Ako hodnotiť hru, ktorá vlastne vôbec nie je bežným produktom hernej produkcie? Číslom to nie je najideálnejšie. Výsledok sa dá ohýbať raz na jednu, potom na druhú stranu. Každý si nájde dôvod, prečo môže súhlasiť alebo naopak bezhlavo protestovať. A pravda? Tá je ukrytá v nás. Tak ako odkaz českého projektu Attentat 1942, ktorý by si zaslúžil pevné miesto nielen v školských osnovách.

Na takzvaný edutainment sa môžete pozerať cez prsty, pretože to nie je hra ani klasická encyklopédia. Ak niekde Attentat 1942 zlyháva, a to takmer na celej čiare, je to práve herná zložka. Hoci práve hrateľnosť by sme mali postaviť na piedestál a hodnotiť primárne podľa tejto subjektívnej vlastnosti, musíme pred produktom, ktorý vznikol v spolupráci študentov Filozofickej a Matematicko-fyzikálnej fakulty Karlovej Univerzity s Ústavom pre súčasné dejiny Akadémie vied ČR, zložiť pomyselný klobúk. Napriek tomu, že je to krátke a príliš sa nezapotíte, je približne dvojhodinové sledovanie jednoduchej zápletky, kde väčšinu času len klikáte, počúvate a čítate, zaujímavým pokusom.

Zápletka je prostá a kladom je, že sa nesnaží pateticky hrať na city tak, ako to často vidíme v hollywoodskym pozlátkom vyčačkaných filmoch a hrách. Váš starý otec leží v nemocnici, celé rozprávanie sa točí okolo jeho minulosti, ktorú sa rozhodnete mierne nelogicky práve teraz odhaliť, čoho výsledkom je návšteva niekoľkých dôchodcov. Pri upratovaní bytu, ktorý dlhé roky obýva dedko s babkou, narazíte na staré rádio. Ak sa ho rozhodnete vyhodiť, budete ohriaknutí a spustí sa rozprávanie o tom, ako ho kedysi počúvali vaši starí rodičia. Spomienky smerujú k úspešnému atentátu na ríšskeho protektora Reinharda Heydricha a ťažkým časom počas a aj po druhej svetovej vojne.

Dej sa nesnaží držať samotného atentátu, prípravy naň alebo dokonca samotnej exekúcie. Je len spúšťačom malého príbehu na pozadí krvavej mašinérie. Nebude vás príliš dojímať srdcervúcimi výkrikmi utrpenia a bolesti. Deda vám odviedlo gestapo, putuje z jedného koncentráku do druhého (pre jednu našu zelenú menšinu, ono sa to skutočne dialo, napriek tomu, že práve ty nie si historik), napokon sa akoby zázrakom vracia domov a vy len chcete vedieť, ako sa do toho všetkého dedo namočil. Koncept hry je rozložený na niekoľko častí, najmarkantnejšie sa prejavuje dialógová. Odohráva sa akoby v súčasnosti, spovedáte v nej aktérov vojnového konfliktu. Rozhovory sú popretkávané rôznymi možnosťami voľby ďalšieho smerovania.

Ako postupne odkrývate pozadie dedovho odvedenia, otvárate si všetky dôležité informácie vo forme kľúčových odkazov v miestnej encyklopédii. Nie je vyslovene pedagogická, skôr poňatá pútavým štýlom. Nekĺže úplne po povrchu, na zaujímavosti si nechajte zájsť chuť. Nesmierne nás potešilo, že sa encyklopedická časť nesnaží nijako vychovávať - vlastne tak ako celá hra. Ponúka fakty, ktoré vysvetlí a finálny názor si musíte spraviť sami. Dozviete sa, kto bol vlastne ten Heydrich, základy o koncentračných táboroch, výmenných lístkoch, protektoráte, nacistickom šialenstve, Norimberskom procese atď. Prelúskať sa to oplatí, všetky témy si musíte poctivo odomknúť v rozhovoroch. Škoda len, že obrazového materiálu je tak málo.

Na dialógoch s hercami, ktorí sa snažia (a celkom im to ide, spisovnosť a profesorský prednes nečakajte) podať hlavne podstatné informácie, hra stáť nemôže. Ani by to nezvládla, pretože rozhovory sú možno až príliš strohé, vety kúskované. Ale to nevadí, sú popretkávané dobovými fotografiami a videami, z ktorých niekedy až zamrazí. Netreba sa obávať krvavosti alebo násilia. Skôr sú smutným pohľadom na ľudskú hlúposť ako takú. Dej odohrávajúci sa v minulosti je prezentovaný komiksovým štýlom vo forme postupne sa objavujúcich okien a jednoduchých animácií v čiernobielom prevedení. Ujde to. Žiadny zázrak, z ktorého by fanúšikovia grafických noviel omdlievali, ale prevedenie i obsah sú obstojné.

Nasledujú aktívne herné časti, hrdzavý klinček programu. Či už máte upratať na obrazovke porozhadzované veci po návšteve gestapa (klikaním na predmety), alebo si rýchlo vybrať, kam ukryjete odbojové letáky (kliknutím na miesto), je to celkom nuda. Chvalabohu, netrvá nikdy príliš dlho. Jediným zaujímavým momentom bola pasáž, kedy sme museli poskladať do novín po atentáte úvodník z niekoľkých odstavcov. Vždy bola v konečnom dôsledku povedaná rovnaká vec, no s odlišným štýlom: ostrou kritikou režimu, povstalcov a následkov ich činu či neurazením nikoho z nich a prezentovaním strohých faktov. Samotný atentát nemožno chladnokrvne prijať ako správnu vec, keďže vyústil do zrovnania so zemou mestečka Lidice ako nacistickej pomsty za tento čin. O ďalších útokoch, nezmyselných týraniach, prevozoch nevinných do koncentrákov nehovoriac.

Ako dokážu rôzne média ohýbať pravdu, je vidieť práve na tomto príklade. Nie je vôbec reč o hoaxoch a výmysloch, ktorými je zaplavený celý internet a mnohí im bezbreho veria. Je to ich obmedzenosť, no zároveň nádherná ukážka toho, ako dokáže hoci aj vymyslená hlúposť spojiť masu ľudí ochotných veriť a bojovať za absurdnú lož. Je to o dôležitej funkcii médií ako takých. Hoci sme spohodlneli a na potrebu ich prítomnosti a aktívnom zapájaní sa do bežného diania možno už aj zabudli. Veď máme internet a tam je predsa všetko. A čo je tam, musí byť predsa pravda.

V prípade, ak sa vám podarí niektorú činnosť úspešne ukončiť alebo vyriešiť problém, dostanete mincu. Ak nie a napríklad zložíte text inak ako to spravila jedna z postáv, odmenou vám ostane len postup dopredu. Protagonista vás opraví, že takto to predsa nebolo a ide sa ďalej. Mince používate v prípade, že si chcete rozhovor s niektorou z postáv zopakovať, pretože ste neodhalili všetky témy, nezodpovedali všetky otázky a podobne. Využili sme ich jedine v prípade, že sme netušili, ktorým smerom sa vybrať, aby sa postava rozhovorila a všetky možnosti boli otvorené a odomkli jednu z príbehových línií. Alebo skutočne nevieme, či je výhodnejšie prihovoriť sa na vlakovej stanici pri úteku babičke alebo strojvodcovi. Či kam utekať - na strom alebo do lesa? Nutnosť používania mincí na otvorenie všetkých ciest nepovažujeme za najšťastnejšie riešenie aj pre náučný charakter hry.

Na technickom spracovaní niet čo hodnotiť. Grafika je komorná a účelová. Nafilmované animácie pôsobia stroho, dokumentárne. Hudba sa ozýva len občas a o to viac sme sa tešili na dobové audio záznamy. Dabing je svojský, nie úplne amatérsky, hoci z neho cítiť občasné zakopnutie, vynikajúco sa k Attentatu 1942 hodí. Inak je technická stránka čistá, bezchybná. Interface v podstate neexistuje, klikáte na miesta, kde je to logické. Encyklopédia mohla byť možno spracovaná prehľadnejšie a interaktívnejšie. Jednoduchý obsah s ponukou tém podľa začiatočného písmena má svoje muchy.

Prečo teda hodnotíme kladne a Attentat 1942 vám odporúčame? V prvom rade je vždy dobré vedieť niečo z našej histórie, tobôž v dnešnej zábudlivej dobe. Minulosť nie je možné zmeniť, fakty o nej však zabudnúť alebo prekrútiť áno. V druhom rade je spracovanie jednoduché, užívateľsky príjemné, takže pred obrazovku môžete posadiť hocikoho a zaujme. A po tretie, čo si nesmierne ceníme, Attentat 1942 nepoučuje, nesnaží sa hrať na city, ostro sa nevyhraňuje. Len zaujímavou a pútavou formou predhadzuje fakty bez toho, aby nudil či vnucoval svoj názor. Prinúti vás zamyslieť sa, a to je podstatné. Možno len tak trochu, aby ste sa občas zastavili a našli niektoré náznaky ľudskej hlúposti vo svojom, možno bezprostrednom okolí aj dnes.