Úloha rodiča je skutočnou výzvou pre každú generáciu. Otec a matka boli, sú alebo naďalej budú kriticky esenciálnymi osobami v rozvoji každého z nás. Nik preto určite nepoprie dôležitosť výchovy, zaujatia pozície vzoru pre deti a odovzdania sa niečomu väčšiemu ako našej vlastnej existencii. Avšak nie všetci majú rovnaké predispozície pre naplnenie tejto „rolemodel existencie“. Naša arogantne egoistická nátura spôsobí, že sa často iba slepo ženieme za vlastnými cieľmi a ľudí okolo nás vnímame iba ako obmedzujúco rušivé biošumy. Ich vplyvom sa potom, žiaľ, až príliš často menia ambiciózne púčiky ľudských osobností nie na prosperujúco rozkvitnuté indivíduá, ale na zvädnuté schránky nenaplniteľných očakávaní, zatiaľ čo z nás sa stane zloduch v ich životných príbehoch.

Pôvodné Someday You‘ll Return sa nás pokúšalo prinútiť analyzovať podobné ideológie na vrchole izolácie v roku 2020, kedy sa nám najviac cnelo práve za členmi našich rodín, ktoré sme nemohli ani len navštíviť. A o to viac mohol v nás zarezonovať práve titul zameraný na rozpad rodiny, úlohu otca v živote dieťaťa či dôležitosť prežívania momentov práve vtedy, keď sa nám odohrávajú pred očami.

Vývojári zo štúdia CBE Software sa nás pokúšali presvedčiť, že deti nie sú iba ťažkopádne bioprodukty uberajúce z nášho voľného času, ale vnímajúce a inteligentné ľudské bytosti, ktoré reagujú na naše správanie, učia sa od nás, vyvíjajú sa a na týchto základoch stavajú svoj charakter. Someday You‘ll Return: Director‘s Cut nijako tieto myšlienky nemení. Práve naopak, nakoľko ich obaľuje do perinky vylepšení, ktoré tieto myšlienky iba vyzdvihujú! Hŕstka fundamentálnych problémov podľa mňa aj naďalej v titule pretrváva, no v dobe zaplavenej odfláknutými zlátaninami sa titul rozhodne stále drží nad vodou vďaka svojej originalite a silným myšlienkam.

Čo pribudlo, koho to poteší a prečo vlastne?

Titul z roku 2020 som, žiaľ, nehral, a preto moje porovnávanie sľubovaných zmien pozostávalo najmä z analýzy odhalenia novej edície v Prahe, jej odohrania a následne porovnávania prežitého obsahu s videami na YouTube. A veruže som zobral túto úlohu poctivo! Kvalitných herných produktov totižto rozhodne nikdy nie je nazvyš, a preto som sa aj po zdanlivo veľmi pozitívnej Sectoráckej recenzii na putovanie vylepšenými moravskými lesmi celkom tešil.

Director‘s Cut vznikol z iniciatívy Jána Kavanu, pokúšajúceho sa nielen o vytvorenie konzolového portu, ale v prvom rade uvedenia srdcom hnaného projektu do reprezentatívnejšieho stavu. S naivnou žiadosťou oslovil Bohemiu Interactive, ktorá sa na jeho prekvapenie postarala o dejiny píšucu spoluprácu, lepšie opísanú v našom nedávnom článku. Hra sa v tejto novej edícii dočkala množstva quality of life vylepšení a rozhodne sa v porovnaní s originálom stala výrazne hráčsky prívetivejšou. Avšak práve vďaka pomoci spomínanej Bohemie by som očakával v Director‘s Cute aj isté zmeny, ktoré by naďalej prispievali k obhájeniu nami udelenej osmičky, čo sa, žiaľ, nestalo...

Nevidím veľmi zmysel v opätovnej realizácii podrobného hodnotenia už zrecenzovaného titulu, ktorý sa vo svojom jadre v podstate veľmi neodlišuje, a preto vás pre hlbšiu analýzu mechaník, sveta aj príbehu odkážem práve na náš pandemický článok. Ak vás však unavuje čítanie zdanlivo nekončiacich statí textu, stačí vám vedieť, že hru odporúčame najmä pre odhodlanie drobného českého tímu, ktorý má zopár veľmi kreatívnych nápadov.

V tele charakterovo zatrateného otca Daniela sa vydávame do „moravských“ lesov pátrať po jeho životom utrápenej a neustále utekajúcej dcére Stele. Jej myšlienky, spomienky a reprezentácie reality budeme analyzovať kombináciou prechádzok po lesoch, zakrádaní v temných realitách Danielovej šialenej mysle, rozoberaní každej stránky jej detského denníka a tak podobne. Cez oči protagonistu by sme tak mali pochopiť, aké dôležité je nebyť sebeckou osobnosťou, žiť pre ľudí (obzvlášť vlastné deti) a momenty okolo seba, no a hlavne nezabudnúť na našu vlastnú ľudskosť.

Recenzia bola odohraná na novom PS5 porte, kde po technickej stránke bežalo všetko obstojne. Je vidieť, že architektúra novej generácie konzoly bola využitá, nakoľko načítavania sú vďaka SSD výrazne kratšie, hra neseká a ani neslávne trhnutia pri ukladaní si už nevšimnete. Veľkým plusom je za mňa rozhodne zapojenie a skutočná snaha o čo najrozsiahlejšie využitie PS5 ovládača. Vibrácie sa snažia imitovať náročnosť lozenia po skalách, decentné zvyšovanie ich intenzity pri napätých scénach umocňuje závažnosť situácií a všeobecne vás haptika výrazne ponorí do hry. Atmosfére pomôžu aj zvuky zvonenia a interakcie s telefónom, ktoré vám však rozhodne odporúčam stlmiť, lebo pri ich prvej manifestácii som nedobrovoľne odhodil ovládač. Fps sú stabilné, na glitche či bugy narazíte pomenej, no pod mapu som sa aj tak raz prepadol. Všetko toto si zároveň budete môcť na PS5 zahrať v dvoch herných režimoch a to buď 4K 30 fps alebo FullHD 60 fps.

Hra nikdy nezaznamenala komerčný úspech, aký autori po dlhých rokoch vývoja očakávali, a preto aj dúfali, že marketing Bohemie im s hrou výrazne pomôže a vdýchne jej tak druhý život. Napriek tomu boli recenzie na originálny titul všeobecne pozitívne a hra si vytvorila svoj drobný kult, pozostávajúci značne aj z herných fotografov. Práve pre nich vznikol úplne nový foto mód, ktorý je na konzole organicky prepojený s natívnym prostredím PlayStation Share. Je pomerne slušne prepracovaný, a tak tu nájdete okrem prednastavených filtrov aj posuvníky pre chromatickú aberáciu, vineta efekt, jas, saturáciu, gammu, šírku objektívu či nastavenie ohniska a, samozrejme, nebude chýbať ani niekoľko verzií nálepiek s logom hry. Hra bola podľa slov autorov úplne nanovo nasvietená, čo je vo viacerých sekciách jasne pozorovateľné, no to neznamená, že sa to všade aj podarilo. Všeobecne sa však na koruny stromov, cez ktoré sa derú svetelné lúče, pozerá veľmi dobre.

Najviac vylepšení sa však jednoznačne dočkala práve hrateľnosť, ktorá je vďaka rozsiahlym úpravám priamočiarejšia, no fundamentálny rozdiel v hernej dobe nečakajte. Titul naďalej pozostáva z desiatich príbehových kapitol, ktorých je jednoducho na takúto adventúru priveľa. Hra si zachováva svojich pôvodných 5 koncov a pridáva navyše ešte jeden bonusový. Zmeny napríklad zaznamenáte práve v mape, ktorá po novom tvorí sekciu priamo v inventári a na telefónnu GPS sa tak už spoliehať nemusíte. Nekonečné blúdenie v katakombách, bunkroch a iných temných chodbičkách je ľahšie najmä vďaka prirodzenému zataraseniu už preskúmaných lokácií. Elixír na hľadanie byliniek je po vypití už permanentnou záležitosťou, pribudli nové ľudovky, ktoré si môže Daniel zahrať na gitarke, pre stealth bol vytvorený nový elixír, vďaka ktorému vás nepriatelia neobjavia tak ľahko a všetky takéto sekcie sú zároveň o niečo ľahšie.

Atmosféru veľmi výrazne podtrhuje hudba, ktorej autorom je sám Kavan. A veruže občas vás skutočne až strhne, ako to krásne do seba z hľadiska príbehu, hudobného mixu, vizuálu aj nejakej tej dobrej mechaniky zapadne. Avšak nedokážem pochopiť, prečo k takýmto momentom dochádza iba zriedkavo, teda väčšinou na konci niektorej z príbehových liniek. Tu hra vytiahne všetky esá a vy máte tak skutočne pocit, že hráte hru s vyšším budgetom, za ktorou stojí skúsený autorský tím. Lesy dýchajú životom vďaka prirodzene znejúcemu ozvučeniu a 30 minút novej hudby toto putovanie dopĺňa v akčných, stealth aj kráčajúcich sekciách. Hra stále vyžaduje od vás dávku poriadneho zamyslenia sa pri riešení jej kreatívnych puzzle, priestorovú orientáciu pre úspešné navigovanie po svete, využívanie všetkých nástrojov bez robenia zbytočných chýb a, samozrejme, premýšľanie nad jej ideológiami. Vďaka siedmim novým jazykom sa navyše môže o moravských a českých pamiatkach a prírodných krásach dozvedieť viacero hráčov. Stačí už len naskenovať všadeprítomné QR kódy a pozrieť sa, ako sa odlišuje textúrami spracovaná skala od tej reálnej...

Čo však v hre nepribudlo, ale malo by  alebo kam režisérske hnáty nedočiahli?

Ono to vlastne v prvých dvoch hodinách strácania sa všetko celkom dobre funguje. Organicky prechádzate z Moravy do akejsi jej nočnej démonickej alternatívnej reality, hľadáte kade-tade po oboch svetoch roztrúsené papiere s indíciami, riešite v nich puzzle, prepichávate monštruózne srdcia, dešifrujete cyrilikou popísaný denník vašej dcéry a, samozrejme, zbierate skautské odznaky či obaly z hašleriek. Prvýkrát sa mi táto ilúzia pekného fungovania však začala rozpadať v momente, keď som vošiel na územie schátraného detského kempu. Tu oblohu už nezakrývali koruny stromov a ja som si tak mal možnosť uvedomiť, že je tvorená iba jedným statickým spritom. Jedna textúra oblakov, ktorá nejavila žiadne známky pohybu, no napriek tomu sa systematickým stlmovaním a zosilňovaním svetla snažili vývojári imitovať prechádzanie oblakov. Čím viac som sa začal zameriavať práve na drobné detaily, tým viac som začal premýšľať, čo vlastne slovné spojenie Director‘s Cut pre autorov znamená.

Jedným z vyzdvihovaných bodov pri odhalení novej podoby hry bolo práve nové nasvietenie, ktoré malo pôsobiť realistickejšie vďaka updatu Unreal enginu. Z videí, ktoré som mal možnosť vidieť ,som však na žiadny zásadne badateľný rozdiel na prvý pohľad nenarazil. Ale po podrobnejšom prieskume som našiel hŕstku scén, ktoré vďaka presvieteniu zostali doslova presvietené. Napríklad taký cintorín mal vďaka hmle a unikátnemu nasvieteniu dosť pochmúrnu atmosféru. Po novom ale svietia lúče extrémne agresívne, hmla navyše zmizla a vy v podstate aj tak nič neuvidíte, čo vás z celkom zapamätateľnej lokácie rýchlo vyženie.

Podobne, no na odlišnom spektre svietivosti, sú na tom aj nočné či jaskynné lokácie, v ktorých neuvidíte bez baterky absolútne nič. To by, samozrejme, v podstate ničomu nevadilo, pokiaľ by prechody medzi tmavou jaskyňou a osvetleným lesom neboli také hrubé. Daniel vždy počas vstupu do týchto lokácií krátkodobo oslepne, čo nie je pri očakávaní monštra na druhej strane práve ideálne. Oh a tmavé lokácie, samozrejme, zvonku neosvietite, na to je potrebný vstup. O to horšie je, že príležitosť na dobrý jumpscare vývojári nikdy nevyužili.

Hra teda vo mne začala postupne vzbudzovať dojem obrovskej nekonzistentnosti, ktorá sa s ňou, žiaľ, tiahla až do úplného konca. Pri nočnom nasvietení jednoznačne niekomu utiekol posuvník, lebo každý denný cyklus striedal odtiene oblohy medzi modrou a zelenou, ako sa mu zapáčilo. Agresívne svetelné lúče a hmla v istých lokáciách atmosféru iba rozbíjali a napríklad taký quest na hrade alebo ten pri obrovskom strome by benefitovali z nočnej oblohy. Osobne si myslím, že cyklus striedania dňa a noci by hre rozhodne pomohol a dodal svetu potrebnú dynamiku.

Ďalším rušivým elementom bolo pre mňa dosť nevyvážené a podobne nekonzistentné audio, ktoré sa pokúsilo hneď prvým songom o zobudenie celej bytovky. Úroveň hlasitosti hudby lietala jedna radosť, občas sa náhle prerušila alebo úplne vypla. Audiozóny boli napriek sľubovaným opravám rozbité, zvuky často vypadávali a navyše veľa z nich pôsobilo ako keby prechádzali cez plechový filter alebo reprezentujú úplne inú činnosť. Napríklad každé otvorenie kovovej bránky na mňa pôsobilo ako zvuk aktivácie nočného videnia...

Hra si stále zachováva svoj hororový tag, no poviem vám na rovinu, že okrem nepríjemne napätej atmosféry a pokusov vystrašiť ma neproporcionálnym audiom sa mi tep veľmi nezvýšil. Najstrašidelnejším aspektom titulu tak pre mňa zostal iba charakter protagonistu. Daniel je totižto skutočne ukážkový hajzel, ktorému nielenže nezáleží na nikom a na ničom, ale jeho neutíchajúce výhovorky, sebecké správanie a popieranie pravdy ma odpudzuje. Skutočne som dlho v hre nevidel viac odpudivý a jednodimenzionálny charakter, ale to je vlastne zmyslom celého jeho 12+ hodinového putovania. Len ťažko by ste našli niekoho s podobne agresívnymi replikami, a tak častokrát pochybujete o jeho ľudskosti. K rodine, priateľom aj ľuďom, ktorí sa mu snažia pomôcť v hľadaní vlastnej dcéry je hrubý, vulgárny a absolútne odporný. Na jednej strane obdivujem herca, ktorý sa na stvárnenie tejto postavy vrhol, ale na druhej strane musím priznať, že jeho výkon, žiaľ, za veľa nestál...

Danielov hlas musel podľa mňa nahrávať každú jednu repliku v odlišný deň, s fundamentálne odlišnou náladou, nakoľko neexistuje ani jeden konzistentný dialóg, ktorý by s niekým viedol. Jeho melódia hlasu, tón aj hlasitosť nie sú nijako adekvátne vzhľadom na situácie, v ktorých sa práve nachádza. Jeho vnútorné monológy, komentujúce priamo počas rozhovoru postavy nachádzajúce sa rovno pred ním ma donútili niekoľkokrát od hry odísť. Jeho výkon by sa tak aj naďalej dal nazvať rovnako nekonzistentným ako sľubované zmeny.

Česká lokalizácia sa vzťahuje nielen na titulky, ktoré zopárkrát skutočne podivne interpretovali anglickú repliku, ale aj na všetky textom ozdobené predmety vo svete. Rozhodne sa nepovažujem za českého jazykovedca, ale na zopár chybičiek v texte som narazil a dokonca nechýbal ani jeden nepreložený anglický príbeh.

Hra naberala každou ďalšou kapitolou na spomínanej nekonzistentnosti, a preto bolo pre mňa jej hranie častokrát skôr povinnosťou. Neagilný pohyb Daniela tomu rozhodne nijako nepomáhal. Od začiatku hry tvrdí, že má rád prírodu, bol taktiež skautom a sám dokonca tábory organizoval. Ja mu to však rozhodne neverím! Prikrčiť sa zvládne, avšak jeho rýchlosť sa nedá nazvať pohybom. Po lese sa prechádza iba ľahkým poklusom, ktorý sa s behom porovnať nedá. Vylezie iba po špecifických miestach, vyžadujúcich veľmi presné zameranie s takmer nulovou toleranciou, nikam inam nevyskočí a ani nezoskočí. Zvládne prerúčkovať aspoň stenu s kamennými úchytmi aj keď jeho ramená vždy pôsobia, že sú tesne pred zlomením. Jeho pohyb pôsobí tak extrémne obmedzene a stále je rovnako nezáživný ako v origináli. K pohybu po svete a objavovaniu vedľajšákov vás veľmi nenamotivuje ani klaustrofobické FOV, ktoré by si vzhľadom na množstvo veľkých prírodných úkazov väčší uhol zaslúžilo. Hlavné ale je, že si ho dokážete zväčšiť vo foto režime, kde zase prekvapivo absentuje voľná kamera...

Vec, ktorá ma však vzhľadom na častú interakciu s inventárom iritovala najviac, je nekonzistencia pri pokuse o navigáciu v ňom. Každá karta sa totižto ovláda inak. Niekedy využívate na navigáciu pravú páčku, niekedy ľavú, potom sa zase využívajú iba tlačidlá R1/L1 a aby sme to nemali ako hráči nudné, potrebujeme zapojiť aj R2/L2. Niektoré QTE sa dajú prerušiť, niektoré zase nie, zbieranie predmetov a interakcie so svetom majú zase malú toleranciu pri zameriavaní, a tak podobne by som mohol pokračovať...

Graficky je titul zaujímavý, ponúkne skutočne pútavé scenérie a zmeny oproti originálu som nespozoroval. Čo je na niektorých miestach rozhodne viac na škodu, nakoľko textúra vody stále vyzerá skutočne zle a o svetlometoch na Danielovej Škodovke ani nehovorím.