Esenciálna otázka každého nového dielu Final Fantasy znie - a je to ešte Final Fantasy? A odpovede varírujú podľa toho, či sa pýtate puristov vychovávaných na starých častiach I až VI, masy prežitej na legendárnej štvorici VII až X alebo našincov, ktorí opáčili jedine kritizované diely XIII a XV (takticky vynechám na chvíľu klan okolo XIV Online zažívajúci zlatú éru).

Táto séria to nemá jednoduché od začiatku, autori sa ju snažia neustále prekopávať. Preto má každý diel vlastný dej, svet, postavy a neraz aj súbojový či herný systém. Preto to majú puristi ťažké v prijatí, lebo od začiatku bojujú proti variácii či obmene. Ale atmosféra šestnástky je fakt skvelá a hlavná téma „hrdinovia prežívajú v tieni apokalypsy“ je opäť rozvinutá do výbornej miery a najmä prvých desať hodín vám nedá vydýchnuť a budete tápať v spojitostiach, neskôr možno aj chápať vnútorné pocity.

Takže vitajte vo svete Valisthea, kde sa spájajú veľké osudy. Hoci najprv sa združujú isté armády na bojisku a pália po sebe s pomocou mýtických Eikonov (starí známi ako Ifrit, Shiva), partia chlapíkov sem prišla splniť džob. Hlavný hrdina Clive dostáva vzápätí prológ v podobe posunu o 13 rokov späť, keď bol ochrancom mladšieho brata Joshua. Chlapec je tzv. Dominant, môže totiž vyvolať mýtického Eikona, čo je prekliatie (pre neho) i dar (pre národ) zároveň. V tomto čase sa vo svete bojuje o zdroje plynúce z mega kryštálov a vždy sa nájde zámienka pre svár či zradu. Udalosti z minulosti determinujú ďalší vývoj charakteru Clivea, ktorý sa zrazu z tepla zámku a zázemia dostáva do drsného sveta a to ho čakajú ešte ďalšie zmeny.

V súčasnosti totiž pri istej bitke zbadá slečnu, ktorá je azda tiež Dominant a séria flashbackov v hlave ho vytrhne. Postaví sa proti iným, schmatne ho charizmatický veliteľ Cid (ako inak) a začína novú púť života. Ako by sa v správnom čase do nej dostávajú nečakané postavy, ale svet sa hýbe tiež – popri ďalších vzájomných bitkách ho sužuje pliaga menom Blight, ktorá berie život svetu. Ako sme si povedali, o apokalyptickú udalosť nesmie byť núdza.

Proti príbehu by sa dali namietať dve veci: že sa málo inšpiruje ázijskými reáliami na rozdiel od iných častí (legendárna desiatka s kolobehom života zdraví) alebo že je už príliš „západný“? Ale režisér Yoshi-P netajil inšpiráciu Hrami o tróny, európskym stredovekom a inými elementmi. Je preto hra málo „exotická“ či „Final Fantasy“? Ale to rozhodne nie! Čaká tu silná emotívna story, ktorá možno vybočí z niektorých očakávaných línií: lovestory nie je taká mocná (nevadí!), sú tu drsné neprístupné elementy ako surové násilie a temné tóny.

Možno tu nie je toľko hlavných postáv, ale za to kopa vedľajších, ktoré chcete naštudovať a pochopiť. Clive je jeden z najsmutnejších a najreálnejších hrdinov série a nie je to dané iba tým, že nepoletí do vesmíru alebo nemá grandiózny meč. Jeho životná púť je od začiatku tragická. Iné postavy ako Jill či Cid tiež vybočia z bežných trópov, ale hltal som každý ich dialóg či rozhodnutie. V tomto smere vás Final Fantasy XVI nesklame: servíruje silný emotívny príbeh, politickú drámu, temné hrozby, a nájde si aj štipku nádeje a uvoľnené chvíle. A opäť sa tu raz laškuje so psíkom ako jedným z hrdinov: váš Torgal je skutočne nezabudnuteľný spoločník.

A FF XVI je nádherne spracovaná hra. Dlhočizné animácie sú perfektne zrežírované s japonskými detailmi. To je moment, na ktorý séria čakala – opäť sa posúva ďalej v možnostiach enginu či výkonu konzol. Už to nie sú predrenderované filmíky, ale precízne vytvorené vyhladené filmové minúty vo vysokom rozlíšení. Už len kvôli tomu sa oplatí ten kolos hrať a vidieť čo dokáže jeden systém – verím, že optimalizácia na jediný systém ako PS5 náramne pomohla. Nehľadajte bugy, problémy či glitche...

Dej a postavy teda plnia prvý predpoklad atribútov série – ale čo svet? Valisthea nie je spojitý celok ako by ste možno čakali od hry súčasnej generácie, ktorá sa pachtí za otvorenými svetmi na kilometre štvorcové. Ale toto už Yoshi-P vopred avizoval. Svetová mapa obsahuje body, do ktorých sa môžete vydať a tam sa odohrajú jednotlivé misie príbehu či mimo neho. Páči sa mi, že každá destinácia má svoj popis (a celkovo systém Active Time Lore vám rád vysvetľuje).

Na druhej strane vás čaká vždy postup lokalitou, ktorá je do veľkej miery lineárna, občas odbočka alebo bojisko. Môžete sa šplhať, kĺzať, podliezať, ale stále je to daná štruktúra. Niekedy sú viaceré cestičky v lesíku, inokedy väčšia plocha, ale táto hra vie, kde vás chce mať (prvých 25 hodín FFXIII pozdravuje „že koridor“). Nájdete tu pár predmetov, pokladov, občas križovatky, ale inak upaľujete vpred. Tento svet je v kontraste s pätnástym dielom, kde ste jazdili na aute a prekonávali obrovské vzdialenosti. Súčasne je však citeľne hutnejší, má krásne lokality, hoci možno nie také ikonické či atmosférické ako iné časti série.

Celá šestnástka sa sústredí na protagonistu Clivea, azda vo väčšom rozsahu ako minulé diely – cítiť to aj pri súbojovom systéme. Je maximálne zameraný na neho a pomocníka Torgala, čo značí žiadne striedanie troch či štyroch postáv a výber najvhodnejšej proti istému typu protivníka. Autori stavili všetky karty na jednu postavu, navyše súboje posunuli do veľmi akčnej podoby, ktorá má blízko k Devil May Cry a iným frenetickým hrám. Znalci si povedia, že nás čakajú pekne dynamické súboje, čo celkom sedí – tempo nepoľavuje a od začiatku sa učíte ako riešiť ľahké a ťažké údery. A neskôr ich spájať, kde sa aktivujú kombá a koľko na ne treba tlačidiel.

Všetky tlačidlá majú istý zmysel, čo nás privádza k ovládaniu – tie so šípkami vľavo sú dosť dôležité, lebo buď dávajú lekárničku či iné podporné predmety (nezabudnite, nie je tu liečiteľ a ste odkázaní na seba) alebo si môžete prepnúť havkáča Torgala a dávať mu príkazy na útok či trošku zdravia pre vás. Avšak celé ovládanie núka ďalšie možnosti: úskoky, odrazené útoky a protizásahy v správnom čase. A do toho ste pánmi Eikonov, takže ak nejakého získate, môžete čerpať z jeho repertoáru kúziel. Tie sú namapované na pravé tlačidlá, vyvoláte si isté menu, niekoľko z nich sa dá využiť, ale pozor, na ich nabitie si pekne počkáte. Preto je dobré si ich osvojiť a vedieť, čo koľko trvá a kedy to nasadíte.

Súboje proti malým početným nepriateľom sú fajn, ale veľa taktiky nedoručia. Skôr je to o prepínaní medzi tými, čo majú viac a menej zdravia, občas plošný úder alebo čo ich odstaví. No len čo príde aj lepšia jednotka či malý boss, platia iné pravidlá. Podobne ako mali ostatné časti, aj tu fičí mechanika „staggered“ – nepriateľ má ukazovateľ zdravia, no pod ním žltý ukazovateľ obrany. Tú treba prelomiť rôznymi údermi, zväčša v polovici a na konci sa vám to podarí a môžete šiť údery hlava-nehlava. Po chvíli sa však „staggered“ ukazovateľ obnoví a idete od začiatku. Jediná ambícia je zraziť zdravie na nulu. Nie je to úplne ľahké a preto trvajú aj súboje v prvých hodinách pomerne dlho – ale o to viac si ich uvedomíte a že zosekať oponenta si fakt žiada trpezlivosť a 10-15 minút času.

A tí bossovia! Väčší tasia širší repertoár úderov, ktoré chcú proti vám nasadiť. Musíte dávať pozor na vzorce správania, kedy začnú švihať hnátom či chvostom po celej obrazovke a či sa dá vyhnúť alebo bežať do bezpečia. Súboje sú stále zábavné aj s nimi, vtedy vyššia miera taktiky príde.

Úplne iná káva sú súboje Eikonov. Sú to samostatné sekvencie, kde sa preháňajú viacerí Eikoni proti sebe a vy sa snažíte ubrať im zdravie skôr ako dôjdu ku Game Over. Absolútne majestátne sekvencie, kedy vám stačí na ovládanie pár tlačidiel (hra sa neraz postará o pohyb), akurát ich vhodne musíte použiť. Megalomanské akcie majú našťastie viaceré fázy a ak sa čosi stane, začnete aj neskôr. Nebýva ich veľa, čo podčiarkne vzácnosť týchto masteníc.

Niektorí môžu namietať, že autori sem prepašovali veľa QTE sekvencií, ale nedajte sa zahanbiť, ak sa na obrazovke zobrazí jedno či dve tlačidlá. Nebudete naťukávať 10 tlačidiel. Jasné, občas treba trošku stláčať čosi vo frenetickom súboji, aj otváranie dverí si zrazu čosi pýta, ale nie je to žiadny problém, skôr posilnenie niektorých momentov – hoci chápem, že mnohí hráči by sa zaobišli aj bez nich.

Podobný prístup môžete mať aj pri vedľajších misiách. Na jednej strane ich chcete mať a rozšíriť si svet – tu sa niekde zdržať, tam niekomu pomôcť. Ale chápem, že nie vždy to ide a máte chuť na dosť triviálne záležitosti, niekedy sa vedľajšie questy menia na drobnosti pre poslíčka a v jednej lokalite. No bola by škoda nevymetať niektoré vedľajšie línie, lebo niekde sa tam prepašovali celkom podstatné veci z vykreslenia postáv a ich pozícii v deji. Len to nevytušíte vopred pri preberaní úlohy... Desiatky možností sa núkajú a povedal by som, že zhruba polovica padla vhod, niektoré by sa dali oželieť, ale vyslovene otravných bolo iba zopár – aj tie skôr zdržiavali od deja. Okrem nich sa môžete zapojiť aj do lovu – Hunt Board vám dáva ciele na lov či zvyšovanie skúsenosti Clivea.

Štvrtou devízou Final Fantasy (po deji, svete a súbojoch) býva hudba. Masayoshi Soken tu zložil hodiny nádhernej hudby, pekné melódie mu neraz pomôžu oživiť temné dianie. Akoby vdýchol štipku nádeje aj tam, kde je veľká mela alebo trúchlenie po nej. Orchestrálny soundtrack má občas nábeh na melódie z FFXIV Online, ale je tu vo veľkej miere iná hudobná réžia, témy a celkové zasadenie. Tu je hudba v akcii, tam hrá mimo nej a celkovo si pýta štúdium v celej dĺžke. Nemá azda pamätné motívy, no slúži dokonale svojmu dielu. A možno si raz aj soundtrack samotný pustím.

Vizuálne hody sme spomínali vo vyhladených animáciách, ale celkovo treba pochváliť, že hra vyzerá na PS5 fakt úžasne a je to iná generácia. Nič tu nepadá, neprekáža, všetko pasuje. Platí to aj pre celý interface, ovládanie, menu, nič nie je rušivé a všetko ladí. Čo by za to dali iné tituly v prvý deň...

Final Fantasy XVI plní niektoré základné predpoklady série. Má tu starých známych a na najstarších fanúšikov sa snaží pomrkávať, aj keď vie, že to asi nezhltnú s navijakom. Ale ak ste ochotní otvoriť myseľ, popustiť uzdu svojej fantázie a nebazírujete na všetkých minulých prvkoch, no chcete si užiť príbeh, postavy, kus sveta, súboje z divokej akčnej hry a ľúbezný soundtrack, ste tu (stále) správne.