obrovským Mesiacom na oblohe. Zamrznutá púšť je zas plná kontrastov a ďalej nastupuje hora dinosaurov, les, džungľa, svet plný jedla, kráľovstvo v oblakoch, Bowserovo kráľovstvo, dokonca Mesiac aj so svojimi tajomstvami. Každé z nich má svojských obyvateľov, vlastný charakter, vlastný štýl úloh a aj vlastné súboje s bossmi, aj keď hra plánovačov svadby obmieňa pravidelne v istých podobách, no tých dopĺňajú aj ďalší, viac unikátni.

Nintendo sa tu dokonca rozhodlo aj zaexperimentovať a v prípade New Donk City prináša jedno z kráľovstiev, ktoré sa vymyká hernému konceptu. Kým všetky ostatné sú zjavne hravé, unikátne, ale stále v dizajnovom štýle série, New Donk City preberá realistické črty inšpirované New Yorkom. Po jeho uliciach sa premávajú taxíky, na chodníkoch stretnete bežných ľudí a celé to budí veľký kontrast s Mariom a jeho univerzom. Kráľovstvo je tak v konečnom výsledku stále zábavné, no vizuálne obyčajné. Na druhej strane, má až tri svoje tváre. Úvodná temná a upršaná je krásna, končí však prvým veľkým súbojom. Druhá denná je tá, ktorú uvidíte najviac. A potom je tu ešte jedna festivalová, ktorá ale patrí medzi to najlepšie, čo v hre vôbec nájdete a je to krásna reminiscencia na začiatky série.

Až po záchrane Peach sa vám sprístupní samotné Hríbikovo ako ďalšie kráľovstvo, už bez ďalších priamych úloh, hlavný cieľ ste splnili, ale stále je tu množstvo obsahu, ktorý vás ďalej zabaví. Zároveň tu hra vzdáva poctu Super Mario 64 ako svojej veľkej inšpirácii. V niečom len tak v odkazoch, inde priamo, keď vás k jednej z úloh pripustí len v retro kostýme. Každé kráľovstvo je prepchaté mincami, ktorými si tu nenavyšujete počet životov. Tie máte teraz len tri, prípadne po booste šesť, ale zomierať môžete dovtedy, kým máte zlatky. Tie fungujú ako univerzálne platidlo v obchodoch. No každé kráľovstvo má aj vlastnú menu, ktorá býva trošku lepšie skrytá.

V obchodoch si za zlatky viete vylepšiť život, kúpiť mesiac (koľko majú skladom), či kozmetiku pre loď a postavu. Kozmetika pre loď len spestruje jej interiér a exteriér. V prípade kostýmov pre Maria je to však o niečom inom. Áno, niektoré fungujú skôr ako kozmetika a ak sa vám nepáči obyčajný kostým, môžete si vybrať schému stavbára z Makera či niečo iné. No hlavne za unikátne kráľovské peniaze si dokážete kúpiť kostýmy, ktoré vás dostanú na miesta, kam sa bez nich nedostanete a čaká tam na vás ďalší mesiac. Táto fialová mena je v každom svete rozhádzaná presne, teda ak chcete mať všetku kozmetiku pre Maria a aj loď, musíte zobrať každú jednu skrytú mincu.

Odyssey je síce 3D mariovkou, avšak autori vo veľkom odkazujú na pôvodnú Super Mario Bros. v hojnom počte viac či menej skrytých 2D úrovní, ktoré sú porozhadzované po kráľovstvách. Tie slúžia nielen ako skryté bonusy, ale taktiež na to, aby ste sa niekam dostali. Na vrchol vysokej veže sa tak napríklad dostanete len v 2D retro podobe, kedy ako pixelový Mario bežíte po stene ako v 2D prostredí. Aj tieto úrovne skrývajú mesiace, ďalšie mince, a dokonca sa v nich autori hrajú s perspektívou, či gravitáciou, takže nie vždy je dole aj naozaj dole. Dokonale to prezentuje jedna z úrovní, kde beháte po šiestich stranách kocky - ale to som už možno prezradil až príliš.

Z tradičnej Mario hrateľnosti zostalo len to skákanie, s ktorým sa vracia aj ekvilibristika hlavnej postavy. Mario síce môže byť malý a zavalitý, no okrem skákania po hlavách nepriateľov hravo zvláda aj trojskoky, odrážanie od protiľahlých stien, šplhanie po stĺpoch a traverzách a mnoho ďalšieho, vďaka čomu sa dokáže dostať aj horšie dostupné miesta a zvlášť v neskorších pasážach autori preveria vaše reflexy a schopnosť v tejto oblasti, kedy bude musieť byť každý jeden skok dokonale načasovaný. Pomáha naozaj dobrá kamera, ktorá sa presúva sama veľmi inteligentne a ak by vám to nevyhovovalo, vždy ju máte vo vlastných rukách, či sa len rýchlo stlačením jedného tlačidla vycentrujete.

Cappy do hry navyše priniesol aj niečo iné. Prostredníctvom neho si hru môže užiť dvojica hráčov súčasne, avšak len v asymetrickej kooperácii, ktorá však niekomu môže stačiť. Hra je síce primárne singleplayerová a tomu je prispôsobený celý jej dizajn, avšak kedykoľvek sa môžete prepnúť do hry dvoch hráčov, kedy jeden stále hrá ako Mario a ten druhý má možnosť detailnejšie ovládať Cappyho.