Belgický detektív Hercule Poirot dlhé desaťročia láka svojich priaznivcov na vyšetrovanie rozličných zločinov. Agatha Christie zožala s detektívom-pedantom nesmierny úspech v knižných podobách, neskôr sa pridali televízne adaptácie. Herné dobrodružstvo založené na prísnej dedukcii a osvedčených postupoch v žánri adventúrnych detektívok sa taktiež nestratí. Nesnaží sa robiť veci inak, neprináša nové herné postupy, ale sa, rovnako ako hlavný protagonista, drží prísnej logiky.

Pritom to spočiatku vôbec nevyzerá na podmanivé vyšetrovanie, ktoré by ste sfúkli za jeden víkend. Nič nenasvedčuje tomu, že by vás malo dielko od Blazing Griffin zabaviť na dlhšiu dobu. Nevýrazné grafické spracovanie, takmer nepodstatné odhaľovanie zmiznutého náhrdelníku bohatej a vplyvnej rodiny Van den Boschovcov, zopár postáv, niekoľko lokácií a nesmie chýbať taktný prístup mladučkého Poirota, ktorý si titul detektív musí najprv zaslúžiť. Lenže tam, kde napríklad čerstvý Gamedec zbytočne tápe v záplave nezaujímavého textu plného balastu, ponúka The First Cases prehľadné a zábavné hľadanie dôkazov (bez inventáru), rozhovory s podozrivými osobami, odhaľovanie vzťahov medzi nimi a dedukovanie možných motívov medzi nimi.

Agatha Christie – Hercule Poirot: The First Cases sa jednoducho na nič nehrá, nesnaží sa o filmovosť, nerobí z hrania hollywoodsky blockbuster. Hlavného hrdinu vidíte z izometrického pohľadu, kameru môžete približovať a odďaľovať (ale nie ňou otáčať), akonáhle sa priblíži k stope (alebo pri hraní s myšou prejdete s kurzorom cez predmet, no hranie s gamepadom je taktiež pohodlné), objaví sa ikona a kliknutím na ňu sa spustí akcia alebo monológ. Spovedáte postavy, spájate jednotlivé dôkazy a domnienky čiarami predstavujúce súvisiace stopy a Poirot všetko trefne komentuje. A zároveň príšerne pomaly chodí, ale to vás začne hnevať až v momente, kedy neviete ako ďalej, no na to tu máme nápovedu. Všetko s úmyslom nechať hráča užívať si detektívku čo najplynulejším spôsobom.

Ako už bolo uvedené vyššie, The First Cases začína nenápadne až nezaujímavo. Bohatej rodine Van den Boschovcov zmizne náhrdelník a vy musíte zistiť, kto stojí za jeho odcudzením. Spoznáte excentrickú, nepríjemnú vdovu Cassandru, jej na prvý pohľad nevinnú dcéru Angeline, rodinných priateľov a služobníctvo. Namiesto toho, aby vás hra nechala blúdiť po záhrade skromnom sídle, vás doslova vedie za ručičku a pustí ďalej či odomkne ďalšie dvere až v momente, kedy vyriešite aktuálnu záhadu. Podrobne preskúmate záhradu a vchod pred honosným domom, porozprávate sa s prvými podozrivými, získavate dôkazy, avšak až neskôr je vám dovolené vstúpiť ďalej. A to len preto, aby sa všetko zamotalo. Vdova si potrpí na luxus a vysoký štandard, no prázdna kasa a rozpredávanie majetku môže byť jedným z motívov, no nie?

Úvodná hodinka odhalí všetko, čo hra ponúka. A možno je to mágia alebo len dobre a poctivo odvedená práca. Pretože to funguje, hra vás vtiahne. Odhalíte zlodeja a rozlúčite sa so smutnou rodinou. Prípad vyriešený. O niekoľko rokov neskôr dostane Poirot znovu pozvánku od Angeline. Už ako detektív dostane za úlohu nájsť autora listov, v ktorých vydiera rodinu s úmyslom odhalenia nepríjemného tajomstva. Niektorých členov rodiny už poznáte a nie všetci vás musia privítať s otvorenou náručou. Vydieračom je niekto z prítomných hostí, ktorí navštívili rodinné sídlo z dôvodu radostného oznámenia: svadby Angeline s Gedeonom, iným šľachticom. Všetci ostanú zatvorení v panstve pre snežnú búrku a situácia sa zopakuje. A zároveň skomplikuje, pretože okrem vydierania niekto z prítomných večer zavraždí majora Felixa Hagena. Okruh podozrivých je dostatočne široký a dostatočne bohatý na osobné príbehy, motívy či hriechy minulosti.

Otrepaná pesnička, avšak napriek celkovej komornosti prípadu, neustálemu pobehovaniu medzi postavami a ich vypočúvaniu, hľadaniu nových stôp a neustálemu dedukovaniu dôsledkov udalostí, je to celé podmanivá zábava. The First Cases vás nepustí, respektíve nenápadne núti posunúť sa ešte o kúsok ďalej. Odhaliť ešte jednu stopu, vypočuť iného svedka. Hoci je to (veľmi, veľmi veľké úvodzovky) iba vyšetrovanie vraždy, čo je v kontraste s typicky hernými úlohami typu záchrana celého sveta a uvarenie najlepšie prepečenej kačice pod slnkom. Alebo niečo podobné. Všetko pokojne odsýpa, odhaľujete nepríjemné rodinné tajomstvá, ponárate sa hlbšie do minulosti a zisťujete, že motív na vraždu mal takmer každý. Major nebol najobľúbenejšou persónou. A to vydieranie...

Prezradenie akejkoľvek podrobnosti by vám pokazilo vlastné pátranie. Všetky nové stopy fungujú presne tak ako majú a vy skáčete z podozrivého na podozrivého. Ukazujete prstom raz na toho, potom zas na tú, pretože to určite musí byť ona. Následne nájdete nový dôkaz a vaše domnienky sa vám rozsypú ako domček z kariet. Postupne sa snažíte spojiť vydieranie a vraždu dokopy, no možno spolu vôbec nesúvisia. Ale tiež len na oko. Je vydierač a vrah tá istá osoba? A nie je napokon vinný úplne každý? Ako už býva zvykom, kolesá osudu sa roztáčajú nevinnými úmyslami či nenápadnými činmi a náhoda ich už sama pospája do nešťastnej udalosti. Od toho je tu Poirot, aby všetky linky, hoci krajne nepravdepodobné, pospájal a ukázal prstom na vraha.

Kým sa však k vyriešeniu dostanete, ubehne niečo cez desať hodín herného času a nedá sa povedať, že by ste sa museli zapotiť. Stačí sledovať odporúčania hry a ak budete tápať, hra vám sama napovie, ktoré stopy sa oplatí spojiť a potom nasleduje tradičné trieskanie si hlavy o najbližšiu stenu. Samozrejme, môžete všetko pracne vyklikať, no všetky dedukcie majú logický kontext. K dispozícii máte obrazovky s dedukovaním a zapísanými stopami. Tie sú rozdelené podľa otázok, na ktoré potrebujete nájsť odpovede. Užitočné sú aj profily jednotlivých postáv, ku ktorým sa automaticky zapisujú dôkazy a odpovede na jednoduché otázky typu: mohol byť vrah, mal motív, kde sa nachádzal, osobné tajomstvá, fakty a podobne. Prehľadnosť je na prvom mieste.

Ak nebudete vedieť ako ďalej, môžete si zapnúť nápovedu v dedukcii. Ak sa pokúsite trikrát spojiť inak nesúvisiace stopy, zvýraznia sa vám tie, ktoré môžete prelinkovať. V niektorých prípadoch je zrejmé, ktoré dva body na postupne sa rozširujúcej mape musíte spojiť, no inokedy musíte skúšať, pretože vám indície nemusia udrieť do očí. Zamrzí to, pretože niekedy je popis indícií nedostatočný. Dobrý pocit z odhalenia nových indícií môže vyprchať, no lepšie ako sa zbytočne zaseknúť. Taktiež pri rozhovoroch, kedy môžete na jednotlivých protagonistov zatlačiť a vyberáte si z rôznych spôsobov smerovania dialógu (útočne, sarkasticky, striktne,...) nie je vždy úplne jasné, či si nezavaríte. Alebo len autor recenzie nedostatočne študoval profily postáv a správne neodhalil ako je potrebné na konkrétnu osobu zatlačiť.