Tiež máte pocit, že sa svet pomaly rúti to záhuby? Ešte pred pandémiou sme riešili témy, ako globálne otepľovanie, urbanizácia, nedostatočne regulované globálne korporácie a eko-terorizmus. Vo svete Werewolf: The Apocalypse sa práve týmito problémami stále zoberajú vlkolaci, ktorí sú silne spätí so zemou, jej duchmi a fungujú ako akýsi imunitný systém zeme, ktorú volajú Gaia. Ide totiž o klasickú stolovú RPG z roku 1992 od White Wolf Publishing. Kým hráčom sú známe predovšetkým videoherné adaptácie sveta Vampire: The Masquerade, White Wolf Publishing v poslednej dobe poskytol licencie viacerým štúdiám na hry rôznych žánrov, pričom sa konečne adaptácie dočkali aj vlkolaci. V trochu rozpačitej forme preto vychádza Werewolf: The Apocalypse – Earthblood.

Herné štúdio Cyanide malo hneď niekoľko možností, ako nám predstaviť svet vlkolakov. Nakoniec sa rozhodlo pre akčnú RPG, ktorá kombinuje hack-and-slash súboje so stealth prístupom. Práve s ním majú autori veľké skúsenosti z ich série Styx. Vo Werewolf: The Apocalypse – Earthblood sa vžijete do úlohy vlkolaka menom Cahal, ktorý je súčasťou eko-teroristickej skupiny bojujúcej proti praktikám energetickej spoločnosti a nebezpečnej korporácie ovládanej ničivou entitou zvanou Wyrm. Ide o prvky príbehu z pôvodnej stolovej hry, na ktoré si dali vo White Wolf Publishing pozor, no aj pri zaujímavom zasadení príbehu chýba hĺbka a pútavé postavy. Na pozadí záchrany sveta stoja Cahalove rodinné problémy súvisiace s neschopnosťou ovládať svoj hnev, ktorý z neho robí krvilačné monštrum.

Ovládanie hnevu, respektíve využívanie zúrivosti, je hlavnou témou hry, v ktorej budujete hnev na efektívnejšie ničenie nepriateľov. Cahal sa infiltruje do niekoľkých budov spoločnosti Endron a jeho úlohou je väčšinou získať informácie či prístup do počítačov. Môže zvoliť buď stealth prístup a preplaziť sa okolo nepriateľov v podobe vlka, alebo ich zničiť v omnoho silnejšej podobe vlkolaka. Kým každý vstup do novej miestnosti začína stealthovo, môžete sa okamžite zmeniť na vlkolaka a prejsť hru výhradne v štýle hack-and-slash. Kým táto možnosť voľby pre hráča znie dobre na papieri, v skutočnosti hra neprináša pocit satisfakcie z ani jedného štýlu hrania. Povinný stealth je iba v úvode hry, aby ste sa naučili zakrádať za bariérami, prechádzať otvormi vo ventilácii a potichu strieľať z kuše. Čoskoro môžete stratiť trpezlivosť nie pre náročnosť, ale skôr absurdnosť stealth stránky hry.

Najmä v úvode hry stráže len jednoducho stoja a hlúpo civejú do stien, akoby boli v delíriu. Stačí za ne zájsť a zlikvidovať ich, no nesmiete byť na očiach či v zábere kamery. AI nepriateľov je naprogramovaná tak, aby vám podsúvala ďalší postup v miestnosti. Vo väčšine prípadov existuje určitá postupnosť, ako ich máte potichu zabiť tak, že ich pretiahnete cez zástenu, aby ich telo nebolo na očiach a neboli vo výhľade ostatných kolegov. Stráže postupne vašou vinou záhadne miznú a ostatných vôbec netrápi, kde sú. Ak Cahal na seba náhodou upozorní, zmení sa ukazovateľ nad hlavami nepriateľov. Ak sa z bielej zmení na oranžovú, stráž dostane podozrenie a odchádza zo svojho miesta, aby to preverila.

Tu sa ukazuje neuveriteľne hlúpa AI, pri ktorej sa môžete točiť okolo nôh nepriateľov a aj tak vás nespozorujú, ak nie ste pred nimi. Fáza podozrenia sa dá využiť na odlákanie nepriateľa a jeho zabite, no je neuveriteľné, že to funguje na celé skupinky. Stalo sa mi, že ku mne prišli 3 stráže, všetky o Cahalovi vedeli a jedného po druhom ich stačilo obísť a zabiť. Cahal má totiž skutočný problém až v momente, keď stráž stihne vyhlásiť poplach. To však trvá asi 2 sekundy, do ktorých nepriateľa stihnete zlikvidovať. Ak upozorníte nepriateľov na svoju prítomnosť a odídete z miestnosti, AI zostane zaseknutá a stojí na mieste. Stráž sa zmätene otáča a hľadá kde ste, pričom vás nevidí, aj keď jej čupíte pri nohách.  

Iba väčší nepriatelia sa nedajú zabiť zblízka a ak zlyháte v stealth prístupe, môžete ich len rozsekať. Akonáhle sa ozve poplach, zamknú sa dvere a ventilačné otvory. Boju sa nedá vyhnúť v momente, kedy Cahala zasiahnu. Hack-and-slash súboje vo vlkolačej Crinos forme sú však zábavné iba vo vyššej obťažnosti. Inak si poradíte s nepriateľmi bez väčších problémov. Okrem komb a špeciálnych útokov si môžete vybrať z dvoch postojov. Crinos dokáže stáť na dvoch nohách a ide o pomalší, ale silnejší postoj s možnosťou regenerácie. V agilnej forme na štyroch je vlkolak rýchlejší a ľahšie sa dostane k nepriateľom.

Špeciálne útoky pribúdajú po investovaní skúsenostných bodov a niektorými z nich dokážete efektívne spamovať nepriateľa a nabíjať Cahalov meter zúrivosti. Akonáhle sa naplní, dokážete aktivovať ešte silnejšiu zbesilú formu, ktorá je po levelovaní takmer nedotknuteľná. Problémy dokážu narobiť len nepriatelia a strelecké veže so striebornými nábojmi, z ktorých sa Cahal dokáže vyliečiť len čiastočne. Bežní zamestnanci Endronu sa v druhej polovici hry menia na monštrá Fomori s väčšou odolnosťou a odlišnými útokmi, no predstavujú len menšie oživenie v armáde malých panáčikov, ktoré ako niekoľkometrová príšera ľahko zmetiete. Ani u bossov a nedá sa povedať, že by si vyžadovali veľkú stratégiu. Stačí sa vyhnúť repetitívnym útokom a potom im zasadiť najsilnejšie údery, ktoré ich vyvedú z miery. V niektorých prípadoch ich stačí zaspamovať jedným typom silného útoku.

Budovy Endronu sú väčšinou skladiská či kancelárie plné škatúľ a zásten, ktoré občas tvoria v miestnostiach hotové bludisko určené na zakrádanie. Prostredia sú preto generické a ich dizajn je veľmi jednoduchý, aby splnil účel dostať sa k ďalším dverám vopred určenou trasou. Prekážkami sú okrem stráží aj pohyblivé kamery, ktoré však môžete odstaviť v miestnosti s počítačom. K jednotvárnosti prostredí prispievajú dvere určené pre príchod nepriateľov, ktoré lemujú každú miestnosť a Cahal ich dokáže sabotovať. Levely sú dizajnované tak, aby medzi miestnosťami bolo množstvo okien, cez ktoré si máte pozrieť nepriateľov. Ak nie sú statickí, väčšinou majú svoju zaužívanú trasu, ktorú cez okno uvidíte. Náročnejšie je to len pri veľkých skladoch, kde treba stáť na bezpečnom mieste a sledovať pohyb nepriateľov.

Pomôže vám pritom Penumbra vision, čo je zmena pohľadu, ktorá umožňuje Cahalovi vidieť svet duchov. Okrem detekcie ľudí budete Penumbra vision využívať aj na komunikáciu s duchmi, ktorí sa skrývajú väčšinou v rastlinách v inak zastavanom prostredí. Pridávajú vám body skúsenosti a v pár prípadoch je ich hľadanie súčasťou úloh. Istou pomôckou má byť aj kuša, no jej funkcionalita je značne obmedzená. Väčšinou sa hodí len na likvidáciu jedného nepriateľa, na ktorého sa nik nepozerá. Pri väčšom počte si už koledujte o problémy, najmä pre pomalosť kuše a zlé označovanie viacerých cieľov naraz. Až v poslednej tretine hry sú budovy zaujímavejšie tým, že sa do nich dá dostať z viacerých strán a otvára sa viac možností postupu. Aj nepriatelia majú väčšiu voľnosť pohybu a predstavujú väčšiu výzvu. Inak je stealth prístup často degradovaný na spôsob, ako naháňať body zúrivosti z vraždenia nepriateľov.

Hra sa nemá čím chváliť ani z hľadiska grafickej stránky a občas sa nedá veriť tomu, že bola vydaná v roku 2021 po príchode novej generácie konzol. Animácie postáv vás vrátia niekam do roku 2009, pričom sa zdá, akoby im motion capture robili handrové bábiky. Výrazy v tvárach sú tak príšerné a rovnako nepriatelia vyzerajú ako z béčkovej hry, z ktorej ste si pred 10 rokmi nainštalovali demo a viac ju nezapli. O nejakom Ray tracingu sa tu nedá hovoriť. Dojem bábik utvrdzuje aj dabing postáv, ktorému akoby chýbala réžia. Po zvukovej stránke hru zachraňuje soundtrack so skladbami od kapely Alien Weaponry.

Pri pohľade na Werewolf: The Apocalypse – Earthblood sa ťažko dá veriť, že Cyanide Studio hru vydalo s hrdosťou a čistým svedomím. Aj keď hra neuveriteľne zaostáva po grafickej stránke, vývojárom sa nepodarilo ani vybalansovať hrateľnosť so súbojmi a zakrádaním. Stealth aspekt je poznačený absurdným správaním nepriateľov a frustráciou, ktorú má vybiť následná premena na Crinos. Sekanie drobných a ničím nezaujímavých nepriateľov v koži obrovského monštra však pôsobí plytko, a tak ani jeden typ hrateľnosti neprináša pocit zadosťučinenia. Werewolf: The Apocalypse – Earthblood mohol byť zaujímavým experimentom a predstavením inak pútavého sveta zo stolovej RPG, keby však vyšiel niekedy pred 10 rokmi. V súčasnosti ale hru možno označiť ako nevydarený štart značky Werewolf na poli videohier.