Nie, naozaj nemusíte poznať kompletnú tvorbu komediálnej skupiny Monty Python, aby ste si túto hru užili. Bohato stačí, ak si pozriete kompiláciu And now for something completely different a k nej aj filmy Monty Python a Svätý grál, Život Briana a Zmysel života. Ak ich nepoznáte, rýchlo si ich pozrite a potom sa vráťte dočítať recenziu. Máte? Ok, môžeme pokračovať. Pravdepodobne teraz máte Pythonov radi a nie ste sami. Medzi ich fanúšikmi je aj herný vývojár Joe Richardson, ktorý sa už ich typickým absurdným humorom a jedinečným vizuálnym štýlom herca a režiséra Terryho Gilliama raz inšpiroval.

A dopadlo to nad očakávania dobre, aj keď sme si teda na výsledok museli peknú dobu počkať. Jeho absurdná adventúra Four Last Things chytila za srdce a hlavne bránicu, keďže skvele pobavila a rozosmiala. Na ňu teraz nadväzuje ani nie tak pokračovaním, skôr duchovným nástupcom, ktorý sa nesie v rovnakom žánri a volá sa The Procession to Calvary. Príbeh je tu síce úplne nový, ale inak je hra takmer totožná so svojim predchodcom. Je tu rovnaký štýl humoru, Richardson ju vytvoril prakticky sám a vizuálne vychádza zo známych renesančných malieb, z ktorých si prepožičiava aj názov.

 Príbeh je teda aj tentoraz poriadne absurdný. Vojna skončila, Svätý Peter prehral, no stiahol sa na svoje územia na juhu. Vašej hrdinke sa ale to všetko zabíjanie máli, no má smolu. V čase mieru vám váš panovník zakáže vraždiť, no vďaka poriadne podrezanému jazyku sa vám podarí vybaviť si jednu výnimku – môžete zabiť Svätého Petra. Vydávate sa tak na neľahkú výpravu, aby ste mohli ešte aspoň raz niekoho zabiť. Na tejto ceste prejdete mnohými „obrazmi“, ktoré sú plné rôznych náboženských výjavov, no sám autor si ich prispôsobil tak, aby dokopy dávali až surrealistický dej, či je to scéna ukrižovania, stretnutie s Ježišom, alebo mnohé ďalšie.

Neberte ma zle a nechápte to tak, že by sa mi tu príbeh nepáčil. To nie, sám som sa schuti zasmial napríklad na tom, že je tu Ježiš vyobrazený ako pouličný kúzelník, s ktorým si dobre podebatujete o jeho najlepších trikoch, no príbeh vo Four Last Things sa mi páčil o niečo viac. Celkovo je ťažké prekonať príbeh o tom, že musíte znova spáchať sedem smrteľných hriechov, aby ste sa z nich kvôli cirkevnej byrokracii mohli vyspovedať. Veľmi podobné motívy však môžete čakať aj tu – chamtivosť, závisť, byrokraciu a nakoniec aj vtipnú satiru moci.

Hra sa tak vlastne veľmi silno vymedzuje voči hráčom a zreteľne mieri na veľmi špecifickú cieľovku, ktorá ocení tento druh humoru, páčia sa jej meta odkazy, no zároveň ocení aj dosť špecifický vizuálny štýl, ku ktorému sa ešte bližšie dostanem. Na druhú stranu vám ako hráčom zjednodušuje situáciu. Máte radi klasické point and click adventúry, imponujú vám vyššie spomenuté prvky a neurazia vás nevinné absurdné posmešky namierené na cirkev? V tom prípade si hru užijete a zasmejete sa na nejednej scéne.

Hra si drží dosť dobré tempo a v jej príbehu sa neustále niečo deje. Stretávate jednu absurdnú postavičku za druhou, vediete rozsiahle dialógy, riešite hádanky a posúvate sa ďalej. Prakticky tu nie je priestor na to, aby ste sa niekde zasekli, keďže riešenie hádaniek máte vždy rovno pod nosom, prípadne si preň musíte odskočiť do nejakej inej scény. Prakticky je tu však len jedna taká hádanka, ktorá vás prinúti na základe indícií viac rozmýšľať nad tým, kde a ako to riešenie vlastne odhalíte. Dokonca je v tomto ohľade lepšia ako predchodca a povedal by som, že budete menej tápať a skúšať rôzne kombinácie predmetov z inventára. Zároveň sa tým bohužiaľ obnažuje jedno z negatív hry – jej dĺžka. Tá nijako neoslní a prakticky budete mať hru za sebou za nejaký jeden večer, keďže vám jej prejdenie zaberie tak tri hodinky.

Hernú dobu si viete trošku natiahnuť, ak sa rozhodne dôkladne preskúmať každý kút hry. nie každá postava vás totiž posunie vpred v príbehu. Každý obraz obsahuje muzikantov, ktorí hrajú hudbu, ktorú práve počujete. Na každej obrazovke tak hrá iná hudba a tento nápad opäť skvele funguje. No a potom je tam veľa postáv, ktoré slúžia len na vaše pobavenie, takže s nimi môžete viesť kratšie či dlhšie, no stále výborne vypointované dialógy. Dokonca si tu Richardson uťahuje aj sám zo seba a zo svojich vývojárskych zručností, keďže je síce dobrý programátor, ale animácie pohybu mu fakt nejdú. Búra štvrtú stenu, vstupuje do deja, prípadne sa posťažuje na to, že hru nechcel vydať žiaden vydavateľ.

Taktiež zaujímavým spestrením (a kratším natiahnutím hernej doby) je fakt, že hra ponúka trojicu koncov. Na priebeh hry samotnej nemajú až taký vplyv, teda minimálne dva z nich, ale na záver vašu postavu čaká dosť odlišný osud. A ten trení koniec? Najvtipnejšie na ňom je to, keď si uvedomíte, ako sa k nemu dá dopracovať. To zase môže výrazne zmeniť priebeh hry, len si v prvom rade ani neuvedomíte, že takýmto štýlom vôbec môžete hrať. Ale už aj to som možno prezradil príliš veľa a tieto konce by ste mali objavovať sami.

Fungujú tu tak dva základné kamenej kvalitných adventúr – dialógy a hádanky. Hrateľnosť je založená hlavne na nich. Veľmi potešil fakt, že tu funguje aj humor. Taktiež rozhranie je intuitívne a ak sa aj náhodou v bohatom prostredí stratíte, viete si vyvolať upozornenia na interaktívne body. Kurzor po kliknutí zobrazí tri základné možnosti – dialóg/komentovanie, interakcia a pozorovanie. Ak vytasíte meč, pridá sa k tomu aj jeho použitie ako štvrtá možnosť. Inventár je umiestnený v hornej časti a vyroluje sa, ak tam prejdete myšou. Bohužiaľ nie je práve prehľadný a časom sa zbytočne zaplní.

Graficky je to to isté, čo aj Four Last Things. Richardson teda rozpohyboval postavy zo známych renesančných obrazov, zasadil ich do iných obrazov, spojil, povystrihoval a inak pomixoval, aby spolu na scéne ladili aj zdanlivo nesúvisiace prvky. Áno, animácie sú kostrbaté, no akosi sedia k tomuto vizuálu. Neexistuje tu scéna či postava, ktorá by nebola priamo z nejakého obrazu. Dokonca na jednom mieste v hre aj nájdete všetky obrazy, z ktorých autor vychádzal, aby ste sa s nimi mohli zoznámiť v nezmenenej podobe.

No toto sme tu už mali. Presne rovnakú scénu totiž Richardson ponúkol už vo Four Last Things. A nájdete tu toho oveľa viac, čo ste už mohli vidieť pred tromi rokmi. Rovnaké postavy, rovnaké miesta, rovnaké motívy z už známych obrazov. Viem, že zásoba renesančných obrazov nie je nekonečná, no aspoň si autor mohol dať pozor na to, aby niektoré ich časti nepoužil vo veľmi podobnom kontexte, ako to spravil pred troma rokmi. A takých príkladov je tu hneď niekoľko, takže ak ste hrali predchádzajúcu hru, budete mať dojem, že tu ste už boli.

Aj tak je to ale dobrá hra, autor na nej odviedol dobrú prácu, no už to nie je také svieže a príjemné prekvapenie ako v roku 2017. Vizuálne je to doslova opozerané a mne osobne viac imponoval predchádzajúci príbeh, aj keď ani tento nie je zlý a je v ňom kopa momentov, keď sa budete môcť zasmiať. Je to vtipné, inteligentné, stále nápadité a absurdné až tak, že si to opäť zamilujete. A aj keď je to dosť krátke, autor si je tohto nedostatku vedomý a hre nasadil zodpovedajúcu cenovku. The Procession to Calvary totiž zoženiete za necelých 9 eur a to je cena, pri ktorej fanúšikovia takýchto titulov skutočne nemusia dlho váhať nad kúpou.