Ak sa pozriete do portfólia španielskych vývojárov z Pendulo Studios, neubránite sa pocitu, že to najlepšie už majú za sebou, ale, chvalabohu, nejakým zázrakom prežívajú. Trilógiu Runaway možno ľahko považovať za obstojného konkurenta Broken Swordu, hoci jeho úroveň (ako kvality, tak úspechu), žiaľ, nedosiahol. Ďalšie kúsky (Yesterday alebo The Next Big Thing) jednoducho dieru do sveta nespravili, avšak hanbou taktiež neboli. Blacksad: Under The Skin je ďalším pokusom, ktorý nemá problém okamžite zaujať.

Tentoraz zahodíme za hlavu ľudský svet – teda aspoň čiastočne. Hlavnými protagonistami sú, podobne ako v komiksovej predlohe, v Blacksad zvieratá, avšak v duchu antropomorfizmu na seba prevzali ľudské vlastnosti, históriu a správanie. Ako v dobrom, tak žiaľ i v tom zlom. Dej je situovaný do 50. rokov minulého storočia v New Yorku, kde sa ujmeme postavy súkromného detektíva Johna Blacksada. Noirová atmosféra spoločne s hudobným, jazzovým pozadím dodáva hre nádych poctivej detektívky zo starej školy. A ono to skutočne funguje, dokonca sa vynára otázka, či bolo nutné siahnuť po kvalitnom komixe, keďže podobne ladené príbehy v hernom prevedení absentujú. Niekedy pôsobí obsadenie zvierat z dôvodu toporných animácií skôr úsmevne a podkopáva vážne témy, ktoré Blacksad: Under The Skin hádže hráčovi bez výčitiek do tváre.

To, čo vyzerá ako obyčajná samovražda majiteľa boxerskej telocvične sa napokon pretaví v zamotaný prípad, kde na povrch vypláva mafiánske pozadie, rasová segregácia, manipulovanie zápasov a všadeprítomná korupcia. Hľadanie vraha je späté s hľadaním zmiznutého boxera, ktorý je hlavným podozrivým, no všetko sa postupne zamotá viac, než by sa po prvých minútach zdalo. Zvieratká v úlohách hlavných hrdinov neznamenajú automaticky zábavu a gagy, v prípade Blacksad: Under The Skin platí pravý opak. Komixová predloha sa taktiež nebojí ukázať odvrátenú stranu ľudstva a robí to vynikajúco. Avšak to, čo funguje na papieri pôsobí v pohybe trochu umelo – nie však pre atmosféru, zápletku, dialógy alebo prostredie, ktoré má šmrnc, ale z technických dôvodov.

Zatiaľ môžeme smutné povzdychnutie oddialiť: Blacksad na začiatku funguje, hoci už počas prvých minút vás môže poľahky odradiť. Nie je to klasická point & click adventúra, na ktoré sme od Pendulo Studios zvyknutý. Po vzore Telltale hra vsádza filmových charakter: žiadny inventár, v dialógoch možnosti voľby, ktoré majú dopad na správanie sa postáv v budúcnosti a celé sa to ovláda najlepšie gamepadom, aktívne miesta máte zvýraznené. Plus quick-time eventy. Otravné, frustrujúce a ak sa vám nedarí, dokola opakujete nepreskočiteľné sekvencie či dialógy. Najlepšie v prípade, ak je správna jediná cesta a vy netušíte, ktorá to je. Tak skúšate, v opačnom prípade je John mŕtvy. Ak viete QTE spracovať tak, aby pôsobili prirodzene, k hernej situácii sa hodili a navyše neodtrhávali pozornosť od toho, čo sa deje na obrazovke, máte úspech zaručený. Málokomu sa to podarí a žiaľ Pendulo v tomto prípade tápe. Jednotlivé situácie sú príliš umelé a často nezmyselne naťahované.

V Blacksad: Under The Skin to jednoducho nefunguje tak prirodzene ako v hrách od Telltale či Quantic Dreams. Bola by škoda, ak by vás to odradilo, no je tu ešte jedno polienko hodené pod nohy moderným vývojom adventúr. Alebo skôr poleno. Berte to ako silne subjektívne zhodnotenie, no časový limit na voľbu odpovede pri dialógoch z duše nenávidím. Niekedy sa to hodí a situácia si to vyžaduje, no adventúry pre mňa predstavujú pokojné hranie, kedy sa sŕkajúc kávu či čaj ponáram do útrob zamotanej zápletky. V tomto konkrétnom prípade detektívky, z ktorej noirová atmosféra nie kvapká, ale strieka. Alebo ak máte časový limit pri spomínaní a musíte za krátky čas v novej lokácii nájsť rýchlo usvedčujúce dôkazy. Správne odpovede u holiča (čítaj nelegálnej herne pokeru) si užijete. Ironicky. Hoci ide o skvelý herný prvok. Napriek tomu by ste spravili chybu, ak by ste Johnovi Blacksadovi nedali šancu.

Under The Skin je z pohľadu zápletky vynikajúci kúsok. Môžete dopredu vedieť ako to napokon skončí, ktorým smerom sa vyšetrovanie vyberie, kto je nevinný a na koho to proste spadlo a vy sa ho snažíte očistiť napriek tomu, že všetky dôkazy hovoria jasnou rečou... ibaže by vo vás začal hlodať červík pochybností. John fajčí – a to vzhľadom na obdobie, do ktorého je hra situovaná, znamená to, že popolníky sú aj pri nemocničných lôžkach, často to riadne schytá, nosí klasický baloňák a všetko komentuje prostredníctvom vynikajúcich, arogantných a vtipných monológoch. Cynik prvej triedy. Dej sa postupne rozvíja, John vystupuje ako vypočítavý hrdina, no to, ktorým smerom sa napokon vyberie, záleží na vás. A môže z neho byť romantický dobrák skrývajúci sa za maskou arogantného hajzla, na ktorého si šťastie zaručene nikdy nesadne.

Takže áno, Blacksad: Under The Skin má skvelú atmosféru. Ale hrateľnosť často škrípe. Adventúra pritom nevyžaduje príliš mnoho a všetky postavy sú náležite vykreslené, vytvoríte si k nim adekvátny vzťah a chémia medzi nimi jednoznačne funguje. Napríklad taký policajný kapitán Smirnov v podobe vlčiaka, s ktorým John spolupracuje a navzájom si pomáhajú, dokáže správne naladiť, až som chcel siahnuť po Kurtzovych príbehoch od Simmonsa. Obdobne je na tom dcéra po zavraždenom Dunnovi, ktorá má prebrať a riadiť telocvičňu, Mary ako jeho tajná láska, Joe Ostiombe ako dávny kamarát z ringu v podobe gorily, mladý a nezvestný Yale ako dieťa z ulice, ktorého Dunn vychoval z gangsterského mladíka na pokorného boxera a – a takto by sa dalo pokračovať ešte dlho. Postavy sú napísané výborne, dialógy medzi nimi nechodia okolo a netopia sa v balaste, Johnove cynické monológy majú šťavu.

Len tá hrateľnosť. Technické problémy po vydaní sužovali hru niekoľko dní, ja som sa takmer k žiadnym nedostal, čo môže byť ako náhoda, tak aj možnosť, že pár dní po vydaní je lepšie počkať na prvé patche. Občas vypadne veta z dabingu, inokedy čakáte, kedy sa konečne spustí animácia alebo sa Johna podarí vymanévrovať zaseknutého z rohu miestnosti. Dá sa to prežiť. Horšie však je, že ovládanie je neskutočne nemotorné a ťažkopádne. John sa nikam neženie, všade si kráča ležérnym tempom, čo v momente, kedy netušíte ako ďalej a obchádzate všetko na inak striktne uzamknutom prostredí, zaberá väčšinu času. Navyše je postavu nutné k danému objektu presne natočiť, niekedy sa zasekáva o neviditeľné steny, nedá sa s ňou poriadne pohybovať a kamera nie je vo vašich rukách.

Druhým problémom je nekonečné čakanie. K aktívnemu miestu sa priblíži kamera, pár sekúnd sa nič nedeje, následne sa objaví možnosť akcie alebo je ich viac a vy si vyberiete, ktorý predmet si pozriete ako prvý. Znovu pár sekúnd čakáte na komentár. Fajn. Veta sa skončí, znovu niekoľko sekúnd. A teraz môžete pokračovať. V rozhovoroch je to obdobne: na niektoré dialógy musíte čakať, avšak akonáhle sa všetko pripraví, máte niekoľko sekúnd a nutnosť voľby, inak ostane John ticho a príbeh sa nemusí posunúť vami zvoleným smerom. Celkovo pôsobí ovládanie a samotné hranie skôr ťažkopádne a zbytočne kúskuje zápletku, ktorá má šmrnc.

Príjemným spestrením sú dedukčné schopnosti, kde po vzore Sherlockov Holmesov z produkcie Frogwares spájate súvisiace myšlienky, z ktorých formujete závery. Tie vás v podstate navedú k ďalšej úlohe, činnosti alebo posunú dej dopredu. Problémom Blacksad: Under The Skin totiž občas je, že netušíte, čo máte vlastne spraviť. Tradičné zákysy z adventúr nahradilo pomalé prechádzanie lokáciami, hľadanie toho, čo ste prehliadli alebo či sa neobjavilo dačo nové. Vzhľadom na vyššie uvedené nešváry to občas zbytočne bolí a nudí. Nepomôže ani neprehľadný denník, do ktorého sa vám zapisujú informácie o osobách. Naopak nesmierne oceňujem sumarizáciu odohraného: ak sa do hry vrátite po niekoľkých dňoch, môžete si v komiksovej podobe pozrieť všetko podstatné, čo sa doposiaľ stalo. Niečo na štýl „v minulých častiach ste videli“, len prístupné kedykoľvek. Zbieranie športových nálepiek do albumov ako bonusových predmetov je skôr zbytočné, pretože v nádeji, že ste našli dôležitý predmet, vám pribudne len kartička.

Technické spracovanie nedosahuje nebeských výšin a hoci sa na hru pozerá dobre, je prostredie príliš statické, obmedzujúce neviditeľnými stenami. Postavy pôsobia neuveriteľne umelo ako ľudia s maskami bez mimiky. Animácie pohybov postáv ničím neprekvapia, niekedy akoby hrdinovia zjedli pravítko a vôbec to nevyzerá tak, že by ste ovládali zvieratá. Dabing je naopak celkom podarený, len technické prevedenie, kedy neustále čakáte, hru zbytočne degraduje v tom, aby ste ju užívali. Hudobná zložka s jazzovým sprievodom sa skvele hodí k atmosfére a poctivo ju posúva o stupienok vyššie.