Mal by som byť fanúšikom hororov a kedysi som vlastne aj bol, ale dnes už ma tento žáner trochu omrzel. Príde mi strašne prázdny, bez nápadov. Hlavne vo filmoch sa často už len recyklujú nápady, prípadne len pridáva samoúčelné násilie, no na atmosféru a nápady sa zabúda. Občas to síce zachráni európska artová scéna, ale už je to naozaj dlho, čo ma nejaký nový horor naozaj bavil. S hrami je to podobné, ťažko sa mi hľadá niečo, z čoho by som padol na zadok. Ale ako vo filmoch, tak aj v hrách sa rád vraciam k japonskej tvorbe, aj keď staršej. Japonci vždy vedeli, ako správne vydesiť, budovať atmosféru a pohltiť vás. Či to boli filmy, alebo hry. Mnohé ich kultové série však dnes hibernujú, takže môžeme len hrať staré originály, alebo nejaké ich novšie vydania.

To je prípad aktuálnej novinky, aj keď je to skôr starinka. Project Zero: Maiden of Black Water je hra z roku 2014, kedy vyšla exkluzívne na Wii U, keďže je Nintendo spolumajiteľom značky. Teraz sa firma rozhodla pustiť hru aj na nové platformy a môžu si ju tak užiť aj hráči, ktorým na málo populárnom Wii U ušla. Navyše aj s niekoľkými vylepšeniami. To najlepšie na nej ale nie je to nové, ale práve naopak, to staré.

Pokúsim sa to vysvetliť. Séria Project Zero/Fatal Frame začala v roku 2001 na PS2. Toto bola pre survival horory parádna éra a ich zlatý vek. V rovnakom roku vyšiel Silent Hill 2 a zo série spravil jednu z najvplyvnejších na hernom trhu vôbec. Silný bol aj Resident Evil, The Thing a ďalšie. Prvá hra novej série bola obstojná, ale dvojka už priam výborná a odvtedy to už šlo samo – ďalšie časti, ďalší fanúšikovia, ďalšie duchárske horory. Aj v roku 2014 si Maiden of Black Water si zachovávala mnoho prvkov z ranej PS2 éry. Na niektorých, najmä mladších hráčov pôsobila až trochu archaicky. Na nás starších ale pôsobila ako niečo z doby, keď sme žánru prepadli. A parádne to všetko vystihla.

Teraz ale máme rok 2021 a celý koncept zostarol ešte o pár ďalších rokov. Naozaj sa neviem vžiť do kože dnešného mladého hráča a ako takýto horor zapôsobí naňho, ale za seba môžem povedať, že mi tento koncept naozaj klasického japonského hororu stále veľmi vyhovuje a aj po rokoch som si ho opäť užil. Ale mohol som si ho užiť aj lepšie, keby Tecmo novému vydaniu hry venovalo viac času. Minimálne na PC, kde som teda hru hral ja a kde som si prvý deň trhal vlasy. O schopnostiach japonských vývojárov portovať hry pre PC koluje mnoho neraz až nepekných vtipov, no táto hra im povesť rozhodne nevylepší.

Výnimočne preskočím detaily o príbehu, hrateľnosti a ďalšie dôležité aspekty hry. Namiesto toho sa podelím o strasti z prvého dňa hrania. Dorazil kód, hru som stiahol, zapol v jednom kancli bez svojho hráčskeho vybavenia len na notebooku, že však aký budem mať problém. Na ten ale nebolo treba dlho čakať. Už menu vyzerá príšerne, čo sa deje? Hrabem sa v nastaveniach a zisťujem, že s typicky naučeným Escape a Enterom sa ďaleko nedostanem, takže skúšam, na čo asi Japonci mohli namapovať potvrdenie a krok späť. Zisťujem, že namiesto Enteru je tu K. Divné, ale čo už. Preklikám sa do menu a tam si potvrdím, že hra beží v rozlíšení 1366x768. To som naposledy videl sakramentsky dávno. A divné bolo, že sa nedalo zmeniť. Respektíve sa nedalo zmeniť na aspoň súčasný štandard 1080p.

Na druhý deň to už šlo zmeniť, ale doteraz nerozumiem tomu, prečo to nešlo ten prvý deň. Netreba asi dodávať, že v hre je celkovo biedna podpora nejakých pokročilejších nastavení, na ktoré sú PC hráči zvyknutí. Vráťme sa ale ešte k tomu prvému dňu. Prehryzol som sa cez predpotopné rozlíšenie, idem hrať, ale myš nereaguje. Len kurzor lieta po obrazovke, ale kamera sa nemení. Aha, v Japonsku asi zase raz zabudli, že existuje niečo ako myš. No nič, žiaden gamepad po ruke, tak bojujem s tým, že kameru ovládam klávesmi U, K, L a ;. A je to naozaj boj. Prechádzam prvú kapitolu,  v pravej ruke mám už strašné kŕče. Takto to ďalej nejde. Skúšali si vôbec autori hru takto zahrať? Hru na deň dávam bokom, kým sa nedostanem ku gamepadu.

Keď už si ale zapojím gamepad, nastavím správne rozlíšenie a podobne, tak sa dostávam do minulosti a aj do tej správnej nálady. Maiden of Black water je duchársky horor v tej najlepšej forme a taký, aký dokáže vzniknúť len v Japonsku. Ako základ si berie japonské vnímanie smrti, ktoré je úplne iné, ako máme my na západe. Do toho primiešava rôzne rituály, ale aj prvok posmrtnej fotografie. To všetko je doplnené legendami o samovražedných lesoch a autori pridali aj vlastné nápady o zle, ktoré bolo uzamknuté mimo nášho sveta, no teraz sa doň postupne zase vkráda. A ak ste si mysleli, že práve vy ho musíte zastaviť, máte bod.

Hra vás postaví do kože troch protagonistov, ktorých príbehy sa postupne prepletajú. Každá postava má inú motiváciu na vstup do deja, ale ich cieľ je nakoniec spoločný. Je tu mladá Yuri Kozukata so zvláštnymi schopnosťami, vďaka ktorým dokáže interagovať s dušami mŕtvych. Spisovateľ Ren Hojo zase hľadá podklady pre svoju novú knihu a navyše je posadnutý jednou starou fotografiou, ktorú našiel. A do toho vstupuje aj Miu Hinasaki, dcéra starej známej protagonistky jednotky a trojky. Dokonca aj Miku sa v tejto hre mihne. Spoločne budú odhaľovať záhadu tajomného lesného chrámu a toho, čo sa tam v minulosti udialo.

Naozaj mám rád takto kvalitné duchárske príbehy a tu je navyše dobre vyskladaný z prvkov reality, mytológie a aj autorskej fikcie. Ťaživý príbeh hru naozaj posúva hore a zamilujete si ho. Je síce pravda, že mu ku koncu trochu dochádza dych, rovnako ako celej hre, ale stále je to parádny horor. Navyše je len na vás, ako hlboko sa doň chcete ponoriť. Počas hrania totiž môžete získavať rôzne ďalšie drobné odkazy, ktoré vám prezradia viac o histórii sveta, v ktorom sa vaše postavy ocitajú. Podľa toho sa mení aj herná dĺžka, ktorá je nejakých 14 hodín, ale môže sa natiahnuť aj 20 hodín a to aj vrátane bonusového obsahu, ktorému sa však ešte budem venovať. Navyše má hra viac koncov.

Séria sa v origináli volá Fatal Frame aj kvôli tomu, že jej hlavným mechanizmom je fotografovanie. Nie nejakým obyčajným fotoaparátom, ale zariadením nazvaným Camera Obscura. Teda fotoaparát, ktorý dokáže zachytiť prítomnosť duchov a dokonca im vďaka ich zachyteniu na film aj ublížiť. Keďže sa duchovia v okolí hory Hikami menia na agresívnych, útočia na vás a vy sa musíte práve fotoaparátom brániť. Hra je third person akčnou adventúrou, ale v momentoch boja sa na svet a duchov pozeráte zase cez optiku fotoaprátu, takže by sa dalo povedať, že sa to mení na first person perspektívu.

Klasicky tak ovládate pohyb postavy, prekonávate rôzne prekážky, hľadáte dôležité predmety a tu a tam vyriešite aj nejakú hádanku. Hra na vás ale v dynamickejších pasážach môže posielať duchov a vás čakajú súboje. Fotoaparátom musíte nájsť ducha a zamerať jeho slabé miesto. Následne fotíte a tým útočíte. Čím lepšie zameriate slabé miesto, tým viac duchom uškodíte. Najsilnejším útokom ja Fatal Frame. Pomôcť si ale viete aj využitím lepšieho filmu vo fotoaparáte, ktorý spôsobuje väčšie poškodenie a rýchlejšie sa nabíja. Jednotlivé postavy navyše s fotoaparátom narábajú trochu inak, takže má hrateľnosť za ne aj svoje špecifiká.

Je to aj po rokoch stále zaujímavý herný mechanizmus, no musím povedať, že na Wii U pôsobil viac organicky. Tam sa to ovládalo pohybom nepôsobilo to vôbec zle, navyše hra dobre využívala koncept dvoch obrazoviek. Tu mi to príde obyčajnejšie, fádnejšie a asi aj trošku strnulejšie. Niežeby zrazu bola kvôli tomu hra zlá, stále som sa hraním bavil, ale je badať, že to bolo navrhnutý na iný koncept ovládania a tu to je len preportované, pričom sa stráca jadro toho, vďaka čomu to pôvodne organicky fungovalo. Možno na myške by to fungovalo lepšie, ale tá podporovaná nie je.