Koncom minulého roka sme si mohli na PC a herných konzolách vyskúšať, ako to dopadne, keď vývojári hier milujú Sin City a hrateľnosťou stavia na spoj-3 koncept. A teraz sme si to zopakovali na Vite. Ono to vlastne môže aj fungovať a skutočne sme sa na virtuálny komiks prerušovaný ťahaním symbolov po hernej ploche aj tešili. Avšak tak ako po veselej noci príde ranné vytriezvenie, aj Metropolis: Lux Obscura odhalí, že pod vyzývavým výstrihom sa skrýva… chlpatá hruď.

Neberte to zle, noirovú atmosféru nadovšetko milujeme, chandlerovky sú super, a preto nás svet Metropolisu okamžite chytil pevne za… za uši. Čiernobiele spracovanie upršaného mesta ponoreného do večne depresívnej tmy je nakreslené vynikajúco. Má ohromne pôsobivé scény založené na otrepaných, ale funkčných princípoch noiru. A naozaj to funguje, atmosféra vás dostane skôr, než prvá striptérka odhodí podprsenku. Nechýba tu animálne násilie, drsné momenty, tvrdí hrdinovia a ani sex či odhalené prsia striptérok. Hlavný hrdina Lockheart si to rozdá s každou a žiadne nohy pred ním nezostanú pri sebe.

Vec sa má tak, že neprávom odsúdený Lockheart sa pokúša nájsť svoju starú lásku Goldie, ktorá ho dostala za mreže ako korunný svedok jednej vraždy. To, že ju hrdina nespáchal, mu pri hraní ťažko uveríte. Tradičný motív pomsty a hľadania romantickej chvíľky môže vyústiť až do štyroch možných koncov podľa toho, ako sa počas hry rozhodnete uberať na pár križovatkách osudu. Môžete svoju lásku nájsť a zistíte, že najstaršie remeslo zavesila na klinec a namiesto toho si žije na veľkej nohe. Zachraňujete spoločníčku miestneho mafiána pred synom senátora, ktorý má trochu svojský štýl prejavovania náklonnosti. Alebo pátrate so svojou staršou láskou Bliss po Goldie a, mimochodom, náležite si to užívate.

Do toho si pripočítajte večnú návštevu barov, strip clubov, trochu drog, miestny gang, drsných hrdinov, ktorí si nárokujú na svoje územie, skorumpovaných policajtov, agresívnych bikerov, zopár dobermanov a jedného Elvisa. Každý mikropríbeh je rozprávaný minimalisticky animovanými komixovými vstupmi. Postupne sa objavujúce obrázky sa posúvajú po obrazovke, všetko je až na výnimky zvýraznenej krvi či iných predmetov čiernobiele. Funguje to na veľmi dobre. Podobne ako skvelá jazzová hudba a vynikajúci dabing. To, že má hlavný protagonista drsný chraplák, je stávka na istotu. Podobne ako monológy so sarkastickými poznámkami. Vskutku, tá atmosféra tam je a všetko by mohlo fungovať na výbornú. Teda keby nebol príbeh taký trochu dementný.

Dobre, ani Sin City nebolo extra prepracovanou sondou do ubolenej Marvovej duše, ale pointa bola skvele spracovaná a prerozprávaná. O famóznych kúskoch ako Sedem či LA: Prísne Tajné nehovoriac. V Metropolis: Lux Obscura Lockheart príde do strip klubu a keďže si jeden opilec dovoľuje na miestnu devu, zachráni ju a drzáňa nakope. Alebo ho SBSkár nechce pustiť do baru, miestnemu pánkovi sa nepáči Lockheartov šibalský pohľad, tak nasleduje menšia výmena názorov a spoj-3 orgie. Občas si môžete zvoliť, na ktoré miesto sa vyberiete, ale inak je to len lineárne skákanie z miesta na miesto. A niečo tomu chýba - spojenie medzi prechádzaním jednotlivých lokácií, lepšia prezentácia príbehu viac než niekoľkými vetami. Na maličkostiach stojí to, či hru zhltnete ako jednohubku alebo sa s ňou len babrete. Bol by Posledný skaut takým kultovým filmom, keby to bola len akčná jazda so skákaním z jedného miesta na druhé?

Ale dobre, príbeh síce obstojí, ale rozprávanie je prinajlepšom priemerné. Dialógy by si zaslúžili širší rozsah, zápletka viac než zopár okien s náznakom nasledujúceho diania. Aj tak to vždy skončí pri boji. Ten si užijete do momentu, kedy odhalíte nepríjemnú pravdu. Ono to je niekedy tak trochu o náhode. Prehra nemusí ísť na vrub vášmu skromnejšiemu postrehu a dôvtipu pri spájaní minimálne troch rovnakých symbolov vedľa seba. Niekedy vám padajú nevhodné objekty. Hoci je reštartovanie posledne nahranej pozície málokedy vrátením sa v čase ďalej než pred bitku, zamrzí to. Ale nevadí, napriek tomu nás to bavilo, rovnako i výber vylepšenia po úspešnom boji. Len nám mohol niekto nikde napísať, čo tá ikona s upgradom znamená, pretože sme niekedy hádali naslepo.

Ako to teda prebieha? Štvorcová herná plocha je vyplnená symbolmi a počas jedného ťahu môžete ktorýkoľvek z nich presunúť vertikálne alebo horizontálne tak, aby bolo vedľa seba tri rovnaké. Čím viac, tým lepšie - Candy Crush, Bejeweled, Puzzle Quest. Na jednej strane stojíte vy s určitým zdravím, na druhej protivník, ktorý môže mať životov pokojne viac alebo po zlikvidovaní jedného na vás vyskočí ešte jeho kumpán. Aby ste mali aspoň nejakú šancu, zväčša útočia po niekoľkých vašich ťahoch, pričom na ten svoj nemáte žiadny časový limit. Ak spojíte tri symboly pästí, uvalíte súperovi ranu s určitým útočným číslom, ktoré je vyššie, ak je symbolov viac. Alebo si zvýšite násobič bodov. Alebo sa uzdravíte, kopnete ho kanadou, dáte ranu elektrinou, neskôr vystrelíte či bodnete.

Zvládnete niekoľko bitiek a po približne polhodine až hodine príde koniec. Skúsite ďalší a potom sa dostanete ku každému zo štyroch, aby ste zistili, že ide naozaj o poctivý noir. V ktorom nikdy nič nekončí happyendom. A tak je to aj s Metropolis: Lux Obscura. Nápad je to skvelý: noirové rozprávanie prostredníctvom komiksových stripov však padá na biednej úrovni samotného príbehu, ktorý je taký skromný, že by sa dal zhrnúť v kratučkej poviedke na zopár strán s rozsahom menším ako táto recenzia. Spoj-3 systém je zaujímavým relaxom a na Vite s dotykovým displejom výborne funguje. Avšak je jednoduchý, často s náhodným výsledkom a súbojov nie je toľko, aby ste naozaj vylepšili hrdinovi viac než len pár schopností

Takže teraz babo raď. Tešili sme sa a hľadali dávno stratenú lásku v noirových krvákoch a dopadli sme podobne ako Lockheart - tvrdo na ústa. To je asi tak všetko. Znovu začína pršať a v meste ponorenom do tmy začínajú ožívať nekalé živly, ktoré si to s vami chcú rozdať. Kývnite im jedine pod podmienkou, že to bude za pár drobných.