Pôvodný 1-2-Switch v roku 2017 nebol práve hitom, ale predaje neboli zlé a ak už nič iné, autori tu aspoň pekne predviedli možnosti vtedy novej Nintendo konzoly. Asi nebol iný launch titul, ktorý by využil takto hojne všetky možnosti konzoly a hlavne jej ovládačov. Dvojku nikto nečakal, nikto ju nechcel, ale aj tak je tu. Pričom je za ňou zaujímavý príbeh. Nintendo ju neohlásilo nejako veľkolepo, dokonca sa zdá, že hru ani veľmi nechcelo propagovať. Zrazu len vyšla, žiadne fanfáry, žiadne oznámenie. A ten príbeh za ňou? Leaky o hre boli už dlho. Vraj focus groups testy dopadli veľmi zle a vo firme rozmýšľali, či hru vôbec vydať (alebo ju nevydať ako free to play). Nevieme, ako dlho bola hra vlastne už hotová, ale zrazu vyšla, nenápadne a v hluchom období.

Asi nemá zmysel chodiť okolo horúcej kaše. Videli ste číslo hore a mnohí z vás to nedočítali ani len tu. Everybody 1-2-Switch! nie je dobrá hra. Síce to nie je nejaká príšerná hra, ale rozhodne je slabšia ako prvá časť. Ťažko ju niekomu odporučiť. Pritom ale od nej neočakávajte len nejaké pokračovanie predchodcu. Tím NDcube tu výrazne obmenil koncept a síce to je stále kolekcia párty minihier, tentoraz už trochu iná.

Prezentácia je podobná, je to hravé, má to kopu energie, akurát to autori tu a tam preháňajú. Napríklad vaším sprievodcom je tu kôň. Respektíve chlap s maskou konskej hlavy. Je pomerne jednoduché do hry vkĺznuť. Princípy každej minihry pochopíte a uchopíte ihneď a môžete sa pustiť do zápolenia. Výhodou je, že sa do toho môžete pustiť naozaj s kýmkoľvek. Nevýhodou je, že to tých ľudí nebude veľmi baviť.

Everybody 1-2-Switch! obsahuje celkovo 17 minihier, niektoré sú ale len variácie na to, čo ste už hrali. A kým jednotka ponúkala v takmer každej minihre niečo úplne unikátne, tu sa často opakujú koncepty. V minulosti ste tu niečo ovládali pohybom, tam ste zase cítili jemné HD vibrácie Joy-Conov, inde ste zase využili IR kamera a podobne. Takú pestrosť tu už, bohužiaľ, nenájdete. Ale na druhú stranu tu došlo k inej veľkej zmene. Teraz už hru môžete hrať rôznymi spôsobmi a v oveľa väčšom počte. Nielen v oveľa väčšom počte ako v prvej časti, ale v oveľa väčšom počte ako v iných párty hrách.

Minihry sa delia do 3 kategórií podľa spôsobu ovládania – ovládanie výhradne Joy-Conmi, ovládanie výhradne smart zariadením (mobil, tablet) a ovládanie Joy-Conom alebo smart zariadením. A kým s Joy-Conmi si môže na jednej konzole naraz zahrať 8 hráčov, pri smart zariadeniach je limit počtu hráčov poriadne zvýšený – zahrať si naraz dokáže až 100 hráčov. Na jednej konzole. To je niečo nevídané a ak je na hre niečo naozaj dobre zvládnuté, je to práve tento nový multiplayer. 100 hráčov je viac ako kedykoľvek dokážete dať dokopy. Teda jedine, že aby ste organizovali eventy a chceli si vytvoriť nejaký turnaj. Ale stále je to niečo prelomové v tejto oblasti.

Takto si dokáže až stovka hráčov zahrať napríklad Bingo. Prebieha to jednoducho, vaše zariadenia ani len nemusia byť na rovnakej sieti ako Switch. Konzola ale musí byť pripojená na internet, následne vygeneruje QR kód, ktorý načítate kamerou vášho telefónu a potom sa už stačí len cez telefón prihlásiť v stránke, ktorú vám otvorí. Nepotrebujete dokonca ani nejakú natívnu aplikáciu. Môžete si tam dať meno, dokonca fotku. Hra tu využíva koncept, kedy na obrazovke TV beží niečo iné ako na obrazovkách smart zariadení. Problém je ten, že to je len Bingo. A verte mi, toto neodkážete hrať dlhšie ako 10 minút, je to nuda.

O niečo lepšie je to v Quiz Show minihre. Ale zase, čo sa dá pokaziť na kvíze, všakže? Dnes už nie je veľa kvízových hier na trhu a tu to nie je najhoršie. Možno by som vytkol fakt, že je kvíz až príliš jednoduchý a len s dvoma možnosťami vždy. Ide tu o rýchlosť a kvíz môžete ovládať aj Joy-Conmi. Telefóny tu ale majú z hľadiska rýchlosti miernu výhodu. Ale to môže byť len môj dojem. Každopádne okruhy otázok sú rôznorodé, rovnako aj raz vyberáte z textových odpovedí, inokedy z obrázkov, takže je to aj pomerne pestré. Kvíz je jedna z tých lepších minihier.

Na displeji smart zariadení si ešte zahráte minihru, v ktorej počítate zmrzliny. Taktiež tu nájdete dosť primitívnu AR foto hru o hľadaní farieb. Zaujímavá je Aukcia, kde máte nejaký rozpočet a s ním sa zúčastňujete aukcie. Rozpočet nemôžete prekročiť, ale zase sa aukciu rôznych predmetov snažíte vyhrať. Opäť to nie je niečo revolučné, ale je to aspoň trochu zábava a pomáha to, že každý má na displeji niečo iné. Môžete sa snažiť trochu nakuknúť susedovi a podvádzať, zároveň si kryť vlastný displej. Toto sú minihry, ktoré si s Joy-Conmi nezahráte.

Iba s Joy-Conmi si zahráte jednoduché pohybové minihry – fúkanie balónov (aby vám nepraskli), ďalšie samurajské bitky (ale teraz jeden hráč hádže shurikeny a druhý ich odráža katanou) a podobné pohybové veci. HD Rumble tu využíva len jedna hra a aj to dosť biedne. Pritom je to jedna z najzaujímavejších funkcií Joy-Conov. V Joy-Con Hide & Seek jeden z hráčov skryje svoj Joy-Con a ostatní ho podľa vibrácií hľadajú. S deťmi to je na pár chvíľ fajn, ale tiež sa to rýchlo omrzí.

Ďalších 7 minihier môžete ovládať obomi spôsobmi a opäť sú to jednoduché pohybové minihry. Úprimne netuším, prečo niektoré fungujú len s Joy-Conmi, keďže si nemyslím, že sú nejaké špecificky odlišné od tohto zvyšku. Ale ani tu nenájdete niečo naozaj nové – skákanie cez imaginárne švihadlo, drepy, sochy, stoličkový tanec a podobne. Jednoducho variácie na veci, ktoré dobre poznáte. Nejaký pohyb musíte buď spraviť istým smerom, alebo v istom čase. Vyhráva ten, kto je rýchlejší alebo presnejší.

Na párty potenciál je tu málo nastavení. Chcete si vytvoriť custom playlist minihier? Zabudnite. Môžete si vybrať z troch predpripravených dĺžok a to je celé. Musím ale opäť pochváliť kvíz, ktorý je odsunutý trochu bokom a môžete si dokonca vytvoriť vlastný kvíz s vlastnými otázkami a možnosťami, napríklad o vašej partii – kto je alergický na paradajky alebo jednoducho čokoľvek. Badať na hre, že niekde mali autori fakt zaujímavé nápady. Inde len recyklovali alebo sa ani veľmi neunúvali upraviť hry tak, aby boli zábavné.

Audiovizuálna stránka je často veľmi jednoduchá. Viac menej väčšinou pozostáva z vopred nahraných scén s hercami alebo jednoduchých animácií. Kým prvá hra vynikala v tom, že ste k jej hraniu nepotrebovali obraz a stačil len zvuk, čo vás možno trochu vrátilo do detstva, tu je na tomto princípy postavených len niekoľko minihier. Teraz už často musíte pozerať na obrazovku a uberá to niečo z toho, o čom by malo byť 1-2-Switch – o hráčoch, ktorí stoja oproti sebe, pozerajú sa navzájom do očí a nezaujíma ich, čo sa deje na obrazovke. Dôležité je počúvať hru a cítiť ovládač v rukách.