Nemalé nádeje vkladané do projektu House Builder išli ruka v ruke s obavami, čo všetko sa na ceste za vysnívaným projektom môže pokaziť. Vzhľadom na minulosť vývojárskeho tímu Freemind (nezabudnuteľná jazda na prasati v živote farmára) neočakával nik zázraky, no preteky v klikaní – a to značne zúrivom a nekonečnom – žiaľ, udusili hrateľnosť a zábavu v repetitívnom kŕči zúfalstva. Alebo inak. Pamätáte na dobu, kedy sme učili rodičov pracovať s počítačom a myšou zábavnou formou? Dobre, možno nemáte viac než štyri krížiky na krku, ale tak to kedysi bolo. Tu máš Solitaire a naháňaj kurzor a klikaj. House Builder je to isté.

Pri všetkej úcte k tvorcom je potrebné House Builder síce zahodiť na smetisko dejín, ale občas má aj svetlé okamihy. Ako poctivý podporovateľ za mrzký peniaz hodil dačo vývojárom v Early access verzii, len aby svoj projekt dokončili. A radšej to mohli byť rožky s treskou. Hra síce ponúka množstvo levelov a teda rôznych príbytkov k postaveniu, avšak faktor zábavy je často len tesne nad bodom mrazu. Istotne, po náročnom dní v práci, keď je človek zahltený číslami a tabuľkami, tabuľkami a číslami, padne vhod len tak priblblo klikať. A znovu, pamätáte na hru My Name is Mayo?

Je úplne jedno, či máte postaviť iglu (musíte vyrobiť snehové kvádre na špeciálnych miestach a tie potom ukladáte jeden po druhom) alebo domček v pralese (tu už toho musíte nanosiť na kopu viac a aj si vyrobiť hlinené kvádriky). Postup je vždy rovnaký: potrebujete x konkrétnych predmetov, ktoré ukladáte kam patria a ono vám to rastie pod rukami. Možností je neúrekom, pričom klasické murované domy či ich drevené ekvivalenty staviate hneď niekoľkokrát. Ale nechýba ani dom na stromoch, dom z kontajnerov, dom pre bezdomovca z kartónových škatúľ a kadečo šialené.

Možno sa dozviete zopár drobností: najprv je potrebné vykopať základy, pred zabetónovaním ich vyložiť spevňujúcimi kari sieťou a občas je potrebné priestory zadebniť, strop má svoje špecifiká alebo sa vrhnete na drevené steny zo sadrokartónu. Je toho hodne, no vždy skončíte pritom, že musíte klikať podľa presne danej šablóny, ktorú určuje hra samotná. Všetko musíte spraviť tak ako navrhol vývojár a nikde nedáte ani o tehlu či klinec viac. Vezmete materiál, umiestnite materiál. Závody v bezhlavom klikaní nemajú oporu v žiadnom fyzikálnom engine. Čo postavíte, to bude stáť. Žiadne zapojenie fantázie alebo priestor pre vlastné výtvory. Niekoľko desiatok úrovní a fajka zhasla.

Na obrázkoch to môže vyzerať ešte ako tak príťažlivo, ale každý level sa postupne stane monotónnym fiaskom s nekonečným klikaním. Ak vám chýba materiál, dovezú vám ho z obchodu a je to teda vzrušenie, aby ste správne vypočítali počet dosiek, tehiel, čohokoľvek, čo potrebujete na to, aby ste sa pohli ďalej. Nemôžete spraviť žiadnu chybu a jediným rébusom sa stáva rozlúštenie ikony potrebné materiálu s tým, čo máte vlastne k dispozícii na pozemku alebo či to musíte objednať. A potom hľadáte miesto, kam daný predmet máte umiestniť, pričom všetko je farebne zvýraznené.

V úvodných úrovniach sa ešte prejavili záchvevy zaujímavých momentov – a činnosti ako rezanie či pílenie dosiek na aspoň približne presné kusy osviežili hrateľnosť. Ale potom to už je celé jedno, potrebujete tristo dosák, tak čo sa s nimi budete babrať a merať a píliť. Kúpite ich tristo, šupnete na miesto. Vybavená vec. Hra ich sama oreže na správnu mieru a kvôli šetreniu (za správne položenie predmetu dostanete peniažky) sa to vskutku neoplatí. Poháňanie hráča vpred k svetlejším zajtrajškom a zaujímavejším misiám je skôr diablovým vábením do náruče ešte väčšej frustrácie.

Aby hru tvorcovia oživili, pridali do nej „zábavné“ prvky „osviežujúce“ hrateľnosť. Tak napríklad potrebujete betón. Občas príde domiešavač, občas vám hra prikáže, aby ste sa chopili lopaty a tamto je miešačka. Klik na cement, klik na miešačku. Dvakrát. Klik na piesok s lopatou, klik na miešačku. Trikrát. Čakať. Klik na fúrik, preniesť fúrik, pustiť fúrik, vyklopiť miešačku, preniesť fúrik, vyklopiť fúrik. A z jedného fúriku vybetónujete celé základy rodinného domu. Paráda. Alebo musíte jazdiť na aute, čo pri absencii fyzikálneho enginu a ešte zúfalejšieho jazdného modelu je všetko, len nie zábava. Alebo musíte pokosiť burinu. To fakt. Alebo raz (ale len raz, ostatné domy vodu nepotrebujú) privádzate pomocou trubiek vodu k základom. Inokedy ovládate žeriav. Des a hrôza.

House Builder názorne ukazuje ako to vyzerá, ak sa obyčajná, primitívna hra snaží o niečo viac, než je. A to tupé klikanie. Ono by to vlastne ani nevadilo, ale miesto toho, aby sa vývojári venovali precíznejšie menšiemu počtu úrovní s prepracovanými hernými prvkami. Aby počúvali aspoň trochu komunitu a nerobili z hráčov úplných idiotov. Aby im dali voľnosť, nechali sa vyhrať sa. Takto len dávkujú ďalšie a ďalšie opakujúce sa motívy s cieľom nových nehnuteľností na postavenie. Je to zúfalé a nehodné viac než pár drobných v hodnote obedového menu vo vývarovni. Hre nepomáha ani spracovanie. To vizuálne stojí na priemerných a vratkých nohách. S dnešným štandardom sa porovnávať nemôže, ale mávnete rukou, pretože ozvučenie je na tom horšie. Ktovie, či je lepšie to občasné ticho trvajúce dlhé minúty alebo keď sa už niečo ozve.

Musím sa priznať, že som sa na House Builder skutočne tešil a plánoval som ho zlupnúť ako malinu. Namiesto toho sa z hrania stala trpká odysea. Na rozdiel od House Flippera (a jeho skvelého pokračovania) tu nie je o čo stáť. Všetky úrovne som nedorazil do úspešného konca, pretože sa jednoducho nedalo a to si už radšej vezmem dosku a budem do nej len tak neznaboh zatĺkať klince so zaviazanými očami. Bolesť to bude porovnateľná. Občas musíte presne vyberať trámy, hranoly a dosky, inokedy len kliknete a systém ich sám umiestni len tak zo vzduchu. Podobných hlúpostí nájdete v hre hromadu. Stačilo, ťahaj z disku ty ohava.