Dvojrozmerné plošinovky, ktoré okrem presne načasovaného skákania (ani o pixel ďalej) nútia hráča kombinovať rôzne nadobudnuté schopnosti, len tak ľahko nevymiznú z povrchu virtuálneho. A je to tak dobre. Nie je totiž lepší spôsob ako sa nechať strhnúť dnes už archaickou „pařanskou nirvánou“ a užiť si nádherné momenty, keď sa dostanete cez náročnú pasáž. Hoci ste pri tom takmer roztrieskali klávesnicu.

Ageless je na prvý pohľad zástupca klasických infantilných arkád. Avšak na rozdiel od roztomilých 2D plošinoviek nebudete v Ageless nikomu skákať po hlave alebo likvidovať dotieravých nepriateľov. Teda nie bežným spôsobom. Hrateľnosťou sa Ageless podobá skôr Celeste či Teslagrad – žiadne útočenie, žiadne rogue-like a len taká light metroidvania. Využívaním postupne získavaných schopností sa snažíte dostať cez prekážky na konkrétnej obrazovke (po jej opustení sa táto „hádanka“ zresetuje) a manipulujete s časom.

Niekedy vám to trvá niekoľko sekúnd, inokedy sa zúfalstvo naťahuje na desiatky reštartov od posledného respawn pointu, ktorý takmer vždy nasleduje po vyriešení problematickej pasáže. Niektoré rébusy sú roztiahnuté aj cez viac obrazoviek, takže je potrebné najprv zistiť, čo od vás hra chce. Zo začiatku sú to jednoduché skákacie pasáže: dostať sa cez prekážky, nenapichnúť sa na ostne, používať wall jump a podobne. V druhej úrovni v podzemnom svete Pandora do toho pribudne používanie luku, budete využívať rôzne potvorky, ktoré vás dostanú na inak neprístupné miesta a až potom začína tá skutočná zábava.

Na začiatku totiž Ageless pôsobí priemerne. Pixelartové spracovanie nie je také detailné, aké by byť mohlo a prostredia sú repetitívne a zložené z jednoduchých chodieb, ktoré by svojou paletou farieb pôsobili fádne už v 16-bitovej ére. Postavičky sú na tom najlepšie, objekty v hre takmer neexistujú a pestrosť sa objaví až v druhom prostredí, kde pripomína prales. Príbeh v hre je, no putovanie Kairy je v rozhovoroch také zbytočne únavné, že som dialógy preklikával. Avšak na fádnosť zabudnete s novou schopnosťou: čarovný luk vám umožní hrať sa s časom. Korene alebo konáre rastlín môžete nechať vyrásť či naopak skrátite ich rozmer, takže sa dostanete na inak nedostupné miesta.

K tomu si treba pripočítať aj možnosti skákania alebo naboostovaného katapultovania hlavnej hrdinky. Neskôr sa objavia rastliny, ktoré vás pri dotyku odhodia vybraným smerom, v ďalšej podobe po vás strieľajú tŕne a v záverečnom cykle vás tajomná postava, ktorá z nich vyrástla, katapultuje rýchlo rastúcim kmeňom pod vašimi nohami. Alebo používate nosorožca, ktorý je v mladom veku neškodný, v dospelosti prerazí kamenné zátarasy (ak sa mu nevyhnete, zlikviduje vás a je potrebné ho naviesť na správny smer) a na starobu ide o ťažkotonážnu ozrutu, pod ktorou sa prepadne podlaha. Podobne je to podmorskou rybou: na začiatku necháva vzduchové bubliny, aby ste pod hladinou mohli dýchať, neskôr plávate akoby s delfínom držiac sa plutvy a konečnej fáze vás vystrelí ako veľryba do vzduchu.

Kombinácií ako sa danou úrovňou dostať až na jej záver, je mnoho a vývojári ich postupne dávkujú bez toho, aby ponúkli čo i len náznak riešenia. Niekedy viete od začiatku, čo od vás hra chce, respektíve akým spôsobom sa máte dostať na opačnú stranu, no častejšie skúšate, ktoré schopnosti máte kde použiť. Práve v týchto momentoch sa ukáže nepríjemná vada na inak dokonale čistej až kryštalickej hrateľnosti. Ovládanie je občas nepresné – hlavne pri mierení lukom je to na škodu a navyše musíte vždy počkať na dokončenie animácie, aby postavička mohla vykonať ďalšiu akciu, ktorá sa spustí s minimálnym oneskorením, ale často s fatálnymi následkami. Obdobne pri skákaní.

Presné načasovanie aktivovania konkrétnych činností si žiada dokonalý cvik a neraz sa mi stalo, že som na správne riešenie prišiel až zúfalým skúšaním rovnakých postupov, ale len o pár pixelov ďalej. Napokon to zabralo, no zábavnosť rapídne klesala spoločne s tempom postupu. Práve v týchto momentoch sa inak svižné napredovanie až nepríjemne zadrhlo a nasledovalo zúfalé opakovanie, kedy sa mi konečne presne podarí vykonať to, čo som mal naplánované v hlave. To, že nemuselo ísť o správne riešenie a treba to vyskúšať inak, vyvrcholilo často zúfalým rage quitom.

O technickom spracovaní už padla reč. Hoci grafika neurazí a som rád, že sa vývojári nesnažili zbytočne nás zahltiť nedokonalým balastom v troch rozmeroch, vizuálnej stránke chýba pestrosť a hravosť. A viac detailov, objektov, hoci aj neinteraktívnych. Presne tie drobnosti, ktoré vás prekvapia v každej ďalšej obrazovke, aby nevyzerala ako tá predchádzajúca. Ozvučenie je adekvátne minimalistické, no hre chýba to, čo dodávalo šťavu už starému Donkey Kong. Nie každá činnosť má špecifický zvuk a Ageless tak pôsobí viac ticho – namiesto dabingu je tu tradičné hmkanie. Audio zachraňujú melódie špecifické pre každú úroveň. Nechýba chytľavosť, špecifický motív pre daný svet, ale ide skôr o štandard ako ohúrenie.

Napriek vyššie uvedenému je Ageless hrou, ktorá ponúka presne to, na čo vývojári majú. Jednoduchú skákačku s logickými prvkami, v ktorej sa postupne učíte nové činnosti a hodiny postupne plynú. Čistý herný čas na prejdenie všetkých svetov nie je ohromujúci (približne päť hodín), ale opakovanie vám zaberie minimálne dvoj až trojnásobok tejto doby. Z pralesu sa presuniete do zabudnutých chrámov s pohybujúcimi sa a rotujúcimi plošinami, teleportami, laserovými pascami, nepriateľmi, ktorých necháte zostarnúť alebo vám poslednej fáze života vytvoria pohybujúcu plošinu a podobne. Nasleduje strašidelné mesto plné netopierov, pavúkov a iného slizu. Záverečnú päticu svetov uzatvára mesto stratené v čase, v ktorom sa prelína viacero realít z predošlých prostredí. Zošediviete.

Ide o rozľahlé prostredia, ktorým však chýba pestrosť, objekty na chodbách, pričom o tom, že to vývojári z One More Dream Studios vedia, ma presvedčila miestna dedinka, ktorá doslova hýri zaujímavými domčekmi a predmetmi. Nezaujmú ani bossovia v závere každého sveta, pred ktorými unikáte s využívaním všetkých naučených schopností a ich kombinovaním. Ale napokon sa tvorcovia rozhodli zavaliť nás väčšími, avšak nie takými zapamätateľnými úrovňami. Keby ich bolo o polovicu menej, podarilo sa ich viac vyšperkovať alebo dokonca pridať nejaký svet navyše, malo by to pozitívnejší efekt na atmosféru plošinovkového besnenia. Ageless totiž má svoje čaro a prinúti vás vrátiť sa do rozohranej hry a skúsiť to znovu, možno trochu inak.

Budete zúriť, budete sa snažiť až tak, že budú tlačidlá gamepadu plakať od bolesti (hra sa dá obstojne ovládať aj na klávesnici s myšou), no napokon to nejako dáte. Možno aj s radami z internetu, no i s nimi budete počítať pixely, od ktorých sa máte finálne odraziť a presne načasovať skok či akciu. Päťkrát, desaťkrát. Vďaka za rýchle reštarty bez akéhokoľvek nahrávania, čo pri tomto technickom spracovaní bolo nutnosťou. Ageless sa napriek vyššie uvedenému dobre hrá a za to si zaslúži palec smerom nahor, hoci ku kultovému statusu má príliš ďaleko.