Klasické skákačky z éry 8 a 16-bitov zažívajú obrovskú renesanciu, ktorá sa prejavuje hneď v niekoľkých podobách a ak ste tieto éry zažili a chýbajú vám, môžete si vybrať. Jednak sú tu nástupcovia a napodobeniny. Moderné hry, ktoré ale napodobňujú klasiky, sú jednou z možností. Zaradil by som tu napríklad Axiom Verge, čo je výborná séria. Taktiež sú tu pokračovania klasík, ktoré sa vracajú po dekádach. Z tých akčne zameraných by som mohol vypichnúť Streets of Rage. No a zaujímavé sú aj kompletné remaky klasických hier, ktoré dostávajú moderný háb a my sme zvedaví na to, ako obstáli v súboje s časom. A teraz je tu ďalšia.

Alex Kidd in Miracle World DX je moderný remake skákačky, ktorá vyšla na Sega Master System v roku 1986 a o rok neskôr sa dostala aj do Európy. Je tak možné, že ste sa k nej aj vy v detstve dostali, ale nepatrila medzi tie známejšie u nás. Čo je možno škoda, keďže mala niečo do seba, no ak vám unikla a chceli by ste originál, nemusíte zúfať. Ako je totiž v podobných hrách často zvykom, aj tu si môžete kedykoľvek behom okamihu prepnúť audiovizuálne spracovanie hry z moderného na pôvodné a pokračovať v hraní. Stačí na to jedno tlačidlo, je to prakticky bez prerušenia a ukazuje to, že hra je v jadre rovnaká, akurát sa zmenila grafika a zvuk.

A to je trošku problém. Zub času totiž neraz býva ten najnáročnejší boss, akému musia herní hrdinovia čeliť. Alexa Kidda nevynímajúc a treba hneď v úvode povedať, že aj keď je to chlapec až nečakane nadaný, v tomto boji ťahá za kratší koniec povrazu. Ale poďme poporiadku. Alex Kidd je naozaj nadaný mladý hrdina. Je zdatný v bojových umeniach a teraz všetky tieto schopnosti musí využiť v boju proti zloduchovi Jankenovi. Ten si podmanil kráľovstvo Radaxian, uniesol princa a aj jeho snúbenicu. A keďže sa Alex zároveň dozvie, že je synom porazeného kráľa, vydáva sa na cestu záchrany všetkých a všetkého.

Nie je to originálna a ani až tak zaujímavá premisa, ale je z roku 1986 a na tú dobu je spracovaná prekvapivo rozsiahlo, takže vás čakajú dialógy, veľa odklikávania a musíte si dať aj pozor na to, aby ste tie dôležité nepreskočili. Niežeby vás za to hra potrestala, ale občas vás nepustí ďalej, ak ste ešte niekde s niekým dôležitým nehovorili. Zároveň v dialógoch raz za čas nájdete aj indície, nejaký ten vtip a podobne.

Pôvodná hra má dnes 35 rokov a aj tento nový remake sa hrá ako 35 ročná hra. Princípy sú tak jednoduché, hrateľnosť taktiež, čo samo o sebe nemusí byť zlé, akurát tu to nefunguje až tak dobre, ako by ste chceli. Dalo by sa to veľmi jednoducho zhrnúť ako zastaranosť hry ako takej, ale v zásade je to spôsobené viacerými aspektmi a asi tak najvýraznejšie mi prekážalo ovládanie. Bez dobrého ovládania nemôže vzniknúť dobrá skákačka a tu sa to potvrdzuje. Ovládanie je nepresné, ťarbavé, postava sa neraz skĺzne z okrajov platforiem alebo dopadne tam, kam nemá. Pritom toto je hra, kde si niečo také nemôžete dovoliť, lebo to často znamená stratu života a save mechanika tu nie je. V takejto hre potrebujete presné a responzívne ovládanie a nie to, čo tu bohužiaľ autori priniesli.

Hra nemala byť jednoduchá, nikdy taká ani nebola. Zároveň však nikdy nebola ani nejako veľmi náročná. Originál má veľmi dobrý balans, ktorý je ale takouto zmenou ovládania úplne v keli. Pri ňom to však nekončí. Nie je to úplne 1:1 remake, ale prináša aj zmeny. Niektoré, ako napríklad nové levely, si užijete a nemožno ich nepochváliť. Problém je s niektorými otáznymi dizajnérskymi rozhodnutiami, kedy boli napríklad upravené súboje s bossmi, ktoré sú teraz náročnejšie. Menšie zmeny tu a tam sa znásobia a vo výsledku máte občas dojem, že nehráte Alex Kidda, ale napodobeninu Ghosts 'n Goblins. A nie práve najlepšiu. Hra tak zbytočne v niektorých momentoch frustruje a pritom by sa stačilo len vrátiť čo najviac k pôvodnej hrateľnosti.

Vyriešiť sa to dá tým, že si zvolíte jednoduchý režim, ktorý nelimituje vaše životy. Zomierať tak síce budete a budete zomierať často, ale môžete po respawne na poslednom checkpointe pokojne pokračovať ďalej bez toho, aby ste sa báli, že už nemáte život. Ale toto je zase zážitok, ktorý síce je relevantný pre mnohých hráčov, ale úplne ho nechcete. Hra tak ponúka dva extréme – domrvené a frustrujúce ovládanie a časté úmrtia na jednej strane, prechádzanie s prstom v nose bez akéhokoľvek rizika na druhej strane. Chýba zlatý stred, ktorý by bavil, ponúkol výzvu a aj pocit odmeny, keď nejakú pasáž prekonáte.

Hra samotná pritom nie je veľká. Je rozšírená oproti pôvodnej, ponúka pestrú paletu rôznych levelov, ale aj tak ju prejdete za 3-4 hodiny. O to väčšia škoda, že si v tak krátkom čase nevie celú dobu udržať náboj a zábavnosť. Nemôžem na ňu len kydať, vie zabaviť, ponúka kvalitné pasáže, ale takto to rozhodne dopadnúť nemalo. Klasická skákačková hrateľnosť je nielen o likvidovaní enemákov a prekonávaní prekážok, ale aj o zbieraní – pomôcok, mincí, ale aj nebezpečenstiev, ktoré občas číhajú v lákavo vyzerajúcich debničkách. Takto získate rôzne power-upy využiteľné v boji, ale aj peniaze, za ktoré si ich môžete kúpiť u obchodníkov. Alebo investujete do životov, prípadne do nejakého stroja.

V niektorých leveloch priamo lietate v lietadle, helikoptére či niečom inom a bojujete vo vzduchu, levely ale neraz majú aj alternatívne cesty. Môžete letieť, zostrelia vás, tak idete po svojich. Alebo plávate pod vodnou hladinou. Pekne to hre pridáva na variabilite a ak to napríklad nejde jednou cestou, môžete skúsiť druhú, či sa to neoplatí skúsiť radšej tam. Hrateľnosť je spestrená aj súbojmi v štýle kameň-papier-nožnice, ktoré tu absolvujete s niektorými bossmi, no časom sú trochu otravné a ak už tu autori remaku chceli zasahovať, mohli radšej v rámci ich zredukovania.

Už vyššie som písal, že môžete prepínať medzi moderným a pôvodným spracovaním. Aj pôvodné spracovanie totiž obsahuje niektoré upravené prvky. Po prejdená hry si ale odomknete originálnu verziu, ktorú si môžete zahrať v jej nezmenenej podobe a sami sa presvedčíte, že je v niektorých ohľadoch naozaj pred svojim moderným remakom. Ďalším bonusom je aj Boss rush režim, ktorý ponúka sériu súbojov s bossmi, ak by ste si ich chceli vyskúšať. Takže z pohľadu pridanej hodnoty to nie je vôbec zlé a hlavne pôvodná verzia hry je bonus, ktorý veľmi poteší.

Na moderné audiovizuálne spracovanie nemôžem napísať ani pol zlého slova. Hra vyzerá naozaj krásne. Animácie sú detailné a plynulé, prostredie bohaté, badať v tom všetkom lásku a cit, s ktorým sa autori do prác na hre pustili, akurát škoda, že to tak nevyšlo v iných oblastiach. Možnosť prepnutia na oldschool audiovizuál je taký príjemný bonus. Rovnako musím pochváliť aj modernú hudbu, ktorá klasické melódie s citom prerába do moderných a sviežich tónov, ktoré si zachovávajú svoju pôvodnú atmosféru, ale znejú súčasne. Dobre sa to počúva.

V posledných rokoch sa mi do rúk dostalo viac podobných hier. Niektoré z nich som si naozaj zamiloval a ukázali, ako sa to má robiť. Bohužiaľ, Alex Kidd in Miracle World DX sa zaradí medzi opačné prípady a ukazuje, že niektoré veci by sa fakt meniť nemali. Je v poriadku, ak sa zmení grafika a je zvuk. Je fajn pridať nový obsah, prípadne upraviť balans tam, kde predtým škrípal. Ale nie je v poriadku robiť dizajnové zmeny a už vôbec nie zasahovať do ovládania. Výsledkom môže byť frustrujúca a menej zábavná variácia na ikonu z minulosti, ktorú by ste si chceli pripomenúť, no takto si ju vôbec nepamätáte. A to nie je pocit, ktorý by autori takýchto hier chceli dosiahnuť.