Dnes vám predstavím niekoľko dní zo života recenzenta. Sú Vianoce, nič poriadne nevychádza, a tak vás začne škrieť backlog niekoľkých starších a málo známych titulov, ktorých sa zatiaľ nikto nechopil a na recenziu už čakajú dlhšie. Prechádzate si zoznam, no naozaj tam nič zaujímavé nie je, no do očí udrie názov Soldiers of The Universe. Je to jeden z najhorších názvov, aké ste kedy videli, a tak to rýchlo hádžete do prehliadača, aby ste zistili, čo sa za ním skrýva. Ukazuje sa vám generická vojenská FPS, no so zaujímavým popisom – príbehová hra o boji tureckých špeciálnych jednotiek proti teroristom na Blízkom východe, navyše s kooperáciou. Vyzerá to teda strašne už z obrázkov, no opis je lákavý, snáď to teda dopadne niekde v strede.

Chvíľka sťahovania je za vami, tak hru spúšťate a po obligátnych úvodných obrazovkách sa dostávate do menu. Trošku to už začína smrdieť, ale však čo, v budgetovkách treba už tak úzky rozpočet využiť na hrateľnosť, nie na uhladenú prezentáciu. Druhý závan smradu však príde v nastaveniach. Upravíte si rozlíšenie, vizuálnu kvalitu, uložíte a zrazu to celé nejako padne, nejde myška a v rozlíšení svieti 0x0. A to je už veľmi divné, stále však hru dokáže zachrániť samotná hrateľnosť. Pred spustením si tak dáte ešte tabletku na trpezlivosť a pevné nervy a s nedôverou klikáte na Play.

Príbeh len začne, no už ste v ňom stratení. Ste členom spomínanej tureckej jednotky, Turecku hrozí teroristický útok a je len na vás, aby ste tomu zabránili. Rozkazy vydáva sám prezident, ktorý v hre tak trochu pripomína Erdoğana. Hra však hádže mená, miesta a nič z toho vám nič nehovorí. Takto, bohužiaľ, prebieha každá jedna príbehová scéna v hre, takže úplne stratíte prehľad o tom, čo a prečo sa deje. Navyše predelové scény vyzerajú dosť zle. Sú statické, dokonca sa v dialógoch neustále porušuje pravidlo filmovej osi. A ani titulky nesedia s tým, čo počujete v angličtine. Niežeby dabing ako taký mal čo ponúknuť - okrem mizerných výkonov a strašného prízvuku.

Takmer všetky nádeje sú spláchnuté hneď po takomto úvode. Síce ešte stále zostáva tá hrateľnosť, no keďže ste dostali jednu facku hneď v menu a druhú v prvej prestrihovej scéne, už sa obávate poriadneho kopanca tam, kde to najviac bolí. Po krátkom loadingu pozeráte prvý raz priamo na hernú obrazovku v misii a musíte si pretrieť oči. Ešte raz skontrolujete nastavenia. V rozlíšení síce stále svieti 0x0, ale detaily sú nastavené na vysoké. No aktuálne je jediná vysoká vec váš tlak, lebo prostredie vyzerá absolútne príšerne a aj keď sa zjavne snaží napodobniť Modern Warfare, aj v dobe vydania štvrtej časti CoD by Soldiers of The Universe pôsobila zaostalo.

Toto sa fakt nevidí každý deň. Minimálne nie na prelome rokov 2017 a 2018. No sú tu a nejaké svetlejšie stránky. Model zbrane nevyzerá úplne najhoršie a celkom potešia drobné efekty špiny a svetla na obraze. Ale počkať. Prečo jednotlivé body svetla na obraze zostávajú na tom istom mieste, aj keď sa hýbete. Veď to nedáva zmysel. Tak nič, asi je to len jednoduchý filter v obraze, ktorý má skrášliť celkový dojem z obrázkov. Tak už zostal len pekný model zbrane. Prepnete na inú a aj tá vyzerá celkom fajn. Naraz pri sebe môžete mať dve a pištoľ, pričom do kapsy strčíte aj 5 granátov.

Hrali ste už snáď stovky ďalších FPS, tak sa vydávate do boja. Kráčate si prostredím, počujete streľbu a zrazu ležíte v kaluži krvi. Vlastne nie. Vidíte pred sebou obrazovku s nápisom, že ste zomreli a musíte misiu reštartovať od posledného checkpointu. Opakujete tak úvodné kroky, ale viete, že niekde za rohom môžete zomrieť. Idete tak opatrnejšie, už približne viete, odkiaľ prišiel smrteľný výstrel, tak sa snažíte nájsť nepriateľa, no je ich tam viac a sú aj v diaľke. Tak sa skryjete, vykuknete a dáte dole prvého. Už vtedy si ale všimnete, že automatická regenerácia zdravia tu funguje inak ako v iných hrách. Ak nepostrehnete tenký červený pásik v dolnom rohu, nemáte o svojom stave vôbec prehľad. A regenerácia má obrovské oneskorenie, ktoré ešte viac kazí už tak biedne tempo akcie.

Skrývate sa teda niekoľko sekúnd v rohu, váš život je plný a idete ďalej. Prejdete na koniec cesty, no zase ste mŕtvi a musíte ísť od začiatku. Teraz ale nemáte ani len tušenia, odkiaľ to prišlo. Nie, takto to nejde. Buď je blbá hra, alebo robím niečo veľmi zlé ja. Tak ešte raz, tentoraz ešte pomalšie so zastávkou na každom rohu. Teda niekam prídete, dostanete pár rán a zaleziete. Potom sa snažíte identifikovať miesta, odkiaľ výstrely prišli a zabiť nepriateľov. Eliminujete tak jedného za prvou barikádou, druhého za ďalšou, tretieho na streche, no musíte sa sami seba spýtať, čo tam vlastne robí.

Snažíte sa prejsť ulicu, no dáte to len tak tak. Ale prečo? Veď nepriateľov ste zlikvidovali, dokonca ani radar vám už neukazuje žiadne ďalšie červené bodky v blízkosti, no stále po vás niekto strieľa. Tak sa zase krčíte za rohom, využívate optiku vašej zbrane a nos máte nalepený na monitore, keď hľadáte, odkiaľ po vás niekto stále strieľa. A nakoniec to nájdete. Niekde v diaľke ešte ani nie je načítaný level, všetko je skryté za hmlou, no svieti tam bodka a vyzerá to tak, že práve odtiaľ vás niekto dokáže trafiť hneď v tom momente, keď vykuknete spoza krytu. Tak a dosť. Nervy máte len jedny, hru vypínate a idete na pivo.

Teraz je už ale neskoro hodiť to na niekoho iného, takže na druhý deň povinnosť zase volá. Treba to dokončiť. Ale schému už viete. Prísť niekam, nechať sa trafiť, rýchlo sa schovať, počkať večnosť na regeneráciu a potom po pixeloch vykúkať von a snažiť sa trafiť nepriateľov. A takto dookola. Už to ide. Pochodujete od checkpointu k checkpointu, stále tu a tam zomierate, no už to ide. Len tá zábava stále nikde. Ak si teda pod týmto pojmom nepredstavujete hru, v ktorej hľadáte zhluky pixelov v diaľke, ktoré by vás mohli ohrozovať, len aby ste sa konečne posunuli ďalej. Ale jedna kompletná misie je aj na koňa veľa, takže na dnes stačilo.

A stačilo vlastne na pár dní. Viete si predstaviť mnoho zaujímavejších činností ako hrať Soldiers of The Universe. Napríklad počúvať zvuk práčky na suchom programe. Po potrebnej prestávke sa ale k hre vraciate. Posilnení svojimi znalosťami a možno aj niečím iným v druhej misií zisťujete, že máte spolubojovníkov. Ale nie dlho. Toto je totiž hra, v ktorej len ťažko prejdete cez obrubník. A nakoľko to vy zvládnete len s odretými ušami, vaši AI spolubojovníci sa na nich zaseknú. A potom sa zaseknú aj na rôznych iných miestach, kde by ste to snáď ani nečakali. Nejako napríklad vylezú na kontajner, no necháte ich tam už do konca misie.

A keďže hra je zatiaľ úplne strašná, začnete si v nej všímať rôzne veci. Predsa len sa nemusíte zaťažovať s hlúposťami ako zábava a hrateľnosť, takže sa sústredíte na chyby. Napríklad zistíte, že zvuk pri behu je podivný, dunivý a ozýva sa vlastne len prvý krok. Priamo v misiách postavy hovoria pravdepodobne turecky, ale nie sú k tomu titulky, takže nič nerozumiete. Animácia hádzania granátov je až vtipne zlá. Zato animácia výmeny zásobníka je veľmi pekná. Tú asi autori prebrali z nejakej knižnice spolu s modelmi zbraní. Taktiež si všimnete toho až klaustrofóbne úzkeho tunelu, ktorým sa môžete pohybovať a nedá sa z neho odbočiť. Buď vás zastaví neprekonateľný obrubník, hnusný model polorozpadnutej budovy, alebo dokonca neviditeľná stena. Až doteraz som netušil, akým paranormálnym javom musia turecké špeciálne jednotky čeliť.

Každopádne tretia misia za vami. Už ste zistili, že bojujete proti nejakej hrozbe zo Sýrie, no to je tak všetko. Prichádza štvrtá misia a aj keď má byť iná, jediný rozdiel je tma. Odohráva sa totiž v noci a vy už nevidíte ani len tie zhluky pixelov, ktoré po vás strieľajú z nenačítaných častí levelu. Začnete sa sami seba pýtať, koľko toho ešte vydržíte, či to nie je nejaká progresívna forma mučenia a aká dlhá vlastne hra je. Vraj 5 levelov. Čože? Päť? To je vtip? Vy to aspoň budete mať čo najskôr za sebou, ale čo tí chudáci masochisti, ktorí si hru kúpia a ani im nedovolí poriadne trpieť, keďže je za 2 hodiny po všetkom?

Konečne ste to pretrpeli až ku koncu. A vtedy vlastne zistíte, že hra nekončí. Ona len tak nejako prestane. Príde animačka, niečo sa stane, ani vlastne neviete čo, potom sa asi stane ešte niečo (ale to si nie ste úplne istí), zrazu len čierna obrazovka, výkrik jednej z postáv a záverečné titulky. To je všetko. Povinnosť ale káže vyskúšať všetko, čo hra ponúka. V duchu si už predstavujete, ako psychológovi na bábke ukazujete, kde vás to bolí, ale aj tak skúšate tu kooperáciu. Koniec koncov, keď hráte s tromi ďalšími hráčmi, aspoň spolubojovníci nezostanú zaseknutí na obrubníku. Či neprejdú okolo nepriateľa bez toho, aby na seba ktorákoľvek z tých postáv nereagovala.

Ale nič. Vôbec nikto sa nenašiel. Vďakabohu. Už to teda stačí len napísať. Vyberáte tak zábery z hry, ktoré čitateľom najlepšie ukážu, čo všetko v nej ešte nefunguje. Snažíte sa nájsť tie správne slová, no veľmi to nejde. Rozhodnete sa teda presne rozpísať to, ako hranie prebiehalo. Jedna vec vás však stále máta. Ako môže mať taká strašná hra na Steame zmiešané hodnotenia? Pozriete si ich a všetky pozitívne sú v turečtine. Tak kašlete na to a len vydedukujete, že v tom asi zohráva úlohu nejaký silný patriotický motív. Ten prezident a niektoré dialógy už čo-to naznačujú. Recenzia je hotová, potrebujete aspoň jedno orosené na upokojenie, no ešte na záver vám preblysne hlavou, ako, preboha, táto hra vyzerala predtým, než vyšla z Early access do finálnej verzie, ktorú ste práve ohodnotili známkou 1,5/10.