Jeden byt, dvojica manželov, tretia tajomná postava a 12 minút na to, vyriešiť záhadu. Niečo, čo by pokojne mohlo byť na plagáte divadelnej hry, je premisou adventúry Twelve minutes, ktorú prináša Annapurna Interactive. V hlavných úlohách James McAvoy, Daisy Ridley a Willem Dafoe. Scenár a réžia Luis Antonio. Predtým na výplatnej páske Rockstar Games a Ubisoft sa po práci na The Witness rozhodol, že je čas sa naplno ponoriť do indie vôd a vytvoriť hru sám s vlastnými pravidlami a nápadmi. Inšpirovaný filmami ako Osvietenie, Na Hromnice či Memento dal Antonio hráčovi možnosť hrať sa s časom, pričom sa zameral na aspekt učenia zo svojich chýb. V Twelve minutes sa vžijeme do kože muža, ktorý uviazol v časovej slučke a behom niekoľkých minút musí nájsť spôsob, ako zabrániť svojej smrti či smrti manželky. Popritom sa musí vyrovnať s vlastnou traumou.

Vstúpite do svojho bytu, manželka si spieva v kúpeľni a keď otvorí dvere, povie, že má pre vás prekvapenie. Romantické chvíle však naruší muž udierajúci na dvere, ktorý sa predstaví ako policajt. Manželku obviní z vraždy a obom vám spúta ruky. Je však sám, nemá zatykač ani uniformu, neidentifikuje sa a viac ako zákon ho zaujíma istý predmet v byte. Môžete ležať a počúvať, čo policajt chce, alebo sa pokúsite postaviť, no nakoniec vás muž spacifikuje. Namiesto toho, aby ste boli mŕtvy, sa ocitnete v časovej slučke znova v momente, kedy ste vošli do bytu a počujete manželku z kúpeľne. V tejto adventúre budete musieť preskúmať všetky aktívne predmety vo vašom byte a rozprávať sa so svojou manželkou, aby ste zistili, čo od vás policajt chce a ako sa vymaniť zo slučky.

Jediný, kto sa vracia v čase, je vaša postava, ktorá si však dokáže z každej slučky zobrať nové vedomosti. Po čase dokáže presvedčiť manželku, že týchto 12 minút už zažil. Bez jej pomoci však nepríde na to, ako repetitívne peklo ukončiť. Môže si skúsiť zobrať nôž z kuchynskej linky a napadnúť útočníka, no nie je to nič platné. Môže si zobrať manželkin mobil zo šatníka a zavolať políciu, no tá príde až za 15 minút. Vaša postava je bezmocná, pokiaľ nebude klásť otázky manželke a mužovi, ktorý vás oboch ohrozuje. Aj keď manželka občas poukáže na miesta, ktoré sú v byte pre vás dôležité, riešenie problémov nie je príliš intuitívne a môže sa stať, že budete zbytočne opakovať akcie, ktoré neprinesú žiadny nový výsledok.

Hra však nevyžaduje komplexné spájanie predmetov. Väčšinou si v každej slučke vystačíte s dvoma či troma predmetmi, ktoré nejakým spôsobom prinesú nové dialógové možnosti manželky či policajta. S každou novou informáciou je potrebné sa obrátiť na manželku, no vždy si musíte najprv získať jej dôveru. Budete ju konfrontovať s nepríjemnými témami, na ktoré bude ochotná odpovedať len vtedy, keď ju presvedčíte o inak absurdnom cestovaní v čase. Je trochu zvláštne, že vašej manželke stačí málo na to, aby vám behom pár sekúnd uverila a bola ochotná odhaliť svoje najtemnejšie tajomstvá. Traumatické spomienky uvádza so stoickým pokojom, aby hráč nemusel v každej slučke zažívať priveľa drámy.

Twelve minutes je logicky veľmi repetitívna hra, ktorej najmä v závere opakovanie akcií uberá na zábave z riešenia celej záhady. 80 percent rozhovoru ste už počuli a pre nové informácie budete musieť urobiť radikálnejšie kroky. Budete svedkom ale aj účastníkom hrozných vecí, aby ste z ďalších dvoch osôb vytĺkli cenné informácie. Rozuzlenie príbehu je dosť mätúce a je potrebné ho brať v dvoch rovinách. Tá prvá je to, čo vidíte na obrazovke a tá druhá je to, čo sa odohráva v hlave vašej postavy. Každopádne príbeh prinesie jedno šokujúce odhalenie a niekoľko spôsobov, ako sa s ním vyrovnať. Niektorých hráčov môže príbeh znechutiť, iní budú naslúchať ďalej a v ponuke je aj niekoľko koncov v závislosti od vašich finálnych rozhodnutí.

Hra je vo svojej podstate o prekonávaní traumy, no s touto témou zaobchádza neohrabane. Vaša postava rieši neuveriteľne ťažký vnútorný konflikt, no pritom sama bez mihnutia oka vykonáva otrasné veci, aby ho vyriešila. Na ceste k prejdeniu hry budete vykonávať násilie, ktoré je možno horšie ako prvotný konflikt, ktorým postava prechádza. Niektorých hráčov príbeh možno ohúri, no v skutočnosti má za ciel viac šokovať ako priniesť hĺbavú sondu do ľudskej duše. Vzhľadom k tomu, že Annapurna Interactive má v portfóliu publikovaných hier tituly ako What Remains of Edith Finch, Outer Wilds, Journey či Florence, Twelve minutes je v porovnaní s nimi o niečo slabšie príbehové dobrodružstvo. Jeho hlavným ťahákom je trojica hercov, ktorá prepožičala svoje hlasy postavám, no ani tie nezachránia rozporuplný scenár.

Keďže dabing vznikal v čase pandémie nového koronavírusu, Ridley a McAvoy nahrávali svoje časti v Londýne oddelení stenou a Dafoe v Ríme, pričom ich Luis Antonio režíroval na diaľku cez Zoom zo San Francisca. Nedostatky v kvalifikovanej réžii hercov sa premietajú do ich výkonov. McAvoy a Ridley navyše rozprávajú pre nich neprirodzeným americkým prízvukom, ktorý má problém udržať najmä Ridley. Jej výkon je celkovo najslabší a namiesto toho, aby bol prejav manželky plný zaslúženého hnevu a frustrácie, jednoducho pokojne odsekáva manželovi na všetky jeho nehorázne provokácie. McAvoyov výkon je lepší, no s americkým prízvukom stráca na charizme a pôsobí ako ktorýkoľvek iný herec. Willem Dafoe je na druhú stranu brilantný v polohe zloducha, ktorú už má za tie roky dobre precvičenú.

Aj keď pri vývoji hry bola použitá technológia motion capture pre vernejšie zobrazenie pohybu postáv, na realistickosti uberá slabšia grafická stránka hry. Skutočne nie je čím sa kochať, postavy vyvolávajú dojem panákov s grotesknými rukami, ktoré sa ukážu pri interakcii s predmetmi. Dizajn bytu je strohý, aby vás nenavádzal na zbytočné interagovanie s predmetmi. Aj napriek tomu je v byte kopa predmetov, ktoré pri riešení záhady nemajú využitie. Hudba je minimalistická pre navodenie napätej atmosféry a napríklad zvuk počasia naznačuje, koľko minút už prešlo. Občas sa melódia mení v závislosti od smeru, ktorým sa uberá váš rozhovor. Čím vážnejšie témy preberáte, tým je hudba dramatickejšia.

Názov Twelve minutes nenaznačuje hernú dobu, no napriek tomu je jej rozsah miernym sklamaním. K jednému z ponúkaných záverov sa dopracujete behom pár hodín. K rozuzleniu prispievajú až záverečné rozhodnutia, takže váš prvotný postup bude stále rovnaký a nevyhnete sa únavnej repetitívnosti. Filmy Memento či Na Hromnice, z ktorých hra čerpá inšpiráciu, nám jasne ukazujú, že repetitívnosť je zábavná len v prípade, že pri nej vidíme stále niečo nové. Opakovanie vlastných krokov a konkrétne neustále vykonávanie psychického a fyzického nátlaku na osoby v byte však len ťažko prináša pocit naplnenia.  

Twelve minutes je zaujímavý koncept hry, ktorý stavia na robení chýb s cieľom dosiahnuť lepší koniec. Príbeh má síce dve roviny a až v závere zistíte, že netreba vnímať len povrchovo to, čo vidíte. Napriek tomu konanie manžela nedáva zmysel. Trpí, no jeho činy sa dajú ťažko ospravedlniť a zdá sa, že Luis Antonio postavil celý príbeh na jednom prekvapivom zvrate, ktorý má za cieľ šokovať, no nerobí žiadnu sondu do duše, vďaka čomu by sme si z príbehu zobrali viac, ako jeho povrchnú snahu pohrávať sa s hráčom. Je škoda, že zároveň ide o jednorazový projekt a táto formulka by sa dala znovu využiť jedine v prípade, že by ponúkala širšie možnosti a možno menej povrchný príbeh.