Super Mario 64 je doteraz považovaný za kultovú hru, aj keď sa musím priznať, že som mu osobne neprišiel veľmi na chuť. A pritom som hre dával šancu aj neskôr na DS a tiež vtedy, keď vyšla na Wii U cez Virtual Console. Známeho fúzatého inštalatéra však preniesla do tretieho rozmeru, dokonca do sandboxového sveta (aj keď dosť limitovaného, no to bolo dané rokom 1996). A tým hra inšpirovala skákačky na roky dopredu, napríklad aj Jak & Daxter. V podobnom štýle nasledoval Super Mario Sunshine pre GameCube, no už Super Mario Galaxy a Super Mario 3D World sa vybrali iným štýlom hrateľnosti. Teraz sa Nintendo po naozaj dlhej prestávke opäť vracia k sandboxu.

Vývoj Super Mario Odyssey je povzbudený fenomenálnym úspechom novej Zeldy, ktorá zobrala známy svet a mechanizmy, no prekopala ich tak, že vzniklo niečo revolučné. Nintendo sa netajilo tým, že podobne chcú prekopať aj Maria a to už niečo znamená. Stále to bude skákačka, rovnako ako je Zelda stále akčná adventúra s RPG prvkami, no nesie sa v znamení veľkých zmien. Dokonca môžete priamu inšpiráciu Zeldou badať hneď v niekoľkých oblastiach hry, kde sa Mario skôr podobá jej ako svojim predchodcom.

Aj Odyssey ponúkne príbeh. Opäť trochu hlúpučký, opäť o princeznej s obsesiou nechať sa unášať, opäť ale v rámci hry funguje dobre. Teraz je to totiž vážne. Bowser uniesol Peach a chce si ju zobrať sa ženu. S Frakom a všetkými týmito vecami, čo hra prezentuje, aj novou trojicou svadobných amiibo figúrok, ktoré bude hra pri vydaní podporovať. Tie sme si taktiež mohli pozrieť naživo a vyzerajú veľmi pekne. Vyhotovenie je klasicky kvalitné, no tieto sa zaraďujú medzi vôbec najkrajšie amiibo, aké Nintendo má v portfóliu. Asi je vám jasné, že Mario túto svadbu nakoniec prekazí, no dôležitá je cesta, ktorá tomu predchádza.

Cesta vedie cez mnohé rôznorodé svety, medzi ktorými Mario putuje prostredníctvom svojej vesmírnej lode nazvanej Odyssey. Veľa z týchto svetov ste mohli vidieť na E3, kde Nintendo prezentovalo hru prostredníctvom dlhých streamov. My sme si mohli vyskúšať dva z nich, pričom na každý sme mali 20 minút. Sand Kingdom je kráľovstvo umiestnené v púšti, ktoré je relatívne veľké a zaujímavosťou je, že je vlastne zamrznuté a všetky postavičky sa tu trasú od zimy, ak nie sú správne oblečené - vrátane Maria (prvá paralela so Zeldou). Druhým svetom je New Donk City, herné prepracovanie New Yorku plné ulíc a mrakodrapov, kde sa stále niečo deje. Veľkosťou na tom ani tento level nebol zle.

Stačilo prvých pár sekúnd na to, aby novinári na mieste sami prišli na to, že toto je úplne iný prístup k Mario hre. Je väčšia a vlastne vás takmer nikam nevedie za ručičku. Tam niekde v diaľke vidíte stĺpec svetla, ktorý označuje váš hlavný cieľ (a ten pred vás rozprestrie sériu menších úloh potrebných na jeho splnenie), no čo budete robiť medzitým, je len a len na vás (ďalšia paralela so Zeldou). Môžete sa niekam vybrať a snažiť sa zbierať mince, plniť rôzne menšie úlohy, skúmať tieto svety a hľadať v nich mnohé skryté miesta. Už demo naznačilo, že ich tu bude veľmi pekná hromada a hra bude chcieť preveriť váš intelekt.

Aby ste sa niekam dostali, neraz potrebujete ten správny prevlek a veľká časť hry bude postavená aj na nich, no my sme mali možnosť vyskúšať si prakticky len mexické poncho v zamrznutom púštnom kráľovstve. K nemu, samozrejme, patrí sombrero. Na nové obleky ale potrebujete peniaze. Hra funguje s dvomi rôznymi menami. Prvá je globálna a dokážete si za ňu kúpiť štandardné predmety. Sú to tie klasické zlaté mince, ktorých je všade hromada. Druhá mena je samostatná pre každý svet a je jej menej. Môžete si však za ňu kúpiť dôležité predmety pre ten konkrétny svet, ktorý navštívite. Ak teda z hry budete chcieť splniť čo najviac, budete musieť hľadať. A dostať sa aj na zdanlivo nedostupné miesta, ktorých už demo malo niekoľko a za celý deň som si nevšimol nikoho, kto by sa na niektoré dokázal dostať. Mario však do vienka dostal nové schopnosti lezenia, skákania a cestovania (napríklad aj na skútri), takže to bude chcieť len trochu cviku.

Zaujímavo hra pristupuje k niektorým úlohám. Napríklad v New Donk City musíte do jazzového klubu dostať muzikantov. Stačí ch nájsť a spýtať sa ich. A to hľadanie naozaj nie je ťažké, ale nemôžete počítať s tým, že budú niekde vyznačení. Keď ale budete prechádzať ulicou a na nej sa bude rozprávať pár o tom, že nad nimi hrá hudba, hra vám takýmto spôsobom dáva indície, ktoré rozhodne pôsobia sympatickejšie ako nejaká značka na mape. Neraz navyše musíte zmeniť podobu, aby ste sa niekam dostali. Všade v tom danom svete pritom prechádzate bez nahrávania, okrem vchádzania do budov, ktoré hra krátku chvíľu načíta. Nehovoriac o tom, že každý svet má vlastné pasce, s ktorými sa musíte popasovať.

Hra zmenila aj prístup k boju. Áno, stále tu môžete skákať nepriateľom po hlavách, no novinkou je čapica menom Cappy. A prečo má mať čapica meno? Lebo je to inteligentná čapica, ktorá hlavnému hrdinovi prepožičiava nové schopnosti. Môžete jej hádzaním útočiť, ale tiež rozbíjať predmety. Útokov je hneď niekoľko, napríklad ju môžete roztočiť, takže bude chvíľku krúžiť okolo vás a ochráni vás pred nájazdom nepriateľov. Taktiež vám ale umožní prevteliť sa do iných postáv alebo predmetov, čím môžete prekonať ďalšie prekážky. Zrazu je z vás Goomba, či dokonca Bullet Bill s fúzmi, čo pôsobí vtipne. Sami budete pri hraní chcieť objaviť, do koho a čoho sa môžete vteliť a kam vás to dokáže dostať.

Zaujímavo sú v Super Mario Odyssey riešené klasické potrubia, bez ktorých si Mario hru snáď už ani nevieme predstaviť. Mario totiž prechodom do potrubia mení perspektívu aj štýl. Ak napríklad vojdete do potrubia v stene, Mario sa tam premietne v 2D, dokonca sa vráti jeho retro dizajn zo Super Mario Bros. A rovnako sa vtedy aj hrá. Tieto potrubia však neslúžia len ako skryté miesta, kde môžete získať niečo viac, ale môžete sa cez ne dostať na nové a bežne nedostupné miesta v 3D svete, keďže v 2D sa vám napríklad zrazu objavia plošiny na skákanie.

Odyssey mení hviezdy za mesiace. V Mario hrách tradične musíte získať hviezdy ako kľúč k postupu, no tu sú to mesiace. Drobná zmena v symbole, veľká v koncepte. Získavate ich totiž za plnenie hlavných aj vedľajších úloh, ktorých je tu veľa. Niekde je to skôr výzva, inde hľadanie skrytých cestičiek, inde výstup na najvyšší mrakodrap v New Donk City. Ono to vlastne trošku pripomína svätyne v poslednej Zelde, čo  nie je nutne zlé, v Zelde fungovali veľmi dobre, no je to niečo nové, na čo si budete musieť zvyknúť.

Nintendo sa pohralo aj s vizuálnou stránkou hry, ktorá na Switchi vyzerá veľmi dobre, a to v oboch režimoch, na TV aj v dokovacej stanici. Každý svet je iný, vizuálne aj štylisticky. Z tohto hľadiska však nie som veľkým fanúšikom New Donk City levelu, kde sa miešajú dva druhy artu. Mario a jeho nepriatelia si zachovávajú tradičný vzhľad, mesto sa zas snaží vyzerať realisticky spolu s obyvateľmi, ibaže je celé ladené do takých šedých odtieňov, takže mesto pôsobí ako z 50. rokov. Sand Kingdom si ma však získalo hneď. A to isté platí aj pre hudbu. Tá bola fenomenálna v oboch kráľovstvách a tiež z E3 ukážok bolo jasné, že soundtrack tu bude veľmi silný.

Nintendo sa so Super Mario Odyssey vybralo novou a odvážnou cestou, ktorá však niektorým hráčom nakoniec voňať nemusí. Stále to je skákačka, no teraz bude postavená na veľkých otvorených prostrediach a objavovaní. Musíte mať v sebe chuť hľadať, čo tieto svety skrývajú. Je to podstatne menej priamočiare ako v minulosti, sami si vyberáte, čo chcete robiť a kam chcete ísť. Už len musíme dúfať, že autori hru naplnia bohatými možnosťami, keďže to je vec, ktorá hráčov pri podobných tituloch drží. A to je zatiaľ asi aj moja najväčšia obava. Potenciál tu je veľký, len ho musia vedieť autori naplno využiť.