Supermassive Games sú relatívne mladým štúdiom. Tento rok oslávia desaťročnicu na scéne, pričom v tej prvej polovici robili najmä menšie hry a nejaký ten port a DLC, no v tej druhej sa dostali k budovaniu vlastných veľkých mien. No aj keď sa snažia, naozaj im to vyšlo len v jednom prípade – Until Dawn. Jedným titulom stanovili typ hier, ktoré chcú vytvárať – menej hrania, viac atmosféry, viac filmovosti. A to sa v poslednej dobe rozhodli preniesť aj do iných podôb, ktoré poznáte, ak ste hrali Hidden Agenda alebo The Inpatient. A aj keď badať potenciál, nápady a kvalitu, napodobniť úspech Until Dawn sa im už nepodarilo.

A netreba to dlhšie naťahovať, nakoľko vašej pozornosti určite neuniklo číselné hodnotenie hore, nepodarilo sa to ani teraz. Istým spôsobom sa vlastne Bravo Team podobá na Until Dawn: Rush of Blood. Aj tu je to totiž ako na horskej dráhe, ibaže s kvalitami. Raz je hra hore a baví vás, inokedy dole a trápite sa so stereotypom. A svojím spôsobom aj Bravo Team pripomína automatové strelnice, čo bol presne žáner Rush of Blood. Čaká tak na vás menej aktívneho hrania, než by ste si želali. Občas sa dokonca len „veziete“. No a potom strieľate do hláv, ktoré pomaly a postupne vykúkajú zo svojich krytov.

Bravo Team naozaj vo veľkom stavia na chytákoch a prvenstvách. Ibaže to, že je nejaká hra v niečom prvá, automaticky neznamená, že je v tom aj dobrá, prípadne, že je to niečo, čo hráčov dokáže osloviť. Je to (online) kooperatívna taktická VR akcia založená na filmovom dojme a neraz aj práci s kamerou. Už v tejto charakteristike môžete nájsť hneď niekoľko prvkov, ktoré sa v PS VR často nevidia a už vôbec nie spolu. A boli to tiež veci, ktoré hráčov lákali už od prvého predstavenia hry. Tá sa ale nedávno dostala von a začala zbierať naozaj široké spektrum známok. Síce na najvyššie méty nedosiahla, no vo svete niektorých kritikov zaujala. Iní ju označili za katastrofu.

A ono je to zhruba niekde v polovici. Nezačína to zle, no aspoň hneď viete, na čom s touto hrou ste. Bravo Team má k dispozícii kratučký tutoriál, ktorý vám vysvetlí herné mechanizmy a hlavne vám ukáže, že toto nie je FPS aj napriek tomu, že sa tu strieľa a na dianie nazeráte z perspektívy vlastných očí. V rukách držíte ovládač (Dualshock, dvojicu Move ovládačov či Aim Controller), no postavou nepohybujete. Na hlave máte PS VR headset, pozeráte sa okolo seba, spoločne s ovládačom hýbete zbraňou a vidíte miesta, kde vám hra umiestňuje ikonky v rámci HUD-u.

Zameriate napríklad pozíciu pred vami za nejakým krytom, stlačíte tlačidlo na ovládači a postava sa tam sama presunie, pričom sa zmení uhol kamery na vzdialený, aby ste to mali ako vo filme, keď sledujete presun špeciálnych jednotiek v nejakých akčných scénach. Vpred postupujete výlučne takto, pričom máte k dispozícii ešte možnosť otočiť sa o 90° doprava a doľava, no aj rýchly obrat o 180°. Kým ste len v tutoriáli, máte na všetko čas, no priamo pri hraní už treba uvažovať rýchlejšie a rovnako si tiež rýchlejšie vyberať miesta, kam sa vaša postava presunie, aby ju nepriatelia, nezbadali, či aspoň dostala čo najmenej zásahov počas presunu.

Rovnakým systémom prebiehajú aj stealth útoky. Počkáte si, kým nepriateľ vhodne nabehne za nejaký kryt, ku ktorému vy môžete prísť a spoza neho potichu, no nie až tak elegantne nepriateľa zlikvidujete. Taktiež takýmto systémom funguje aj zbieranie munície. Niekde sa kryjete, no v diaľke vidíte debnu s nábojmi. Tak svoju postavu pomaly presuniete medzi rôznymi krytmi a pozíciami, až kým sa dostanete na vzdialenosť jedného „kliku“ od nábojov. Namierite tam, stlačíte tlačidlo a postava tam opäť sama prebehne a náboje zoberie. A asi vás neprekvapí, že presne tak isto prebieha aj zmena zbraní. Je len jediná vec, ktorou do týchto presunov môžete zasiahnuť – dokážete počas nich nabiť svoju zbraň, aby ste to nemuseli robiť priamo v kryte.

To je dosť obmedzujúca hrateľnosť, no, našťastie, je tu aj jej druhá tvár. Tá sa ukazuje vtedy, keď sa práve nachádzate v kryte, za nejakým rohom či iným bodom, kam ste sa mohli presunúť. Aj pohyb vašej postavy tu má zmysel, keďže sa viete lepšie skryť, no taktiež sami sa vykloniť a vystrčiť zbraň. Musíte však brať do úvahy relatívne obmedzený priestor, ktorý dokáže PS VR dobre snímať. Ale akcia má spád a vie si vás získať. Pohybom svojho ovládača hýbete zbraňou a potom už len stačí stlačiť spúšť, keď máte namierené na hlavu nepriateľa. Sami si nabíjate, musíte si strážiť muníciu a tiež môžete rýchlo zmeniť zbraň na sekundárnu pištoľ, ak si to situácia vyžaduje.

S akciou však veľmi skoro nastane ten problém, že sa stane repetitívnou a aj tí nepriatelia tak akosi sami nabiehajú veľmi striktne na miesta, odkiaľ sa pravidelne vystrčia pred vašu hlaveň. Bravo Team som prešiel na jeden záťah a ku koncu sa dobrý dojem z taktickej VR akcie vytratil a skôr som sa cítil ako pri hraní vysokorozpočtovej VR variácie na Moorhuhn. Nepriatelia  sa sami takmer vždy presunú tak, aby ste ich mali najmä pred sebou na ľahko zasiahnuteľných miestach. Vy prejdete vpred a posunú sa aj oni, aby boli opäť hlavne pred vami. Občas sa vám stane, že prejdete okolo niektorého zabudnutého, no kým si všimnete, že vám niekto strieľa do chrbta, už vás ani nemusí trápiť. Vyššia obťažnosť prinesie zvýšenú odolnosť, no umelá inteligencia zostáva stále na úrovni prvej signálnej.

Dojmu nepomáhajú ani niektoré ďalšie aspekty hry. Prvým je naozaj lineárny dizajn úrovní. Prvá misia na moste je prakticky len posunom po úsečke, kedy prechádzate z krytu na ľavej strane do krytu na pravej strane a zase naopak. Opakujú sa úzke uličky so širšími námestiami, kde pred vás nabiehajú nepriatelia, kým ich všetkých nezlikvidujete, prípadne sa nepokúsite rýchlo prebehnúť ku dverám, ktoré spoločne s parťákom vykopnete, spustíte skript a ide sa do ďalšej pasáže hry. Akoby niekto veľmi dlho varil Call of Duty, až ho zredukoval na to najelementárnejšie, čo sériu roky trápilo – koridorový lineárny postup, skriptované správanie postáv a generickú akciu.

Hra je dosť slabá, keď to najlepšie, čo o nej viete povedať je, že má svoje pozitívne momenty. Bravo Team má momenty, kedy vás baví. Je to napríklad vtedy, keď máte v hre brokovnicu, vo vlastných rukách Aim ovládač a nemusíte si robiť starosti s mierením, lebo nepriatelia sú blízko, pohybujete sa po úzkych chodbách, no tá zbraň má silu, ktorú naozaj pocítite. Trvá však polovicu hry, kým sa dostanete konečne k niečomu inému než pôvodnej útočnej puške. A po brokovnici je tu už len snajperka, takže hra nedisponuje ani veľkou variabilitou prakticky v žiadnej oblasti – málo zbraní, málo rôznych nepriateľov, generické prostredia.

Ale keďže za hrou stoja Supermassive Games, boduje hlavne v technickej oblasti. Grafika je na PS VR pomery slušná, aj keď by si aj prostredia a budovy zaslúžili aspoň toľko lásky, koľko sa dostalo postavám. Sú tu drobnosti, ako napríklad občasný pomalší streaming textúr, no to hre prepáčite, má iné problémy. Zvuk je ešte lepší, či je to dabing tých niekoľkých postáv, ktoré tu prehovoria, efekty, ale hlavne hudba. A kým hraním sa až tak nebavíte, audiovizuál vytvára atmosférou, ktorej sa môže podariť strhnúť vás. Našinec môže oceniť architektúru herného sveta, ktorý pripomína okolité krajiny, napríklad Prahu a iné známe mestá.

Vravíte, že som ešte neriešil príbeh? Videli ste ho už nespočetne veľakrát. Ste členom jednotky, ktorá má za úlohu eskortovať prezidentku fiktívnej východoeurópskej krajiny, ktorá má šancu zmeniť svoju postsovietsku dieru k lepšiemu. Hneď v úvode je ale všetko v keli a musíte bojovať o svoj holý život. Netrvá dlho a príbeh naberie veľmi predvídateľný smer, kde už dopredu viete, kam sa to bude uberať. Aspoňže máte na výber jeden z troch koncov. Nie v štýle motýlieho efektu, je to len o rozhodnutí v posledných minútach hrania.

V záplave toľkých generických prvkov nakoniec naozaj Bravo Team zachraňuje to, že je to prvá taktická kooperatívna (skoro) FPS na PS VR. Vo dvojici je všetko zábavnejšie a kým pri hraní s AI partnerom máte chyby hry rovno pred očami, pri hraní so živým spoluhráčom sa bavíte viac. Spoločne taktizujete, oživujete sa, na niektorých miestach sa dokonca môžete vybrať trochu odlišnými cestami (jeden púta pozornosť, druhý likviduje nepriateľov) a to je vec, ktorá hru zachraňuje od katastrofy. Lebo neosloví ani dĺžka (tých 7 misií aj s prológom prejdete za 2-3 hodiny), ani pridaná hodnota (po prejdení len Score attack režim v 6 misiách) a v konečnom dôsledku ani hrateľnosť ako taká.