Hry sú niekedy ako ženy. Existujú také, do ktorých sa bezhlavo zamilujete len a len preto, že vás očaria na prvý pohľad. Nielen tým ako vyzerajú, hoci obal je taktiež vždy dôležitá súčasť ohúrenia. Ale predovšetkým svojím vnútrom. A vy veľmi dobre viete, že majú viditeľné chyby, ktoré vás budú otravovať a rušiť. Potom to môže dopadnúť dvojako: rešpektovaním nepodstatných detailov z toho bude láska alebo hormóny vyprchajú a uplatní sa odveká pravda - tak ako nečakane rýchlo to prišlo, tak rýchlo aj odíde z vášho života. Someday You’ll Return je, našťastie, prvý prípad.

Českí vývojári z CBE Software si ukrojili poriadne sústo. Už pri odhaľovaní hry a prvých náznakoch hrateľnosti muselo zaplesať nejedno srdce milovníka pokojných hier, v ktorých sa prevažne chodí, počúva a rozpráva, nasáva atmosféra prostredia a často rieši príbeh napísaný medzi riadkami nútiaci k zamysleniu sa nad vážnejšími témami, ktoré ponúka obyčajný život. Takže áno, na obrázkoch a videách vyzeralo Someday You’ll Return lákavo, dokonca aj prostredie moravských lesov a príbeh otca s nejasnou minulosťou, ktorý hľadá svoju dcéru, nastavilo vysoké očakávania. Napriek tomu, že vývojársky tím je skromný a na hre v podstate pracovala len dvojica ľudí, sa im podaril menší zázrak.

Je potrebné športovo priznať, že na hre to jednoducho je vidieť. A predovšetkým počuť. Aby sme hneď na úvod odpálkovali to nie príliš príjemné, tak dabing sa nepodaril. Minimálne hlas hlavného protagonistu doslova reže uší, pôsobí neprirodzene, je príliš štúdiový. Keď sa k tomu pridajú vzdychy pri lezení, máte chuť nechať hrdinu radšej spadnúť. Dialógy sú príliš umelé a vytrhávajú postavy z kontextu spätosti s prírodou, do ktorej hráča bez problémov vťahuje hudobná zložka. Podobne je to s technickým spracovaním celkovo - nie je to mainstreamový blockbuster. Ale s dvojicou ľudí dosiahnuť niečo podobné, to skrátka hre mnohé odpustíte.

Vydanie Someday You’ll Return sprevádzali vysoké očakávania, predovšetkým v tomto menej plodnom období. Ihneď po vydaní navyše tvorcovia reagovali na niektoré negatívne ohlasy a dokonca upravili hrateľnosť či vyhodili celé úseky hry, ktoré zbytočne naťahovali herný čas. Aj to svedčí o tom, koľko nadšenia svojmu projektu jeho vývojári venovali a aj naďalej venujú načúvajúc komunite. Tam, kde sa v ostatných hrách po vydaní doliepa obsah, z neho naopak CBE Software odsekli nemalú porciu. Spravili dobre, pretože na pomery walking simulátorov s adventúrnymi prvkami je Someday You’ll Return nadrozmerne gigantický kúsok. Aj preto, že motanie sa po moravských lesoch vás jednoducho bude baviť, nie je nutné sa nikam ponáhľať a má to svoje čaro.

Ale podstatný je predovšetkým príbeh, zápletka priťahujúca slučku okolo vášho krku. To, že väčšinou ide o tajomstvo, ktorého odhalenie sa pred vami postupne otvára, gradujúca postupnosť odhalení len naznačuje čriepky deja… to tu jednoducho neplatí. Príbeh je pomerne banálny, čo sa v skutočnosti deje a fakt, že vlastne otec Daniel nehľadá možno ani tak svoju dcéru, ktorej lásku stratil už dávno predtým, ale samého seba, je ľahko odhaliteľná príbehová línia. Napriek tomu je zaujímavá a dojímavá, pretože je taká prirodzená a obyčajná, neraz sa s ňou, žiaľ, stretnete aj v reálnom živote, takže to hre veríte a hoci viete, čo bude nasledovať, chcete to doklikať až do samotného záveru.

Hľadanie dcéry v moravských lesoch, kde sa Stela stratila, je pre Daniela návratom do pekla. Vlastne Daniel je hlavný protagonista, ktorého nebudete mať problém nenávidieť. Čím viac sa o ňom dozviete, čím viac z jeho minulosti sa pred vami vynorí z temných flasbackov, kde je všetko mazľavé, tmavé a nepríjemné, tým viac mu vlastne budete želať karmický revanš. Porovnanie so skutočnosťou je až tragikomické. Alebo vy okolo seba nemáte ľudí, ktorí až s absurdnou urputnosťou zo všetkých problémov a nezdarov obviňujú všetkých a všetko naokolo, len nie samých seba. Práve v týchto momentoch je tých niekoľko NPC postáv krutým zrkadlom, ktoré vám nastavuje osud. A Daniel sa do neho nechce pozrieť, pretože sa obáva toho, čo v ňom vlastne uvidí.

Príbeh nie je nijaký ohurujúci, ľahko odhalíte jednotlivé zvraty. Ale myšlienky sú veľmi ľahko aplikovateľné v bežnom živote, prinútia vás zamyslieť sa nad niektorými stupídnymi malichernosťami, za ktorými sa nezmyselne ženieme. Alebo sa tak tvárime. Daniel je navyše tak trochu stroskotanec, ktorý v živote nikdy nič podstatné nedosiahol - nezvládol udržať si rodinu, nikdy nespravil závratnú kariéru a dcéra je to jediné, čo tu po ňom zostane – a čo tu vlastne zostane po nás? Po vás konkrétne? Nezabúdajte, stále idete primárne po stopách Stely, ktorá sa stratila. Alebo vám vlastne ukazuje smer, ktorým sa máte vybrať, ak nechcete zablúdiť aj vy. Ak teda ešte máte nádej prebudiť sa z tejto nepríjemnej nočnej mory.

Prechádzky moravskými lesmi sú nádherné. Romantické, upokojujúce, pokojné. Ak ste sa vybrali niekedy len tak „na blind" do lesa i pred orgiami návštevníkov prírody počas korona krízy, možno tušíte. o čom sa snažím písať. Turistické značky dobre poznáte a keby ste aj na túry nechodili, veľmi rýchlo sa zorientujete, len stačí sledovať okolie. Ku každej lokalite alebo prírodnej scenérii nájdete popis, nechýba ani hľadanie rôznych predmetov, stránok rozprávky, skladieb, obalov od cukríkov, táborových odznakov, QR kódov a podobne. Túlať sa máte kde a v moravských lesoch sa budete cítiť ako doma, pretože... pretože ono to vlastne je ako doma, len tu za rohom.

Obrat nastane, ak Danielova fantázia rozohrá pekelné tango. Surealistické výjavy začnú vyklopkávať vražedné tempo, spoznáte beštiu, gigantického pavúka alebo stratené deti, ktorým ide iba o to, aby z vás za nepríjemného vreskotu vysali životnú energiu. Z oblohy padajú kusy betónu, krásny les hyzdia poprekrúcané roxory a všetko to nádherné vám pred očami mizne, pohlcuje nepríjemná temnota. Ruky ťahajúce vás do zabudnutia a podobné výjavy, ktoré v skutočnosti neexistujú, Daniela ohrozujú na každom kroku. Otázky týkajúce sa života a smrti sa neraz zmenia na platonické nariekanie nad vlastnou hlúposťou. Pretože práve zrkadlo, ktoré nastaví pohľad do minulosti, môže mnohých vydesiť natoľko, že sa v ňom spoznajú a možno si priznajú, ako hlúpo sa správali. A Daniel je jedným z nich.

Presne to je na hre to krásne. Kombinuje úžasnú prírodu s neférovým bojom s vlastnými démonmi. Nemôžete im uniknúť, nezbavíte sa ich, ale je dôležité postaviť sa im. Hrateľnosť ako taká je teda jednoduchá. Hra vás síce nevedie za ručičku, neukazuje presne smer, ktorým sa máte vydať a necháva vás často tápať. Možno je to dobre, možno zle, no neraz sa mi stalo, že som vlastne ani nevedel, kam mám ísť, čo mám robiť. Stačí si otvoriť denník, ktorý vám občas pomôže. Ale len občas, niektoré náznaky odpovedí môžete ľahko prehliadnuť a dookola sa točiť v kruhu. Denník je však skvelou súčasťou, podobne ako inventár, v ktorom nebudete mať nikdy hromadu predmetov a vždy viete, ktorý práve máte použiť alebo skombinovať s iným. Škoda, že pre odhalenie celého príbehu z denníka Stely, musíte všetko doslova presnoriť.

Dôležitou súčasťou hrania je zbieranie rastlín, respektíve alchýmia. Zbieranie kvetov môže pripadať niekomu ako nutné zlo, no tých niekoľko elixírov stojí za to. Navyše sú jednotlivé rastliny v prírode rozmiestnené tak, že ak vám niektorá z nich aktuálne chýba v batohu, nájdete ich pred dôležitým úsekom, kedy sú potrebné. Ak máte k dispozícii recept, môžete si pripraviť elixír, vďaka ktorému uvidíte záblesky minulosti a odhalíte, čo Stela pred mnohými rokmi zažila (a ako veľmi ste jej nerozumeli, sebecky sledovali len seba a mýlil sa v nej) alebo sa naučíte rozpoznávať rastliny na väčšiu vzdialenosť, zaženiete strach z výšok, stanete sa neviditeľnými pre nepriateľov (pribudlo s patchom), odstránite otravu a podobne. Možností je síce len zopár, ale je zábava pripravovať odvary... teda desiatykrát to už taká zábava nie je a privítal by som možnosť automatickej prípravy, ak to už raz zvládnem, aby som sa vyhol nudnému opakovaniu.

Prostredie ako také neponúka žiadne prekvapivé lokácie: áno, sú tu lesy, prevažne listnaté s hromadou skál, po ktorých je možné loziť – jedna z ďalších minihier a vôbec nie takých otravných, ako sa možno niekomu zdá, len je nutné akceptovať pomalšie tempo. Daniel nie je Lara či Nathan. Nechýba ani tajomný bunker, opustená vodná elektráreň, rozborené ruiny hradu, krásne jaskyne, vyhliadky, letný tábor, kostol či cintorín – a to všetko často aj s podzemnými tunelmi, ktoré sú síce zúfalo monotónne, no čo iné by ste od nich čakali? Plnia funkciu klaustrofobického strachu, kedy sa na vás z každej strany tlačí celý svet. Napriek tomu, že by si okolie občas zaslúžilo viac pestrosti a kvalitnejšie textúry, je z mojej strany spokojnosť so spracovaním podmienená prostou skúsenosťou: neraz som sa len tak zastavil a pozeral okolo seba. Obzeral sa a premýšľal, či tieto krásne momentky z prírody, ktoré sa nám strácajú pred očami, búrajú ich arogantné a sebecké egá nás samých, to nerobia aj vonku za oknom. Horšie dopadli postavy, z ktorých sa stali umelé bábky, navyše groteskne sa pohybujúce.