2599 korún slovenských. Originálny film na VHS stál tak do štyroch stoviek, hudobný album globálne významného interpreta na CD stál stoviek šesť - plus-mínus, kniha také dve stovky. Ale o peniaze nejde, skôr len o ilustráciu toho, koľko bolo treba zaplatiť za novú originálnu Playstation hru v roku 1998 vo vzťahu k iným popkultúrnym radostiam.

Iste, pirátilo sa vo veľkom, skoro bolo až ľahšie kúpiť očipovanú Playstation ako neočipovanú a pirátske hry boli dramaticky lacnejšie, ale už vtedy platilo, že originál kópiou nenahradíš, a tak sme si skutočne občas nejakú tú originálnu hru kúpili. Za dramaticky veľké peniaze vo vzťahu k príjmom, takže sme vyberali naozaj precízne, žiadna unáhlená kúpa, žiadny tlak a hype a móda a trendy, kúpiť si originálnu hru znamenalo urobiť uvážené rozhodnutie. MediEvil bola jednou z takýchto hier, čím sa dostala do skutočne vyberanej spoločnosti. Metal Gear Solid, Final Fantasy VII., Gran Turismo, Tekken 3, GTA, Duke Nukem, večné lásky, azda by sa mi podarilo vymenovať ich všetky, nebolo ich viac ako dvadsať, nakoniec, mám ich vedno s prvou Playstation kdesi odložené.

A áno, prečo to nepriznať, recenzovať nový aktuálny MediEvil na PS4 asi nebolo múdre rozhodnutie, zvlášť ak som si vôbec nie istý tým, či išlo o prejav nostalgického obratu do minulosti, alebo nastupujúcej stareckej demencie. Ono to ale bude asi jedno, lebo MediEvil, nech je akokoľvek remastrovaný, graficky vylepšený, vyčistený, ošetrený, upgradovaný, stále zostáva 21 rokov starou hrou, čo je jeho najväčšia prednosť a zároveň najväčší hendikep.

Hra stereotypov, opakujúcich sa činností, zbesilého stláčania a intenzívneho, skoro až frustrujúceho sústredenia, lebo v ovládaní treba byť naozaj presný, inak si ten pandrlák robí čo chce, respektíve nerobí čo má a rýchlo je po ňom, čo znamená respawn na začiatku úrovne, ktorú treba presnoriť naozaj skrz-naskrz. 21 rokov stará akčná adventúra, na ktorej je presne vidieť, z čoho sa ten žáner zrodil. Taký akoby prienik prvotných RPG mechaník s plošinovkami nazeraný 3D pohľadom kamery vznášajúcej sa vzadu hore za ovládanou postavou. Skoro ako Tomb Rider, ale úplne iné, menej sa skáče zo skaly na skalu, ale keď sa skáče, treba to nacvičiť, aby sa človek trafil, kam má.

V roku 1998 bol „stredoveký“ príbeh Sira Daniela Fortesquea, udatného bojovníka, ktorý padol náhodným výstrelom v rozhodujúcej bitke prv, ako do nej stihol dramaticky zasiahnuť, aj novátorský, aj zaujímavý, aj mimoriadne vtipný, zvlášť ak náš z mŕtvych vzkriesený hrdina, redukovaný na svoju vlastnú kostru, neváhal odtrhnúť si vlastnú ruku a tým koštiaľom mlátiť oponentov hlava-nehlava. Dnes, v roku 2019, to môže pôsobiť skôr trápne ako vtipne, skutočnosť je však taká, že MediEvil bol považovaný za hru s výborným a funkčným príbehom, navyše odohrávajúcim sa vo veľmi dobre vykreslenom stredoveko-magickom fantasy svete menom Gallowmere. Hra v sebe nezaprela inšpiráciu ani Addamsovou rodinou, ani Predvianočnou nočnou morou Tima Burtona, ani Zemeplochou Terryho Pratchetta.

Niežeby sa to doslova podobalo, aj keď podobalo, ale taký feeling z toho šiel. Pocit, nálada, atmosféra. Fantazijná hra ironizujúca stredovek, rytierstvo, záhrobie, komédia šmrncnutá hororovými atribútmi, ktoré síce nikoho nevystrašia, ale úsmev na tvári vzbudzujú až automaticky. Miloval som MediEvil a milujem, čo je vôbec ten najhorší predpoklad na objektívne zhodnotenie hry a zároveň dôkaz, že každé objektívne hodnotenie je vlastne mimoriadne skresľujúce.

Vôbec nepochybujem o tom, že aj tento dnešný MediEvil môže nových hráčov, nepamätníkov, nadchnúť, tu a teraz, podobne, ako vtedy a tam nadchol nás, avšak určite to nebudú žiadne davy. Na to je tá hra príliš uzatvorená, príliš bezohľadná. Príliš nekompromisná a autonómna a tak vôbec, hra, čo sa nechce najprv páčiť, až potom hrať, ale naopak, páči sa, lebo sa dobre hrá. A práve toto neviem, či ešte platí. Nenudil som sa síce ani chvíľu, ale možno to bolo iba preto, že som hral MediEvil takým tým spôsobom, ako si prezeráme staré fotoalbumy – spomínal som prostredníctvom hrania, rozpamätával sa, aká lokácia príde, aký bude boss, kde nájsť artefakt, kam ho vložiť a tieto veci.

Ako vravím, nostalgia, a kým som si pospomínal na všetko, bol koniec, čo v mojom prípade znamenalo nejakých desať hodín, ale pokojne to môže byť menej, lebo som často umieral a vracal sa. Pričom je dosť dobre možné, že to nebolo iba kvôli mojej nešikovnosti, ale aj preto, že technická stránka hry nie je úplne optimalizovaná. Respektíve je, ale tak, aby dôležitou časťou hrateľnosti bol prvok náhody – akože viac dúfame, že budeme mať šťastie a vyjde nám, akoby sme to mali pevne v rukách.

Úrovní je cez dvadsať, ako ich prechádzame, otvára sa nám mapa a môžeme sa k jednotlivým z nich vracať. Úrovne samé sa snažia byť čo najpestrejšie, neopakujúce sa, rozmanité, ale so spoločnou atmosférou či skoro až poetikou. A finálni bossovia sú čoraz tuhší, plošinové pasáže čoraz náročnejšie, netreba sa nikam hrnúť, skôr sa naozaj sústrediť na čo najprecíznejšie preskúmanie lokácií. Tam sa nájde taký artefakt, hentam onaký, treba ich nájsť, lebo bez nich to ďalej nepôjde.

Oproti pôvodnej verzii pribudli animované prestrihové pasáže ilustrujúce príbeh, a to tak, že veľmi a naozaj výborné je, že MediEvil vychádza v kompletnej českej lokalizácii, teda v dabingu, čo je silná motivácia hlavne pre deti. Respektíve pre deti hráčov, ktorí sa o svoju vášeň s ratolesťami zvyknú deliť, ibaže stále nie je dosť titulov, ktoré by rodič mohol hrať na striedačku so svojím deckom tak, aby hra bola vhodná pre jedného aj pre druhého.

No a MediEvil je presne takýto, prívetivý vďaka vizuálu a príbehu a vo vzťahu k dnešným herným štandardom relatívne ťažký, čo znamená, že sa nedá hrať len tak, nesústredene, akoby mechanicky. Ako pamätníkovi sa mi MediEvil nemôže nepáčiť, principiálne nemôže, hoci je jasné, že s optimalizáciou hrateľnosti sa tvorcovia mohli vyhrať viac a je to zreteľné priamo úmerne tomu, ako veľmi máte vytlačené gamepady.

Takže tak, vo vzťahu k svojmu videohernému zážitku z MediEvil nemôžem napísať nič iné, len to, že som sa kráľovsky bavil, a to aj napriek zákysom, za ktoré som sčasti mohol ja a sčasti hra. Na druhej strane, keď som sa snažil pristupovať k MediEvil neosobne, tak akoby objektívne, netrúfal by som si tú hru odporučiť nikomu pod tridsať, optimálne je však mať ešte o desať - pätnásť rokov viac a aspoň jedno decko k tomu. Alebo aj dve, nech sa hrajú a ak za vami ani raz neprídu, že potrebujú pomoc, máte doma naozaj dobrých hráčov. Ale oni prídu, musia prísť, MediEvil zostáva z hľadiska hrateľnosti vo vzťahu k dnešným hrám skôr ťažkou hrou ako ľahkou. Hodnotím vysoko a som si toho vedomý a ak vám MediEvil až dosiaľ nič nehovorilo, pokojne uberte dva body. Aj tri.