Na remasterované verzie obľúbených hier máme slabosť. Stará láska nielenže nehrdzavie, ale dokáže po čase znovu rozkvitnúť do gigantických rozmerov. Každý si nájde svojho favorita. Avšak remaster len mierne nadpriemernej adventúry, na ktorú si po takmer 5 rokoch od vydania skoro nikto nespomenie? Isteže, zápletka detektívky poirotovského strihu by si zaslúžila lepšie spracovanie, avšak The Raven Remastered je… je jednoducho iba remaster obyčajnej adventúry.

Pôvodne sa Raven predstavil v epizodickej podobe a na tri časti rozdelená detektívka si nás prvým dielom získala. Celkovo však počiatočné nadšenie vyprchávalo a King Art Games stratilo dych. Pritom nik netvrdí, že by to bola adventúra zlá. Odporučiť ju milovníkovi dobrodružných príbehov? To áno, len nemožno čakať zázraky. Ale o tom sme sa mohli presvedčiť aj v našej kompletnej recenzii a remaster nič na príbehu či hrateľnosti nemení. Len nám Raven: Legacy of Master Thief trochu vylepšuje po grafickej stránke, prináša pátranie po tajomnom zlodejovi i na herné konzoly a inak… a inak nič nové pod slnkom.

Takže ak vlastníte pôvodnú hru a napriek tomu, že vás bavila, nemá remasterovaná edícia nič navyše, čím by vás k sebe pritiahla. Iba ak za zníženú cenu chcete vyjadriť svoju podporu hre. Dôvod, prečo do toho ísť, zrejme naozaj neexistuje. Cielenie na nových hráčov, ktorí Raven prehliadli, je pochopiteľné, keďže veľký ohlas titul vo svete nemal. A práve tu by mohlo nastúpiť nenápadne copy & paste pôvodnej recenzie. Nič sa nezmenilo a putovanie vo vlaku švajčiarskymi Alpami, plavba loďou do Káhiry a hľadanie v múzeu sa nieslo v obdobnom duchu ako pred piatimi rokmi. Vrátane toho, prečo nás Raven zaujal a zároveň ho tak trochu kritizujeme.

Hlavným protagonistom, ktorého zároveň ovládate, je prestarnutý strážnik Anton Jakob Zellner. Výzorom žiadny playboy, výrazná plešina, mierne úchylné fúziky, zaguľatené bruško a do toho policajná uniforma. Dej situovaný do polovice 60. rokov minulého storočia napovedá, že forenzné vyšetrovacie metódy CSI ostanú ukryté v šuplíku moderného detektíva. Vôbec to nevadí a tento fakt vítame s otvorenou náručou. Atmosféra, ktorá hrou minimálne spočiatku presakuje, má vynikajúci základ v detektívkach od Agathy Christie a stále nás to berie obdobne ako staré holmesovky. Prostredie, postavy, štýl rozhovorov a dobová rozmanitosť a pre nás v súčasnosti už i ťažko uveriteľná fantastickosť dokáže divy. Len pre ňu musíte mať trochu slabosť. Podobne ako na Stranger Things milujeme závan osemdesiatok.

Vráťme sa ale k príbehu, ktorý nijako špeciálne neprekvapuje, ale je dostatočne lákavý na to, aby ste v ňom našli podozrivého. Kedysi obávaný zlodej prezývaný Raven dokázal i tak trochu romanticky nadchnúť. Kradol artefakty, no nikoho nezabíjal a na mieste činu nechával čierne pierko havrana ako poznávacie znamenie. Aj jeho dni boli napokon spočítané a inšpektor Legrand ho za sprievodu pompéznych titulkov dolapil, avšak totožnosť kriminálnika nebola objasnená. To všetko je minulosť a Zellner ako fanúšik detektívok a obdobných príbehov obdivuje nielen tu prítomnú spisovateľku na dôchodku, ale aj samotného Legranda, ktorému sa snaží pomôcť s pátraním. Z múzea v Londýne bol odcudzený artefakt The Eye of the Sphinx. A na mieste činu sa objavilo pierko havrana.

Otázka, či bol dolapený skutočný zlodej, alebo sa Havrana snaží niekto napodobniť, už ostáva vo vašich rukách. Nasleduje hromada otrepaných klišé, takže odhalíte menšie podvody, úskoky a klamstvá cestujúcich, do toho sa pritrafí vražda a netreba zabúdať na artefakt, ktorého druhá časť je síce prísne strážená, ale viete, ako to chodí. Inšpektor Legrand postupne zlyháva, všade musí ťahať zostarnutého strážnika, ktorý sa však napokon ukáže nielen ako dobrák, ale aj skúsený vyšetrovateľ s čuchom na riešenie hádaniek. Zellner je často, hoci o tom možno ani vôbec netuší, vždy o krok pred skutočným vyšetrovaním, mnohé odhalí zdravým sedliackym rozumom. Postupuje príbehom presne tak, ako by ste si v „láskavej” detektívke predstavovali. Nikam sa neponáhľate a namiesto akcie vás čaká klasické adventúrenie.

To obnáša tradičné zbieranie predmetov, ich kombinovanie a používanie na konkrétnych miestach alebo osobách a hlavne dialógy. Rozhovory tvoria podstatnú časť hrateľnosti. Nie ani tak preto, že je hra pomerne ukecaná a Zellner okomentuje každú drobnosť, ku všetkému má čo povedať. Často je toho až príliš, v rozhovoroch sa preberá aj to, čo by možno nemuselo a nemá vplyv na dej. Na začiatku vám to bude pripadať roztomilo, na čom bude hra stavať a budovať si svoj štýl. Časom sa zmení rozvláčnosť na mierne otravnú. Áno, aj dialógy sa vlečú, postavy rozprávajú pomaly. Neberte to v zlom, tak to má byť, avšak výrazne tým trpí dynamika hrateľnosti. Máte dojem, že sa v skutočnosti nič poriadne nedeje a Zellner sa len všetkým motá pod nohami. Nie je to zápor, ale vlastnosť hry. A nám to trochu vadilo. Postáv pritom nie je mnoho a spočítate ich na prstoch rúk.

Napriek tomu si užijete zábavu s tajomným doktorom Gebhardtom, spoznáte barónku von Trevitz či roztomilú slečnu Millerovú a jej syna. S každým sa vyrozprávate, poberiete desiatky predmetov. Skrátka tradičné adventúrenie so všetkým, čo k tomu patrí. Nebude vás rozptyľovať zbytočné vetvenie deja alebo nebodaj rozličné ukončenia na základe toho, ako sa rozhodnete počas hrania. Kvitujeme to. Už len preto, že toto je často jediný spôsob, ako napísať pôsobivý a príťažlivý príbeh. Niežeby sa to King Art Games podarilo, ale snaha sa cení.

Technické spracovanie urobilo mierny krok smerom vpred, avšak nič podstatné sa nezmenilo. Grafické spracovanie nemá ani najmenšiu šancu ohúriť svojou technologickou kvalitou. Textúry zobrazujúce rozmanité prostredia neoslnia, ale svoj účel plnia. Prísne lineárne okolie vás občas obmedzí a animácie pohybov nie sú tým, čo by malo vzniknutú situáciu zachraňovať. The Raven Remastered pôsobí ako tuctová adventúra, škoda zbytočne častého a zdĺhavého nahrávania lokácií. Nemáme jej to za zlé, dôraz je kladený na iné herné prvky ako technologické. Dabing je naopak podarený, prirodzený a nahovorené postavy majú zvýraznené charaktery aj ich prejavom. Ostatné zvuky ohodnotíme ako klasicky adventúrne. Hudba len občas zasiahne do hrania, má svojsky dobový štýl a hoci nie je zapamätateľná, svoj účel plní a časom lezie na nervy len decentne.

Ovládanie prispôsobené gamepadu dopadlo v rámci možností úspešne. Úprimne, celkovú topornosť sme kritizovali už v pôvodnej hre a ani prechod na gamepad to nezlepšil, hoci do ovládacej schémy pasuje omnoho lepšie. Problémom ostáva, že miesto, kam môže Zellner ísť, je obmedzené o povestný chlp viac, než by sa nám páčilo, často sme ho museli nemotorne otáčať, hľadali to správne aktívne miesto postrkovaním o milimeter vľavo, lebo až vtedy sa zjavil kurzor a podobne. Aj preto pôsobí ovládanie unavene, zbytočne nemotorne. Voľnosť v pohybe je tentoraz skôr príťažou a napriek tomu, že nevítame zjednodušovanie herných princípov so šibalským úsmevom, tentoraz by bolo fajn, ak by sa Zellner mohol presúvať len do vopred pripravených miest. Zbytočne sme čakali na dokončenie animácií či sa zasekávali o predmety.

Pôvodný Raven: Legacy of Master Thief sme hodnotili šestkou a ani remaster nezmenil nič na našom názore. Príbeh detektívky je napísaný lepšie, než sa ho podarilo previesť do hrateľnej podoby. Hoci ku koncu výraznejšie stráca dych, stále sa napriek „šestkovej” kvalite oplatí po remasteri siahnuť. Avšak len v prípade, že ste pôvodný Raven nehrali a chcete si ho vychutnať v konzolovom prevedení. Inak máme pred sebou taký trochu zbytočný remaster, na ktorý sa zabudne presne tak rýchlo ako na pôvodnú verziu.