Je tu október a čo by to bolo za blížiaci sa Halloween bez nejakej fajnej hororovej hry? Máme tu jednu hneď od vedľa - od bratov Čechov. Šedý muž je novým a čerstvým prírastkom do sveta herného hororu nielen svojím temným vizuálom, ale aj štýlmi hrateľnosti. Táto point-and-click adventúra je z rúk jediného tvorcu Richarda Harašíma, ktorý už má za sebou pár vydaných hier, ako akčnú strielačku za bývalého prezidenta Českej Republiky alebo taktiež klikací horor v strašidelnom dome. The Gray Man sa zdá byť jeho zatiaľ najambicióznejším projektom, keďže okrem zaujímavého štýlu hrateľnosti do hry vložil grafické štýly vizuálneho rozprávania a aj pekne hlbokého psychologického aspektu temných až náročných tém na rozoberanie. 

Hráči sledujú lineárny až surrealistický príbeh hlavného hrdinu Anthonyho. Ten na pokraji svojej ľudskosti bojuje medzi svojím vnútorným a reálnym svetom. Prostredníctvom útržkov spomienok a traumy sú hráči svedkami rôznych Anthonyho dobrých, ale aj hrôzostrašných činov. Tvorca hry tak sľubuje jedinečné interakcie naprieč piatimi hodinami hernej doby, ktoré ponúkajú unikátny herný zážitok.

Keďže ide vo svojom základe o point-and-click pixelovú adventúru väčšinou z pohľadu prvej osoby, hru ovládate myšou alebo ovládačom, podľa toho čo preferujete. Svojím spôsobom hráte za svedomie psychopatického vraha, kde máte možnosť sledovať všetko, čo hlavný hrdina robí a čím prechádza. Nemáte však veľa možností s ním manipulovať, pretože je s vami neustále tajomnejšia entita, ktorá je hlavným podnecovateľom vašich činov, ovláda vaše správanie, žiadostivosť a túžbu ubližovať. Pokiaľ sa vám podarí dostatočne oslabiť vašu vnútornú vôľu a nepočúvať tak určité slová entity, môžete váš príbeh ukončiť oveľa skôr. Keď sa ovládnete, pomaly sa dostanete až na zdarný koniec a prostredníctvom spomienok sa dozviete celý príbeh, aj keď za krvavú cenu. Hra sa prelína medzi surrealistickou cestou podvedomím, bojom s vnútornými démonmi a trpkou realitou sveta, čo je rozlíšené nielen farebnou škálou, ale aj typom hrateľnosti. Väčšinu času sa budete pohybovať v priestoroch sveta hry, avšak hra miestami ponúka otázky, na ktoré musíte reagovať a menšie minihry. 

Už od začiatku hry som s upozornením v titulkoch vedel, že The Gray Man nie je pre psychicky slabších jedincov, ale to, že ma hra samotná bude ako hráča nenávidieť, to som ani netušil. Hneď po spustení som zistil, že hra obsahuje neviditeľný kurzor. Síce bol prítomný, ale nebol priamo viditeľný. Po niekoľkých pokusoch som sa dopracoval k objavu, že keď hru máte prepnutú na najťažšiu obťažnosť, kurzor vám zmizne. A to bol prvý problém hry z väčšieho zoznamu, čo som rozhodne nečakal. Fakticky som si dával počas celej hry len jednu otázku: „Tú hru nikto netestoval?" Nastavil som to na regulárnu obťažnosť a už som hru vedel hrať. Potešilo ma, že v nastaveniach hry sa dá mierne upraviť grafická stránka, farby, veľkosti písma a hlavne český jazyk. I keď po anglicky rozumiem, familiárny jazyk ma skôr vnesie do príbehu a deja hry. Hlavne, keď hra je stavaná na príbehu.

Po spustení novej hry sa hra s vami nemazná a po chaotickom intre vám hneď šupne vašu prvú obeť na zabitie. Ako hráč zisťujete, že ste uniesli nevinnú ženu do svojho domu s nejasným osudom. Nasleduje dialóg medzi vami a ženou a vy si nakoniec môžete vybrať odpoveď, čo je fakticky aj morálny prístup k tejto situácií. Síce ju pustiť nechcete, ale môžete byť k nej viac milší a ponúknuť jej vodu do misky. Vtedy sa hra zmení na klikaciu adventúru a vy následne objavujete dom, v ktorom bývate.

Veľmi rýchlo zistíte, že žijete v nepekných podmienkach a váš príbytok je veľká skládka odpadu a hnusu. Po značnom blúdení domom a objavovaní jednotlivých izieb nájdete na určitých predmetoch alebo nábytku obrazy a blikajúce body, ktoré sa razom zmenia na potláčané spomienky. Rôzne typy obrazov aj spomienok vo vás môžu vyvolať pozitívnu alebo negatívnu reakciu, ktoré vám naplnia alebo vyprázdnia vaše vnútorné svedomie v tvare veľkej banky plnej červenej tekutiny. Keď viackrát pochytíte negatívne spomienky či obrazy a banka sa vám vyprázdni, spáchate tak samovraždu a hra predčasne skončí. Plná banka vám naopak dá vôľu žiť a nakoniec najlepšie skóre v hre. Váš psychický stav a úroveň toho, ako ste v blízko k samovražde, si viete pozrieť v inventári, kde vám hra ukáže aj nejaké tie indície pre postup v hre, keď hráte na regulárnej obťažnosti. 

V hornej lište nájdete inventár, v ktorom okrem ukladania a používania predmetov viete tieto predmety následne aj kombinovať. Avšak kombinovať veci často nebudete a ja osobne som túto možnosť využil len 2x. V inventári máte možnosť si posvietiť svetlom na mieste, na ktorom sa práve nachádzate a neskôr sa k tomu pridá aj baterka, ktorá vám pomôže proti temnej entite v neskorších aktoch hry. Poruke budete mať aj mapu v úrovniach, keď budete musieť blúdiť mestom potlačených spomienok. Síce vám to čiastočne pomôže v orientácií, ale keďže grafika hry je, aká je, zo začiatku budete upadať ako hráč do pokusov a omylov. A to je problém celej hry. Vôbec nie je pre hráča intuitívna.

Celá hra je jeden veľký pokus a omyl. Niekedy blúdite priestorom a klikáte na všetko, čo sa dá a neviete sa posunúť ďalej. Niekedy prídete na určité miesto, poklikáte náhodne na obrazovke a zrazu sa vám spustí určitá scéna a vy neviete, či máte reagovať, čakať na otázku, alebo sa len preklikať scénou. Síce zmena kurzora myši indikuje, na čo sa dá kliknúť a s čím sa da interagovať, ale niekedy prejdete aj celú obrazovku centimeter po centimetri, aby ste vôbec našli bod, ktorý vás v hre posunie ďalej.

Na a potom sú tu bugy a glitche, a to nielen grafické. Napr. som zlými rozhodnutiami dospel k samovražde hlavného antihrdinu. Hra ma presunula naspäť do domu a začala mi sama náhodne prepínať izby, kde som nemohol reagovať. Najprv som si myslel, že to patrí k deju hry, keďže podobné scény mi hra už ponúkla predtým, ale po minúte prepínania mi to už nepripadalo v poriadku. Hra vám v určitých momentoch automaticky uloží pozíciu a vytvorí tak checkpoint. Myslel som si, že po nahraní uloženej pozície sa to obnoví a budem môcť v hre pokračovať ďalej. Nestalo sa tak. Síce už preblikávanie obrazu prestalo, ale ako hráč som ostal zaseknutý v priestoroch domu, kde som mohol len beznádejne interagovať s prostredím. Pomohol až úplný reštart hry. Myslel som si, že toto bude najväčší problém, čím ma hra môže prekvapiť, no mýlil som sa.

Každý z piatich aktov hry ponúka sériu viditeľných grafických chýb, prelínanie textu, opakovanie scén a otrasný boj s hlavným bossom, ktorý je už len čerešničkou na torte. Frustrácia sa bude striedať zo zmätením a naopak. A to som sledoval indície, ktoré hra ponúka a návod na stránke hry. Občasné minihry trochu vylepšovali a odľahčovali hrateľnosť, ale nie vždy je jasné, čo v nich treba robiť alebo aký je ich cieľ. V jednom momente vás hra presunie do stolovej hry, kde sa pretekáte so súperom a postupne hádžete kockou. Avšak nie jasné ,či ho máte len predbehnúť, alebo či sa dostať k cieľu ako prvý. V inej zase mate spájať nezmyselne zástrčky a v ďalšej zbierať biele machule bez nejakého dôvodu. V jednej miestnosti zozbierate niekoľko vecí, prejdete do druhej izby a tie veci vám z inventára zmiznú. Niekedy sa vám v inventári zase náhodne veci objavia alebo máte tie isté veci po 5x.

Grafická stránka je veľké plus, ale aj mínus hry The Gray Man. Nerozumiem voľbe tvorcu dať celú hru do pixelovej podoby. Snaží sa to celé byť retro ako klasické adventúry z 90-tych rokov, ale hranaté pixely tejto hre vyslovene škodia. Keďže artworky v hre sú ručne kreslené asi žiakom 8.ročníka ZŠ spojením s pixelmi, hra nevyzerá lukratívne a je miestami neprehľadná. Hlavne, keď máte na obrazovke nájsť určité predmety, klikacie body alebo sledovať zmenu kurzora pre presun v prostredí. Vážim si to, že tvorca vložil do hry prepracovanú psychologickú stránku a grafika funguje tiež ako rozprávačský element, kde realita je vo farbe a spomienky, sny alebo celé podvedomie je v šedých odtieňoch. Avšak celé to je miestami mätúce a v spojení s chybami hry a nejasným postupom to hráča dosť frustrujúce. Napokon som si myslel, že hra nemá rada hráča ako takého a robí mu úmyselne problémy. Hlavne pri konci.

The Gray man je pekne temný a brutálny kúsok a aj keď je v kreslenej podobe, ukazuje hráčovi bez cenzúry krv, vnútornosti, rozštvrtené telá a vraždy z vášho uhla pohľadu. Pochopiteľne, celý príbeh a dej je stavaný na krutých témach a boja hlavného protagonistu s vlastnými démonmi, čo sú témy, ktoré nie každý obľubuje a nie sú pre každého.

Chválim ambientný zvuk, ktorý vytvára atmosféru buď krutého prostredia reality, alebo surealistickú stránku vášho podvedomia. Do toho občasné minimalistické skladby, ktoré vcelku slušne navodzovali atmosféru niekedy až zúfalých činov hlavného hrdinu. Keď sa vám podarí dohrať hru do konca, alebo keď vás frustrácia v hre nedobehne, môžete skúsiť hru na vyššiu obťažnosti, pohrať sa cheatmi alebo si samostatne zahrať spomínanú stolovú hru, či skúsiť dosiahnuť všetkých 11 zakončení hry. Hru vraj dáte do piatich hodín, ale pri miere jej neprehľadnosti si pripočítajte ďalšie 4. Tak či tak, pýtať si za obsah hry The Gray Man skoro 15 eur nie je podľa mňa fér, aspoň za súčasný stav poslednej verzie. Paradoxne, aj pri tej miere zúfalstva, čo som pri hre zažíval, ma nútila ju pokoriť.

The Gray Man som chcel mať rád, keďže som veľký fanúšik indie hororov a hier s alternatívnym prístupom k hrateľnosti, kde produkt ako celok dokáže spojiť viacero herných štýlov alebo grafického štýlu. O to viac, keď ponúkne psychologické prvky, prepracovaný príbeh/dej a nebojí sa ukázať krv, vnútornosti a snaží sa o unikátny prístup k danému žánru. Avšak táto záležitosť očividne nemá rada hráčov a atakuje ich mätúcou až frustrujúcou hrateľnosťou a do toho dáva podpásovky v tvare bugov a glitchov, takže máte problém dokončiť úroveň aj s indíciami alebo s návodom. Toto všetko v spojení s pixelovou grafikou a jednoduchými kresbami napokon hráča vo svojej prezentácií nepresvedčí, aby do hry investoval peniaze, aj keby bola v zľave.