JOURNEY |
JOURNEY |
Journey vyšla znova a tentokrát na PS4. Ide o navlas rovnakú hru ako pred tromi rokmi na PS3, ibaže tu beží vo vyššom rozlíšení, takže jej výnimočnosť je ešte zreteľnejšia. Majitelia starej verzie tú novú navyše môžu získať zdarma vďaka funkcii Cross Buy. Inak o Journey môže platiť doslova a do písmena všetko, čo o nej napísal spacejunker v recenzii v roku 2012. Prečo teda o nej písať znova? Lebo umenie sa obracia k absolútnu a ak sa v súvislosti s Journey svojho času veľa písalo o tom, že ide o hru – umenie, respektíve, že Journey je interaktívne audiovizuálne umelecké dielo, dotkli sa videoherní recenzenti oblasti, v ktorej, česť výnimkám, nie sú príliš doma.
Alebo nie, nie presne, len si v snahe opísať výnimočnosť Journey chceli pomôcť čímsi, čo presahuje subjekt a tak odkáže „vlastný názor“ čitateľov recenzie, prípadne i hráčov predmetnej hry, ktorých jej poetika nezasiahla do príslušných medzí – tam, kde nič neznamená. A toto bolo veľmi fajn, vzhľadom na predmet ich záujmu – výnimočnú videohru Journey i na folklór videohernej žurnalistiky, ktorý prakticky komukoľvek umožňuje vstúpiť do diskusie s čímkoľvek, o čom je dotyčný diskutujúci presvedčený, že ho oprávňuje legitímne sa vyjadriť či len tak zo samopaše prispieť svojou troškou.
Lebo umenie je zo svojho fundamentu totalitné, nie ono kráča v ústrety recipientovi, ale recipient kráča jemu v ústrety a prispôsobuje sa mu. Inak sformulované – vzťah recipienta a umeleckého diela, ktoré je spredmetnením ideí umenia do konkrétneho tvaru (videohry, filmu, románu, básne, piesne, obrazu atď.), je natoľko osobný až intímny, že neznesie spoločnosť. A pre tých najjednoduchších takto: Keď niekto o niečom tvrdí, že je to umelecké dielo, vyjadruje svoje poznanie – ale také, o ktorom sa mu v danej chvíli zdá, že presahuje ľahko spochybniteľný názor smerom k univerzálnejšej pravde. Ak ste ani teraz nerozumeli, zmierte sa jednoducho s tým, že nie ste dosť bystrí na to, aby ste mohli byť dôstojnými partnermi v diskusii.
Teraz poďme konečne k Journey. Tri hodiny hrania, od začiatku do konca, pričom názov Journey – Cesta odkazuje k tej predstave poznania, v ktorej ono samo – poznanie nie je akousi konečnou kvalitou, ku ktorej dospejeme poznávaním, ale má procesuálny charakter – poznanie je poznávanie. Taoizmus, veľmi vulgárny, ale dobre. Alebo Kerouacovo Na ceste. Tento vid sveta. Ide v zásade o poznanie lyrické, intuitívne, apolónske, meditatívne, veľmi veľmi osobné a preto neprenosné.
Videohry sú zväčša dionýzske, tento spôsob katarzie je bližší ich operatívnemu fundamentu, Na Journey je úžasné, a toto je jeho najväčšia kvalita, že preukazuje plnú katarznú funkčnosť videohier aj v apolónskom móde katarzie. Nie je to, samozrejme, jediný prípad, Ico a Shadow of Collossus a, samozrejme, flOw a Flower to preukázali tiež, Journey je však najčistejšia vo využití výrazových prostriedkov. Obrazy, zvuky, hudba, púť. Znovuhrateľnosť je zaručená v prípade, že ten ktorý hráč identifikuje tento model ako funkčný vzhľadom na svoj hráčsky naturel.
Dobrým príkladom by mohol byť bežec, ktorý však nebehá, aby bol kdesi prvý, aby s kýmsi súperil, ale behá, lebo mu to spôsobuje rozkoš. Bolestnú, namáhavú, vyčerpávajúcu, ale rozkoš. Súperenie so sebou samým. Balansovanie na hranici. Čistý hec. Journey na to vlastne využíva koncept výpovede lyrického subjektu, ktorý je najprirodzenejšie vlastný poézii. O tomto je Journey:
cesta sa ti zapletie
medzi kráčajúce nohy
ako živý drôt
žilnatý povraz
omotá sa okolo nich
a už ťa nikdy nepustí
neodkopneš ju
nevytrasieš z topánok
nezmyješ vodou
cesta pokračuje
vo svojej ceste
ale už s tebou
zreťazí ťa
do svojich ohniviek
zauzlí
už nikdy sa jej nezbavíš
(Báseň Daniela Heviera zo zbierky Muž hľadá more.)
Iná báseň, tiež o tom istom ako Journey:
Krátky je život smrteľníka
Krátky je život smrteľníka,
ale kým žijem, musím hľadať cestu,
rozjímať nad večnosťou morí a skál.
Nechajte ma hľadať pravú cestu,
možno ju nájdem až v ďalšom živote,
lebo dni tohto života mám zrátané.
(Báseň Ótoma Jakamočiho zo zbierky Nad čistým ohňom dym (výber starojaponskej poézie)).
A do tretice:
Vrátim sa
Muž alebo žena, ty na cestách,
raz, niekedy, keď už nebudem žiť,
hľadajte, hľadajte ma tu
medzi kameňom a oceánom,
v rozbúrenom svetle
peny.
Hľadajte, hľadajte ma tu,
lebo sa sem raz vrátim, bez jediného slova,
bez hlasu, bez úst, čistý,
sem sa raz vrátim, aby som bol tečúcou
vodou, tlkotom
jej divého srdca,
tu sa raz stratím, tu ma raz nájdu:
tu budem raz možno kameňom a tichom.
(Báseň Pabla Nerudu zo zbierky Plavby a návraty.)
Možno teraz máte dojem, že táto intelektuálna samohana na Sector nepatrí. Nie je to klasické zhodnotenie hry, na aké ste zvyknutí. Avšak platí, že nemusíte básne čítať, aby ste ich dokázal rešpektovať a aj čiernobiele a nemé filmy môžu byť fajn. A keď sa niekto mýli, neznamená to, že vy máte pravdu.
Celkom na záver by sa asi patrilo napísať, že hoci osobne ma Journey nezasiahlo inak, len tak, že som si vďaka nej spomenul na tri vyššie uvedené básne – z ktorých sa navyše len jedna naozaj k Journey viaže aj inak, ako tým, že je v nej akosi tematizovaná cesta, stále platí, že v tom, čím Journey je, je to dokonalá hra – samozrejme, ak rešpektujeme tú je definíciu, ktorá hru definuje ako formu uskutočnenia.
RECENZIE HRÁČOV |
10
DICKIE
23.3.2012
Je to už naozaj pomerne dlho, čo som tu na Sectore uverejnil svoju p...prečítať celé
|
PS3
PS4 Vývoj: SCEE / Thatgamecompany Štýl: Adventúra Web: domovská stránka hry
| |||
+ SLEDOVAŤ HRU
SÚVISIACE ČLÁNKY:
|