Prevedenie akéhokoľvek vojnového konfliktu, čerpajúceho zo skutočných udalostí, do virtuálnej formy, má niekoľko podôb. Jedna z nich je hrdinská, v ktorej stačí chytiť do rúk flintu a tie stovky panákov v nepriateľskej uniforme už nejako utlčiete aj pažbou. Pretože dobro predsa musí zvíťaziť. Poznáte to z Battlefieldu a Call of Duty či ich klonov. A potom tu je pohľad cez optiku ľudskej postavy s osudom bežného človeka. Jedného z milióna. Valiant Hearts alebo This War of Mine sú však v minoritnom postavení oproti hrdinským eposom. Možno je to tak aj dobre, o to viac si užijete 11-11 Memories Retold.

Nezvyčajná adventúra z dielne francúzskych vývojárov Digixart ide vlastnou, pokojnou cestou. Nevyžaduje od hráča postreh, reflexy a na koniec sa nejako preklikáte aj keď možno príliš nechcete. Príbeh, ktorý je rozprávaný prostredníctvom dvojice hrdinov, nemá originálny základ, ale samotné rozprávanie dokáže chytiť za srdce vždy, ak to robíte poctivo. A to, že sa napokon osudy dvoch stratených duší na fronte pretnú, hoci sa na seba pozerajú spoza zablatených zákopov, je samozrejmosť, ktorá k tomuto žánru už patrí. Tak ako myšlienky nad nezmyselnosťou vojny môžu skĺznuť do patetického tárania, môžu naopak na pozadí osobného konfliktu a snahy prežiť nezávisle od toho, za koho kopete, dokázať divy. Atmosféra hustne, no občas i nepríjemne zakopne.

To najdôležitejšie čo 11-11 Memories Retold má, je rozprávanie. Kurt je otec rodiny, ktorý sa vyberie na front po správe o nezvestnom synovi Maxovi. Pátranie po ňom sledujete cez lásku otca k svojmu potomkovi a je vám úplne jedno, že Kurt stojí na strane nacistov. Vôbec nezáleží na tom, akou rečou rozprávate. Mimochodom, každý národ komunikuje vo svojej reči, Nemci po nemecky, Kanaďania po anglicky a Francúzom nik nerozumie. Vzniknuté situácie stretu dvoch národov sú o to uveriteľnejšie. Druhým hrdinom je Henry, mladý chlapec so záľubou vo fotografovaní, ktorý sa chce zapáčiť krásnej Julii. Verí, že uniforma bude presne tým, čím si definitívne získa jej srdce. Hlúpy nápad, avšak to je už mladík vrhnutý do krvavého mlynčeka na ľudské mäso menom vojna, ktorý zomelie každého.

Práve príbeh je tým, čo vás poháňa vopred. S cieľom spoznať osud postáv sa posúvate ďalej a ďalej. Na prvý pohľad bežná súčasť adventúr, avšak listová komunikácia s rodinami a blízkymi dodáva atmosfére ešte depresívnejší nádych. Aj tým, že v písaní listov máte možnosť voľby, čo napíšete. Môžete klamať milosrdnou lžou, zahmlievať, utešovať alebo sa podeliť o nepríjemné pocity a krutú pravdu. Vojna totiž zúri všade a hlava rodiny brodiaca sa mŕtvolami mladých chlapcov chýba tam, kde ju možno viac potrebujú. Napriek tomu, že cítite v ústach nepríjemnú pachuť dejových odhalení, ktoré uvedú hrdinov do ešte horšej situácie s neodvratným koncom plným bolesti a (zbytočného) ľudského utrpenia. Všetko sa deje nenápadne, bez výraznejšej podpory hrateľnosti a s tempom takým slimačím, že niekedy paradoxne od zúriaceho konfliktu zbytočne odťahuje.

Skladanie všetkých čriepkov príbehovej mozaiky neprebieha iba postupom v hre, respektíve splnenie základnej úlohy (niečo odfotografuj, dones, oprav, porozprávaj sa), ale vo väčšine prípadov je nutné odísť od vopred vyznačenej cesty. Hľadanie rôznych zápiskov teda pôsobí mierne kontraproduktívne. Niežeby aspoň nenápadne nenútilo hráča skúmať prostredie. Ale v spojení s hlavnou úlohou, kedy musíte napríklad rýchlo priniesť vodu na chladenie guľometov, sa radšej túlate ešte tu a tamto, aby ste našli bonusy, v ktorých vám vývojári odhaľujú čriepky krvavej minulosti. Nemusíte, avšak sú to dôležité časti skladačky vojnového konfliktu.

Hrateľnosť je jednoduchá, priama a niekedy aj plochá. Daň za silný naratív odsúdila už nejedno dobrodružstvo v očiach hardcore hráčov. Limitované prostredie dáva rôznymi bariérami jasne najavo, kde a čo môžete robiť. Často ísť len rovno za nosom. Nájsť predmet, ktorý niekomu dáte, aby sa dej posunul ďalej alebo len prísť na koniec cesty. Striedanie postáv dáva rôzne pohľady na vývoj vojnového konfliktu a sú často v ostrom kontraste. Otec hľadajúci syna medzi mŕtvolami proti zabávajúcemu sa mladíkovi. Príde čas aj na momenty, kedy sa postavy stretnú a musia si pomáhať: jeden aktivuje mechanizmus, zatiaľ čo druhý sa vyberie do podzemia po dôležitý predmet. Osviežujúce sú pasáže, kde hráte za mačku či let holubom, no veľmi rýchlo omrzia podobne ako akčnejšie segmenty (odpočúvanie v tuneloch, zapájanie elektrického obvodu,...).

To, čím vás 11-11: Memories Retold určite okamžite zaujme, je technické spracovanie. Hudbu z obrázkov ťažko nasávať, avšak komorné ozvučenie jednotlivých pasáží má skľučujúce čaro a svojimi jednoduchými motívmi sa klavírne skladby vryjú pod kožu. Olivier Delivière (Vampyr, Remember Me) zvládol svoju úlohu na jednotku. Dabing sa síce tvári nenápadne, nevyčnieva, avšak omnoho viac vynikne jeho prirodzenosť. Ako už bolo uvedené vyššie, každá postava hovorí svojím rodným jazykom. A počuť, že dabing je zvládnutý na výbornú. Aj vďaka monológom. Henryho nahovoril Elijah Wood, ktorého netreba bližšie predstavovať a z jeho hlasu cítiť mladícku nerozvážnosť a trpké zistenie skutočnosti o tom, čo vlastne vojna je. Keď prehovorí Sebastian Koch (The Lives of Others, Bridge of Spies, Homeland) v úlohe Kurta, naopak každé slovo dopadá na hráčovu dušu ako kladivo a trápenie z neho priam sála. Niekedy je menej viac a stačí, ak hlavní hrdinovia majú dušu aj vďaka dabingu. Ostatné postavy sú, až na Bannetta, nevýrazné.

Sviežo pôsobí grafické spracovanie stavajúce na olejomaľby v štýle impresionizmu. Menšia úroveň detailov nevadí pre štylizáciu, ktorá dokáže vyvolať úchvatné momenty. Tie by v realistickom prevedení možno zapadli prachom nevýraznosti a ohranosti, no jemné ťahy štetcom oživujú scenérie hlavne v exteriéroch. Tunely vo Vimy sú naopak až nezáživne neprehľadné a tuctové, no stále sa na hru dobre pozerá. Slnečný Paríž je v ostrom kontraste s vojnovým frontom, nehovoriac o Somme posiatom ľudskými telami, všadeprítomným blatom, bunkrami a jarnou, ožívajúcou prírodou. Ak uvidíte túto krásu v pozadí s mŕtvym stromom, ozrutným vrakom tanku, pochopíte. Niektoré psychedelické momenty navodia správne halucinogénnu atmosféru, let holuba, hoci naskriptovaný, zas potvrdí animálnosť celého konfliktu.

Všetko je to fajn, ale len do momentu, kedy sa pozeráte. Akonáhle chcete aj hrať - a o to predsa ide - sa v pohybe všetko divne rozmazáva, trhá a oči z toho, subjektívne, bolia viac než by bolo vhodné. Ťažko spoznáte rôzne detaily, ktoré sa tak utápajú v nevýraznej patlanine. Minimalizmus utopený v kostrbatosti podporuje obmedzená pohybová zložka postáv, ktoré sú toporné. Dupľom pri nutnosti nastaviť sa ku každému aktívnemu predmetu čelom, v presne vymedzenom priestore, pretože inak ten list nevezmete alebo sa s niekym iným neporozprávate. Dostávame sa na nepríjemnú križovatku: príbeh je dobre napísaný, chcete vedieť, čo sa stane a na hru sa aj dobre pozerá, zo statických obrázkov máte chuť okamžite hrať. Lenže akonáhle sa dá všetko do pohybu, stratí sa ohúrenie z grafiky a tvrdo narazíte aj kvôli jednoduchšej hrateľnosti, ktorá vám velí ísť iba vpred a obsahuje mnoho prázdnych situácií.

Napriek tomu, že po stránke hrateľnosti nemá 11-11 Memories Retold vlastne čo ponúknuť a nepredstavuje žiadnu výzvu, má hra svojské čaro. Zaujme už samotný konflikt, ktorý, žiaľ, býva neprávom prehliadaný a tu je podporený skvelým rozprávaním. Zahrať by si to mali všetci milovníci dobrodružstiev so silnou atmosférou, dejovým napredovaním. A oponovať tým, že sa to vlastne hrá samo a podobných srdce trhajúcich momentov sme tu mali už mnoho, je zbytočne cynické. Pretože Digixart stvorili peknú hru o nepeknej minulosti, ktorú je potrebné si pripomínať, aby sa nezopakovala. Vojna totiž neplodí hrdinov, ale len utrpenie.