Krátke strašidelné príbehy milujeme. Ako tie knižné vo forme mrazivých poviedok, tak aj tie herné. Ponúkajú instantnú zábavu a veľmi rýchlo zistíte, či v sebe majú ukryté to, čo vás vezme do svojej chladnej náruče a začne stláčať, až nedokážete dýchať, vzdorovať. A za odmenu dostanete balónik. Pritom príbeh môže byť taký otrepaný, ako je len možné. Starý dom, liečebňa, chata v horách a do toho človek, ktorému ruplo v bedni - predstavte si akékoľvek miesto, kde vás môže pohltiť temnota. Funguje to, pokým viete, ako na to.

Vývojári z Red Limb Studio sa do toho vrhli s nadšením. Nie vždy to stačí, hlavne ak má byť výsledný efekt plnohodnotný. Je však príjemné cítiť evidentnú snahu s úsilím dať do toho povestné srdiečko. V duchárskych príbehoch záleží aj na maličkostiach, hoci sa to pre ich „nižšiu umeleckú hodnotu” nemusí vôbec zdať. Nie je potrebné krčiť nos nad otrepaným námetom. Ak to má grády, príbeh vás každopádne dostane. Rise of Insanity sa na začiatku prezentuje výborne, až máte pocit, že konečne niekto zosadí Layers of Fear z trónu desivých zážitkov. Nepodarilo sa, ale ako taká dve-tri hodinky trvajúca prechádzka nenudí. To, čo vás v úvode pohltí a pritiahne vašu pozornosť, postupne, žiaľ, začne vyprchávať. Napínavé momenty nahradí vopred odhadnuteľný zvrat, ktorý je všetko, len nie prekvapujúci.

V Rise of Insanity to na začiatku všetko fungovalo ako malo. Nebyť rozhodnutia, že občas na vás niečo vybafne, čo napokon nemá nejaký zmysel v rámci príbehu (ak to teda nezvalíme na to, že niekomu hrablo a vidí svojich démonov), pustíte do gatí a budete sa si obhrýzať nechty. No fuj. Ale áno, takmer vždy sme sa naľakali, strhli sa, odhodili myš, ak sa pred nami zjavil prízrak s patrične ohlušujúcim rachotom. Len škoda, že sme netušili prečo a čo to vôbec bolo. Ucvrknete si rovnako, ako keď vás niekto naplaší spoza steny. Ale to nie je ten pravý horor. Ľakačky tohto typu začnete považovať skôr za otravné a naučíte sa ich predvídať. Najlepší zdroj strachu je predsa ten, ktorý nevidíte a dáva o sebe vedieť v náznakoch.

Uznávame, že ak pred nami zrazu na chodbe do pitevne vyskočí s vreskotom podivne zdeformovaná postavička, má to svoje čaro. Prvýkrát. Ak sa táto scéna opakuje pred záhradným domčekom alebo potom ako sme niečo aktivovali a otočili sa, už je to skôr samoúčelné. Niekedy je výhodnejšie dávkovať strach inak - ohlušujúci hrom a následný blesk s desivou tieňouhrou za oknom. Pridávať rôzne zvuky, buchoty, zatvárajúce sa vŕzgajúce dvere, detský smiech, rinčanie reťazí či kolieska na vozíku. Námetov nájdete v psychiatrickej liečebni, kam je Rise of Insanity primárne situovaná, hneď niekoľko. Ale používajú sa len skromne, čo je ohromná škoda. Jednoduchá a už stokrát opakovaná zápletka by si to zaslúžila.

Máme tu uznávaného psychiatra doktora Stehpena Dowella používajúceho nové, experimentálne metódy, znamenajúce prevrat v liečbe pacientov. Dej sa odohráva v 70. rokoch. Jeho rodine sa prihodilo niečo nepekné (je to horor, nie Zúfalé manželky, aby ste riešili prípad strateného vedierka) a výletmi do minulosti odhaľujete nie práve príjemné tajomstvo. A nesmie chýbať záhradník (to naozaj), ktorý výrazne zamieša kartami osudu a aby to nebolo málo, sužujú ho nočné mory, v ktorých ho temný hlas nahovára, nech zavraždí rodinu. Šmik-šmik a zrazu desivé nočné mory prestali. No skutočne? Tvorcovia si dávajú ako predlohu The Shining, no povedzme, že ide skôr o zbožné prianie priblížiť sa legende ako skutočnosť. Nasledujú rôzne flashbacky, postupné odhaľovanie prichádzajúceho šialenstva. To, čo naozaj vidíte, je absurdné divadlo, ktorého realita sa roztečie okamžite, ako čelíte krutej pravde. Spomienky na rôzne situácie vo svojom dome prežívate v prísne lineárnej forme a ak docupitáte tam, kam máte, nasleduje strih a už ste v liečebni alebo na psychedelickom výlete niekde mimo realitu.

Problém nie je vôbec v tom, že ide vlastne o walking simulator. Ak prechádzky ponúkajú dostatočne zaujímavé prostredie a zápletka má aspoň trochu snahu zaujať a udržať, berieme to. Výlety do svetov podobné knižným príbehom sú presne tým relaxom,aký občas potrebujeme. To, že hrania samotného tam je len kúsok, vlastne nekritizujeme, len konštatujeme. V Rise of Insanity teda chodíte, občas vezmete predmet, o ktorom presne viete, kde ho použijete. Tak kliknete na objekt, ktorý o sebe dáva vedieť kurzorom a všetko sa už spraví samo. A raz za čas vyriešite jednoduchý rébus v štýle zapaľovania žiaroviek (tento gombík zapne tamtú a túto, henten zas tú a svietiť musia všetky), hľadania významu kódu a podobne. Zablúdiť nemáte kde a musíte ísť iba tam rovno, nikam inam. Ak sa aj vyberiete na miesto, kde by ste ísť nemali, zabije vás temnota. Tak teda najprv nájdite žiarovku, dajte ju do lampy, zapnite ju a môžete ísť ďalej.

Horšie je, ak samotná atmosféra pozvoľna stráca svoje potrebnú silu. Zápisky sú skôr skromné, prostredie sa opakuje a takto to vyzerá, ak krátku poviedku na zopár stránok chce niekto naťahovať na trojnásobne dlhšiu dobu. Interaktívnych miest nie je mnoho a nemáte dostatok priestoru na sledovanie minulosti, či ako to celé začalo. Pomerne rýchly spád udalostí sa nepodarilo podporiť a tak tu niekomu ruplo v bedni. Berte to ako fakt, hoci by sme boli radšej, keby sa to podarilo pretaviť do hrateľnej podoby. Stačilo pridať niekoľko poriadne uletených chodieb, dať chodeniu spád a bolo by. Tu všetko plynie rovnako strnulo. Pozrite sa na Layers of Fear. Ak to bolo nutné, dostala hrateľnosť potrebnú dávku adrenalínu a šokovala presne vtedy, keď tempo začínalo klesať. V Rise of Insanity to je často s krížom po funuse.

Ale dobre, aj tu sa začne všetko okolo vás točiť a dočkali sme sa aj osvedčenej schémy: skúsite otvoriť dvere, nejde to, otočíte sa a je tam niečo iné ako pred chvíľou. Tak skúsite dvere znovu, nič, len buchot za nimi, otočíte sa a… Toto zafunguje vždy, ale pri Rise of Insanity cítite, že sa dalo ísť ešte hlbšie. Posunúť hráčovi viac príbehu z pozadia rodiny, ponúknuť postupne prenikajúce šialenstvo do hlavy psychiatra. Hlavný hrdina, ktorého ovládate, sa navyše neprejavuje žiadnym spôsobom a mlčanie tentoraz neprináša ovocie. Čo by sme dali za zopár monológov alebo aspoň štipku života, ktorý by prejavil. Takto sa cítite skôr ako na horskej dráhe: nezúčastnene sledujete krvavé stopy. Ale z diaľky a bez pocitu, že ste tam.

Rise of Insanity je prístupná aj pre VR, takže napokon „tam” byť môžete, no dostávame sa k tradičnému horekovaniu, že to mohlo byť omnoho lepšie. Grafika je nadpriemerne pútavá (Unreal Engine 4), nepotrebujeme fotorealistickosť The Vanishing of Ethan Carter či desivú surovosť Resident Evil 7. Len to prostredie pôsobí príliš umelo, strojovo. Chýbalo nám v ňom čosi, čo by pôsobilo prirodzene a nie len ako kulisy k strašidelnému príbehu. Interaktívnych miest je minimum, hoci práve rodinné sídlo či psychiatrická liečebňa mohli skrývať neskutočne mnoho odkazov. Zopár výstrižkov z novín, zápiskov z denníkov, a to je potom asi tak všetko. V konečnom dôsledku sme sledovali príbeh doktora Dowella, ale neprežívali ho s ním. Možno máme príliš vysoké nároky a možno to len subjektívne nesadlo autorovi recenzie, avšak hre akoby chýbal malý kúsok skladačky k tomu, aby bola pohlcujúca. Tak ako v Layers of Fear, kde atmosféra fungovala a človek sa nechal nalákať do pasce šialenstva.

Dôležitou zložkou je ozvučenie. Hudba vo forme zopár melódii neprelieza latku priemernosti, no na druhej strane ani príliš neruší. Zvuky, podstatná časť hororov, o sebe dávajú vedieť s ohlušujúcim rachotom. Keď spadne obraz zo steny, posunie sa stôl, či prehovorí syn hlavného protagonistu svojím detským hlasom a žiada ocka, aby sa vrátil späť, pretože prišiel „On". Presne na miestach, kde by ste ich čakali. Ale neprekvapia vás, nedokážu sprostredkovať takú mrazivú atmosféru ako v Silent Hill, či netvoria pozadia svojím škrípaním, búchaním, výkrikmi poblúznenia a šialenstva. Teda tie zvuky, ktoré vôbec nevnímate, ale ak tam nie sú, chýbajú vám.

Aby to nebolo pochopené zle. Rise of Insanity patrí k tým lepším kúskom, ktoré vás vystrašia. Žiaľ, ku koncu to už bolo skôr nudné chodenie dopredu, nech to máme z krku a to pri trojhodinovej hre nie je príliš pozitívna vizitka. Otrepaný koncept nezachránilo samotné rozprávanie, zbytočne rozkúskované medzi pochody z miesta A na miesto B, kde na vás niečo vybafne. Je to tmavé, démoni vo vašej hlave náležite kričia, takže sa zľaknete. Ale ten strach nie je dostatočne silný na to, aby ste sa báli večer zhasnúť svetlo. Pretože pod posteľou, tam dolu, trpezlivo čaká „On", aby z temnoty vystrčil svoju kostnatú ruku, chytil vás za nohu a vtiahol do hlbín šialenstva.