Sú hry, ktoré naozaj otvárajú diskusiu na tému, či sú hry umením, pričom samé sú veľmi dobrým argumentom pre to, aby sme ich za umenie považovali. Samozrejme, nie sú tu „popkorňáky“ ako Call of Duty aj iné, ktoré síce majú milióny fanúšikov a ich autori sú bez debát šikovní, ale je to ako film od Michaela Baya – rýchla konzumná zábava bez hlbšieho zmyslu. Potom ale máme aj filmy, nad ktorými sa zamýšľate týždne, mesiace po ich videní, lebo ponúkajú priestor na debatu, skúmanie, hlbšiu analýzu. A to isté je aj s hrami, pričom najnovším príkladom v tomto ohľade je nový hororový Scorn.

Dá sa napísať veľa o tom, čo Scorn vlastne je, ale považuje za dôležité už teraz zdôrazniť, čo všetko Scorn nie je. Je to síce horor, ale nie je to horor, ktorý vás chce vydesiť. Je to skôr horor, ktorý vás chce uchvátiť, pohltiť a prinútiť k tomu, aby ste sa nad ním zamysleli. Nečakajte „ľakačky", nečakajte gorefest, ale aj tak sa pripravte na to, že toto nie je hra pre slabé povahy. Je o utrpení. Utrpení, ktoré zažívate vy vtelení do svojej postavy, ale aj o utrpení, ktoré spôsobujete iným. Je to akcia, ale zároveň to nie je akcia. Je to viac adventúra, ktorá je pomalá, nevodí vás za ruku a chce vám nechať toľko času, koľko len potrebujete. V rukách ale budete mať zbrane a budete ich potrebovať. Len to nie je strieľačka.

Scorn vyzerá výborne, vyzerá tak masovo. Vyzerá tak, že dokáže zlákať davy hráčov. Mnohí ho budú považovať za najlepšiu hru roka, iných zase veľmi sklame, lebo nie je tým, čo od hry očakávajú. Takých možno bude aj väčšina, čo je škoda, aj preto píšem tieto riadky, aby som vás varoval, že hra možno nie je tým, čím by ste ju chceli mať. Ale rozhodne nie je zlá. Je výborná. Je presne taká, aká na trhu snáď ani nie je. Nie je to walking simulátor, na to je príliš slobodná a akčná. Svojím spôsobom mi pripomína Myst a podobné klasické adventúry, ale to skôr komplexnosťou.

O čom je vlastne Scorn? Neviem. Síce si myslím, o čom je, ale je dosť možné, že moja predstava sa bude líšiť od tej vašej, keď hru dohráte. Autori úmyselne nechávajú veľký priestor na interpretáciu, takže po dohraní naozaj začnete uvažovať, o čom to celé bolo. Začnete sa o tom baviť s inými hráčmi, rozvíjať teórie, jednoducho koncom hry to pre vás nekončí. Je tu veľa utrpenia, je tu náznak cyklov a opakovania, sú tu aj sexuálne motívy. Niektoré obrazy možno pochopíte ako alegóriu na cisársky rez, inde zase jasne badáte coitus. Alebo nemusíte. Na hre je veľa nielen gigerovského, ale aj freudovského.

Ak od Scornu očakávate nejakú lineárnu cestu, nedostanete ju. Nie je tu z pohľadu hrateľnosti a ani z pohľadu naratívu. Na otázky neodpovedá, ale pokladá ďalšie. Toto je hra skôr pre inteligentnejších hráčov, ktorí nechcú len pasívne prijímať. Nemôžem povedať, že by v nej naratív chýbal, ale rozhodne sa ani len nepribližuje tradičnej (a jednoducho stráviteľnej) forme. Je skôr obrazový. Je založený na architektúre sveta. Celkovo je tu svet vnímaný skôr ako nejaká ďalšia postava, s ktorou interagujete, keď skúmate jeho tajomstvá. A že ich tu je požehnane.

Preberáte sa na neznámom a veľmi nepeknom mieste. Ste neznáma postava vo veľmi nepeknom stave. Snažíte sa z toho nejako dostať, utiecť do bezpečia, ale padáte iba hlbšie do podivnej pokrútenej temnoty. Hra je dosť zbehlá v tom, ako vás už od prvých až do posledných minút necháva trpieť. Robí vám fakt nepekné a neraz aj poriadne krvavé veci, až je vám ľúto vašej postavy. Umocňuje to dojem perspektívy, keďže je tu FPS pohľad a svoje telo pri pohľade vidíte celé. Ak vám niečo trčí z brušnej dutiny napríklad, vidíte to, možno s tým aj dokážete nejako interagovať.

Hra sa delí na 5 aktov, každý zaberie niečo vyše hodiny, ale veľmi závisí od vašej šikovnosti. Naozaj je to hra na približne 6 hodín, ale existuje aj šanca, že sa s ňou potrápite dlhšie. Záleží na tom, ako sa budete pozerať na jednotlivé hádanky. Každý akt, teda kapitola, predstavuje jednu veľkú hádanku. Musíte najskôr vyriešiť jednotlivé časti, ktoré sú vzájomne prepletené, aby ste sa dostali ďalej. Je to nechutné, ale vie to byť aj náročné. Musíte celú kapitolu vnímať ako jeden veľký puzzle a postupne doň zasúvať dieliky. Tu niečo aktivovať, tam rozpučiť embryo na krvavý lekvár a podobne.

Hneď začiatok hry odvádza skvelú prácu v tom, ako tieto princípy ilustruje. Dostanete sa do rozsiahleho prostredia plného mechanizmov, ale bez cesty von. Tušíte, že je asi za veľkými dverami pred nosom, ale neviete sa cez ne dostať. Chodíte bočnými chodbičkami, skúšate interakciu s rôznymi strojmi a postupne to do seba začne zapadať. Rovnako ale ilustruje aj náročnosť hádaniek, kde sa s jednou časťou môžete trápiť naozaj dlho. A taktiež ilustruje vaše možnosti. Nie vždy má totiž situácia len jedno riešenie. To brutálne je síce jednoduchšie, ale dá sa to aj inak. Možno pri druhom hraní.

Vaším primárnym nástrojom sú vaše ruky. Tie vašej postave strkáte tam, kam by ste sa sami nikdy neodvážili. Svet je plný biomechanických strojov, stvorená aj panelov. Vyzerajú desivo, nechutne, spôsobujú vám bolesť, ale musíte s nimi interagovať. Okrem toho ale dostanete do rúk aj iné nástroje. Jedným dokážete ovládať niektoré druhy panelov, ale do ruky vám zavedie istý mechanizmus. Druhý slúži na otváranie dverí, ale musíte ho upgradovať v priebehu hry. No a ešte sú tu zbrane. Tie sú štyri a až na jednu výnimku ich v hre asi ani nemusíte využiť. Minimálne v boji, často ich totiž potrebujete na riešenie hádaniek. Pamätajte, aj útek je možnosť.

Základná zbraň má len akýsi vysúvací kolík a dokáže ho vysunúť a vrátiť dvakrát, kým potrebuje na chvíľu pauzu. V núdzi síce poslúži, ale viac vám pomôže na interakciu s bránovými terminálmi. Puška už poslúži aj v boji, akurát iba proti základným nepriateľom. Brokovnica už funguje naozaj dobre, ale zase je jej munícia veľmi vzácna. No a je tu granátomet. Načo? No nato. Uvidíte. Na boj to úplne nie je, ale na to už musíte prísť sami. Naozaj hra obsahuje len jednu jedinú akčnú sekvenciu, ale tá vám zase dokáže dať zabrať. Všetkých ostatných nepriateľov teoreticky dokážete obísť. Je to síce nebezpečné, ale z veľkej časti sa to dá. Ak náhodou prídete o časť života, tu a tam okrem strojov na doplnenie munície nájdete aj stroje na doplnenie života do divného organizmu, z ktorého to potom čerpáte.

Scorn od vás chce, aby ste uvažovali nekonvenčne. To je v poriadku. Akurát to s tou vágnosťou v prístupe k hráčovi trochu preháňa. Ja chápem, že autori chceli s hráčom komunikovať len minimálne, čo pomáha atmosfére a dojmu odlúčenia od reality aj pomoci. Ale výsledkom sú raz za čas situácie, kedy jednoducho nemáte poňatia, čo vôbec máte robiť, s čím a kde. Tak skúsite všetko a všade a nakoniec na to prídete. Už len to, že tu zbrane fungujú dosť atypický a to vrátane nabíjania, hra jednoducho neodkáže vysvetliť. Tak aj elementárna funkcia ako nabíjanie prebieha metódou pokus-omyl.

A to bohužiaľ nie je jediný nedostatok hry. Musím totiž spomenúť aj bugy. Tie nie sú nijako závažné minimálne nie v mojom prípade, ale vedia hranie znepríjemniť. Nejaké menšie som si snáď ani nevšimol, ale raz mi v hre z ničoho nič prestali fungovať interakcie. Jednoducho nešlo nič aktivovať, vystreliť, nič. Pomohol až reštart hry a tá našťastie automaticky ukladá vašu pozíciu pomerne často. Nanešťastie ale neponúka možnosť manuálneho uloženia. Nemám veľmi rád, keď takto vývojári obmedzujú možnosti hráčov.