Anodyne 2: Return to Dust je vymaznaná, s veľkou láskou a veľkou mierou invencie vytvorená videohra, ktorej prvou ambíciou je osloviť tých najortodoxnejších hráčov, vo veľkej miere iste pamätníkov 32-bitovej éry, ktorí kládli rovnaký dôraz na hrateľnosť ako na príbeh. Herný koncept tejto akčnej adventúry teda disponuje priznanou retro grafikou, v ktorej sa snúbia dva základné priestory. 3D, v ktorom hlavná hrdinka Nova putuje krajinou tvorenou systémom ostrovov a ostrovčekov zabývaných podivnými statickými hrdinami, a svetom 2D bludísk, ktoré sa nachádzajú akoby v ich vnútri.

Prvý 3D svet pritom môže vizuálne asociovať trebárs Psychonauts, ale zo psychedelického a mysteriózneho ladenia je jasné, že autori sa nechali inšpirovať trebárs aj v The Journey a druhý, 2D svet, má svoj jasný predobraz v pôvodnej Zelde, respektíve v hrách – labyrintoch nazeraných optikou božieho oka. No a účelom takto koncipovanej hry je očistiť herné svety od kontaminácie mikroskopickým prachom, čo vlastne znamená, že základnou hernou činnosťou okrem putovania v 3 D svete je vysávanie. A všetko je to zabalené do epického košatého mysteriózneho osudového príbehu zahaleného nostalgickým odérom stratených čias, ktorý akoby symbolicky vyjadroval základný pocit. Aha, ako veľmi boli hry iné, azda lepšie, hlbšie, hrateľnejšie. Toto máme radi, k tomu sa vraciame.

Anodyne 2: Return to Dust však napriek vyššie uvedenému nie je vyslovene retro hrou, naopak, pokúša sa oživiť staré herné modely relatívne progresívnym konceptom užívateľskej prístupnosti, čo môže spôsobovať, že veci, ktoré sa javia mimoriadne komplikované, sú vlastne jednoduché, až banálne a naopak - to, čo pôsobí celkom ľahúčko, sa v hernej praxi mení na takmer neriešiteľný problém. Teda nie, nie neriešiteľný, akurát hráčovi sa jednoducho môže prestať chcieť hrať. Základným herným princípom, a naozaj sa mi to nepíše ľahko, totiž v Anodyne 2: Return to Dust je odklikávanie rolovacích dialógových okien.

Hrať Anodyne 2: Return to Dust teda v konkrétnej praxi znamená hlavne čítať, pričom existuje síce súvis medzi tým, čo vidíme a tým, čo si čítame, avšak v žiadnom prípade nemožno tvrdiť, že hra by dávala zmysel aj v tom prípade, ak by sa len hrala. Inak sformulované, ak si hráč neprečíta, o čom hrá a prečo hrá, sotva by na to prišiel sám.

Ale áno, priznávam celkom bez mučenia, a je to celkom pravdepodobné, vzhľadom na výborné hodnotenia všade navôkol, že Anodyne 2: Return to Dust je hra, ktorá mi jednoducho nesadla. Nikdy som nehral jednotku, hoci tvorcovia deklarujú, že vzhľadom na príbeh a vlastne aj na hrateľnosť je to úplne jedno, Anodyne 2 je celkom nezávislá a autonómna vo vzťahu k jednotke, čo však nič nemení na skutočnosti, že už dávno som pri videohre nemal taký intenzívny pocit, že s ňou strácam čas. Hrateľnosť je totiž neuveriteľne repetitívna, v hre sa celý čas doslova robí to isté, rozdielnosť predstavuje jedine iné grafické spracovanie priestorov.

No a potom tu máme ten akože veľký príbeh. Nič proti, ak by som neprečítal nikdy nič iné ako leták o nutričnej hodnote sójových bôbov možno, ale v kontexte iných príbehov som mal jednoducho pocit, že čítam / hrám čosi, čo je síce maximálne úprimné, ale samo osebe by to nestačilo ani na zápis do korešpondenčného kurzu tvorivého písania v chránenej dielni. A chýba multiplayer, čo síce vlastne nijako s ničím nesúvisí, ibaže hry na Nintendo Switch zvyknem hrávať s dcérou a toto sa jednoducho nedalo. Ani s ňou, ani bez. A to zase nie, zlý žart, ospravedlňujem sa.

Anodyne 2: Return to Dust je pravdepodobne naozaj poctivá nezávislá hra, ambiciózna a azda aj ambície napĺňajúca, ibaže sa v tomto prípade nestretla s hráčom, ktorý by jej koncept dokázal oceniť aj subjektívne. Alebo som ju jednoducho nepochopil, hoci som mal pocit, že rozumiem, alebo nerozumiem, napriek tomu, že sa mi zdalo, že chápem. V každom prípade však platí, že ak by Anodyne 2: Retrurn to Dust v roku 2019, keď vyšla na PC, nezarezonovala, sotva by sa dočkala ďalších portov, vrátane tohto na Nintendo Switch.