Powerslave je jeden z najlepších albumov britskej metalovej legendy Iron Maiden a to z mnohých pohľadov. Len si zoberte single 2 Minutes to Midnight a Aces High. Pritom má album aj iné skvelé skladby. A potom je tu ešte ten obal, na ktorom môžete vidieť tému starovekého Egypta, gigantickú pyramídu a maskota kapely Eddieho v podobe sochy faraóna. Jednoducho hudobne, tematicky aj vizuálne je ten album skvelý. Ja viem, že recenzujem iný PowerSlave, ale túto odbočku som si nemohol odpustiť. Nielen kvôli tomu, že mám Iron Maiden veľmi rád, ale aj kvôli tomu, že práve Powerslave album ovplyvnil vývojárov z Lobotomy Software, keď v roku 1995 začali s vývojom svojej strieľačky PowerSlave, v Európe známej pod názvom Exhumed.

Nič vám ten názov nehovorí? Nevadí, je tu PowerSlave Exhumed, nový remaster tejto akčnej klasiky z roku 1996 od majstrov „remastrovačov" z Nightdive Studios. Tí zobrali niekoľko predchádzajúcich verzií hry, spojili ich do jednej, pridali kopu vylepšení, preklopili to do svojho KEX Enginu (beží na ňom napríklad aj minuloročný Quake) a výsledok bol na svete. Uviedol som ale viac vecí, ktoré treba dodatočne vysvetliť. Pôvodná hra vyšla najskôr na Sega Saturn, aby tam ťažila zo situácie, kde nebolo veľa konkurencie. Až neskôr sa dostala na DOS a PS1. Pritom využívala dobre známy Build Engine od 3D Realms, no na staršej verzii, ktorá predchádzala Duke Nukem 3D. Nebola to zlá hra, ale po vydaní trochu zapadla, no pred nejakou dobou sa vrátila na PC v novšej verzii a teraz tu máme teda multiplatformový remaster, ktorý to všetko mieša a vylepšuje.

V polovici 90. rokov boli FPS hry naozaj veľkým zázrakom, ktorý staval skôr na technologickom pokroku ako na príbehu. Veď si len spomeňte na Doom, Quake, Duke Nukem. Ani tu sa autori nepretrhli nad scenárom, ale treba im uznať aspoň to, že sa snažili a priniesli niečo, čo malo hlavu a pätu. Mesto Karnak je pod nadvládou tajomných síl a špeciálny tím má zistiť, čo sa tam deje. Vy sa tam v rámci tohto tímu vydávate a duch faraóna Ramzesa vám robí sprievodcu, ktorý vás uvádza hlbšie do deja.

Dozvedáte sa tak, že je Karnak pod mimozemským útokom. Mimozemšťania sa snažia využiť Ramzesovu múmiu na to, aby získali nadvládu nad svetom. V tom im musíte zabrániť a zachrániť tak svet. Príbeh tak síce nie je materiál na Pulitzera, ale v dobe vydania nad konkurenciou vyčnieval. Navyše má hra dva konce (dobrý a zlý), ktoré ovplyvňujete tým, či sa vám v priebehu hry podarí poskladať vysielač. A ďalším svetlým bodom je, že krátku úlohu rozprávača na seba prebral Don LaFontaine, legendárny a charizmatický hlas z filmových trailerov 80. a 90. rokov.

PowerSlave je a aj nie je typickým zástupcom žánru svojej doby. Kvalitné FPS v danej ére si boli všetky veľmi podobné z hľadiska akcie a hrateľnosti – teda rýchla akcia, kopy nepriateľov, občas celkom slušná výzva, pestrý arzenál, komplexné levely s nutnosťou hľadať kľúče, aby ste sa niekam dostali. Väčšina toho sa v nezmenenej podobe pretavila do hrateľnosti aj tu a to, čo bolo vytvorené v roku 1996, je zachované v roku 2022. Zároveň sa hra z niektorých týchto pilierov už vtedy vymykala. V niečom k lepšiemu, v inom k horšiemu. A rovnako sa to dá hodnotiť aj z dnešného pohľadu. Paradoxne stále hra konkuruje tým istým, keďže sa značky ako Quake a iné vracajú.

Čo fungovalo predtým a funguje to stále, je dizajn levelov. Tie sú stále komplexné a aj vertikálne členité. Ak sa vám páčil Duke Nukem 3D a Quake, aj tu si prídete na svoje (aj keď je Quake podľa mňa stále niekde inde a oveľa ďalej). Levelov je relatívne dosť, sú relatívne rozsiahle (je tu pár naozaj kratších) a mapa sa vám v nich vždy zíde. Chodíte z jedného konca na druhý, hľadáte kľúče štyroch druhov označené rôznymi symbolmi, aby ste sa dostali za zamknuté dvere a na predtým nedostupné oblasti. Okrem toho sú levely plné nepriateľov a tu a tam naďabíte aj na nejaké tie pasce, aby to nebolo také jednoduché.

Tento tradičný koncept ale hra doplnila o niečo v tej dobe relatívne nevídané – nelineárny postup a metroidvania prvky. To sa v FPS až tak nenosilo. Tu prechádzate medzi jednotlivými levelmi, vraciate sa späť do už prejdených a celkovo dosť skáčete hore-dole, pričom vám hra vždy vráti level do pôvodného stavu. Nepriatelia sa respawnujú, zničené steny sú znovu celé a podobne. Prečo sa musíte vracať? Vaša postava sa v hre postupne učí nové schopnosti, ktoré získava formou artefaktov – vysoký skok, levitovanie, dočasná odolnosť voči láve a podobne. To vás dokáže v už prejdených leveloch dostať na predtým nedostupné miesta a odtiaľ ďalej v rámci herného sveta.

A toto je aspekt hry, ktoré dnes funguje možno aj lepšie ako kedykoľvek predtým. Dnes sú hráči hladní po takýchto hrách a radi skúmajú už prejdené levely, aby v nich objavili tajomstvá (a tých tu je tiež kopa) a mnoho ďalšieho. Nehovoriac o tom, že bez skúmania prostredí sa v tejto hre dobrého konca jednoducho nedočkáte. Nemusíte sa pritom báť, že by ste tu výraznejšie blúdili. Jednak Ramzes vás v rámci progresu pošle tam, kam máte ísť, no zároveň sami v leveloch uvidíte časti, kam sa nedostanete, no s novou schopnosťou už áno.

Akcia je čistá stará škola, ako inak. Je rýchla a podobne, no výraznejšie doplnená o skákacie pasáže. V niektorých častiach hry dokonca viac skáčete ako strieľate a to najmä v neskorších pasážach hry. Vtedy narazíte aj na také, kedy využívate levitovanie na prekonávanie rôznych prekážok a snažíte sa dostať čo najvyššie (keďže dokážete levitovať len vo výške, kam doskočíte). Hru to dobre spestruje a nie je to tak stále len o tom, že vám ide o život. Aj keď ani to skákanie niekedy nie je úplne bez rizika a sú tu pasáže, kde som nadával ako dlaždič, lebo to nie je len o skákaní, ale aj o kope pascí a niekoľkých nepriateľoch súčasne.

Sú tu ale aj veci, ktoré až tak dobre nefungujú a tam by som zaradil aj zbrane. Tieto staré FPS sú o unikátnych a neraz aj úplne ikonických zbraniach, no tu také nenájdete. Herný arzenál je pomerne úzky a niečo naozaj ikonické tu nenájdete – pištoľ, samopal, plameňomet, bomby a potom niekoľko magických schopností. Je to trochu nuda. Navyše nie sú všetky až tak dobre použiteľné. Ale zachraňuje to aspoň čiastočne systém munície, ktorý je zachovaný z pôvodných konzolových verzií. Nie je tu munícia pre konkrétne zbrane, ale orby. Orb vám doplní muníciu vždy pre tú zbraň, ktorú máte práve v rukách.

Rovnako je to nuda aj v oblasti nepriateľov. Je tu niekoľko druhov hmyzu, dosť nepríjemné vtáky, Anubis, múmie, neskôr sa pridá Bastet a to je tak všetko, na čo bežne pri hraní narazíte. Stále tie isté nepriateľské tváre dookola. Až tesne pred koncom hry sa pridajú lávové monštrá Magmantis a to je trochu málo. Dokonca ani trojica súbojov s bossmi veľmi neoslní. Ten prvý je ešte fajn, posledný je vyslovene sklamanie, aj keď s ním bojujete v dvoch fázach.

No a ešte jedna časť hry, s ktorou nie som úplne spokojný. Autori tu toho zmiešali naozaj kopec. Aj keď možno poznáte originál, tu sú zmenené časti hry a celkovo kopa vecí. Niektoré k lepšiemu (napríklad systém checkpointov, aj keď sú trochu nerovnomerné), iné k horšiemu. Napríklad úpravy v leveloch považujem za tie lepšie rozhodnutia. Už ale nie úpravy nepriateľov, čo nielenže zjednodušuje hru, ono ju to aj trochu mení. Autori sa tu oveľa vecí snažili a podarilo sa im skĺbiť obsah z niekoľkých verzií hry, ale sú tu aj časti, ktoré možno mali nechať tak a veľmi do nich nezasahovať.