Čo by ste označili za hlavný dôvod tvorby remakov a remasterov? Myslím si, že pomerne často by sme v podobnom prieskume narazili na odpoveď súvisiacu s korporačnou chamtivosťou. Čo je vzhľadom na množstvo kvalitných titulov opätovne sprostredkovaných pre modernú hráčsku komunitu celkom škoda. Medzi tie špičkovo spracované sa však určite zaradí aj Brothers: A Tale of Two Sons Remake, ktorý sa k nám po takmer jedenástich rokoch od vydania originálu akosi nečakane prikradol vo svojom vynovenom kabátiku. A možno aj práve preto máme možnosť dostať do rúk hru, ktorá napĺňa množstvo ideálov realizácie remakov a teda dostávame jedinečnú základnú hru, ľahko obohatenú o nový obsah, s neporovnateľne vylepšeným vizuálom a najmä s naďalej prítomným, rovnako veľkým vývojárskym srdcom!

Nič nové na príbehovom fronte (takmer)

V podstate sa remake Brothers od originálu vôbec výrazne neodlišuje a my tak aj tentoraz dostaneme dvoj až trojhodinovú jednohubku, v ktorej veľmi unikátne dokážeme ovládať dve postavy súčasne. Konkrétne dvoch bratov, putujúcich strastiplnou cestou za liekom pre svojho chorého otca. Tu sa dostávame do trochu paradoxnej situácie, kedy sa originál veľmi od prekopanej hry nelíši, a preto je recenzovanie príbehovej časti v podstate redundantné. Podobne je na tom po dekáde existencie hry aj vyhýbanie sa spojlerom, avšak ak ste nikdy možnosť putovať týmto svetom nemali, tu prichádza moje posledné varovanie o spoileroch a odkaz na našu predchádzajúcu recenziu. Brothers je totižto stále nádhernou kultovkou so silnou stavbou sveta aj rozprávaním príbehu, ktorého hravosť a kreativita z titulu doslova sršia.

Priznám sa, že som pôvodnú hru nikdy nedokončil a vlastnoručne som odohral iba zopár desiatok minút mobilného portu. A možno aj vďaka tomu ma nielen finále, ale aj mnoho iných magických momentov zasiahlo veľmi citeľne. Príbeh bratov je niečím skutočne unikátnym, na čom má nepopierateľnú zásluhu najmä režisér titulu Josef Fares. Súčasťou hry je aj bonusový obsah v podobe konceptov a komentovaného hrania originálu, kde režisér odhalil nielen množstvo zaujímavých detailov o vývoji, ale aj inšpiráciu vlastným životom. (spoiler) Scéna z pohrebu, ktorá započala vývoj tohto klenotu, bola adaptáciou situácie z Faresovho života, kedy pochovával vlastného brata krátko po tom, čo jeho matka počas jedného z množstva tehotenstiev potratila.

Dnes si Faresa, samozrejme, spájame najmä s mechanicky unikátnymi kooperačnými titulmi, akými sú A Way Out a It takes Two, no svoj videoherný režisérsky debut zažil práve s Brothers, ktorý vznikal kvôli extrémne limitovaným financiám vo veľmi skromných podmienkach. Fares nahovoril väčšinu postáv, aj keď teda jazyk, ktorým hovoria, nie je skutočnou rečou, ale vymyslenou zlátaninou, čiastočne inšpirovanou arabčinou. Bol modelom pre motion capture všetkých postáv a napríklad aj samotný vizuál bol kvôli obmedzeniam veľmi jednoduchý. Tento indie pôrod si však stal nespochybniteľnou klasikou, dostal množstvo ocenení a napriek svojim neduhom vyplnil srdcia množstvu hráčov. Verím, že práve vďaka hráčskej láske sa 505 Games rozhodli poveriť remakom drobné štúdio Avantgarden, ktoré aj napriek iba dvom vlastným štylizovaným titulom dokázalo vyprodukovať niečo skutočne nádherné! A za všetkými vylepšeniami už tradične stojí neustále skloňovaný Unreal Engine 5.

Lokálne ovládaní junáci

Keby som mal v jednej vete zhrnúť všetky vylepšenia Brothers remaku, tak by sem patrili práve tieto: Od základu prerobené modely postáv a prostredia, remastrované zvuky, opätovne nahraný soundtrack so živým orchestrom, jemné vylepšenia ovládania/puzzle, zmeny kamery v prestrihových scénach a rozšírenie o plnohodnotnú kooperáciu. Rozhodne toho nie je málo, avšak nakoľko hra nikdy zásadne nezmení dej ani žiadne mechaniky, stretnete sa tu aj s rovnakými frustráciami ako v origináli. Ovládanie dvoch postáv súčasne, kedy ľavá analógová páčka ovláda brata staršieho a tá pravá mladšieho, je stále rovnako iritujúce a miestami dezorientujúce. Koordinácia mojich dvoch palcov často s týmto rozmerom hry bojovala. Narazil som však aj na sekcie, kde všetko fungovalo až prekvapivo organicky. Napríklad pri ovládaní bratov zviazaných lanom, kedy je potrebné ich navigovať prostredím pomocou zhupnutia na lane alebo lokácie, v ktorých jeden brat čaká nečinne na akciu toho druhého.

Je pravda, že tento takéto momenty v podstate ideologicky rozbíjajú celý koncept, avšak asi jestvuje dôvod, prečo sa v podobných tituloch ovláda väčšinou práve jedna postava. Každopádne tento problém jednoducho rieši obohatenie titulu o lokálnu kooperáciu, kedy podivné rozloženie páčok (ak hráte na PC, tak šípky a WASD) zostáva zachované aj na ovládačoch. Ja som teda na ovládači používal na navigáciu staršieho brata ľavú páčku a moja parťáčka zas na svojom ovládači tú pravú. Pre interakciu zostali podobne rozdelené aj zadné triggery a tie nad nimi zase zodpovedali za otáčanie kamery. Hoci to vyžaduje od druhého hráča trochu cviku, z kooperácie máte po pár minútach veľmi organický dojem a jeho neprítomnosť v origináli vám bude až cudzia.

Odporúčam si však hru prvýkrát zahrať ako singleplayer, (spolier) pretože pocit straty ovládania druhého brata je neopísateľne intenzívny, a to najmä na úplnom konci, keď všetka trauma malého brata z vody prejde práve stlačením akčného tlačidla staršieho brata... Treba povedať, že vreckovky sú nutnosťou... Ja som prvú polovicu hry otestoval v lokálnej kooperácii a zvyšok hry som dohral sám, vďaka čomu som dostal to najlepšie z oboch zážitkov. Predsa len, začiatok hry je iba akousi hravou adventúrou s malebnými dedinkami a rozprávka o láske trolov, no neskôr sa preklopíme do temných tém vyobrazujúcich samovraždu, týranie zvierat, vojnu, rituálne vraždy a v neposlednom rade aj stratu najbližších. Myslím si, že takýto postup hrania bol ideálny, a preto ak máte parťáka aspoň na hodinu a pol, určite ho k hre prizvite!

Ako inteligentne prekopať, no zachovať esenciu originálu

Remaky to nikdy nemajú ľahké. Kladú sa na ne očakávania nielen zo strany fanúšikovskej komunity, ale je tu aj ten podvedomý nátlak zaujatia potenciálnych budúcich hráčov. Napríklad taký vizuál musí trafiť dokonalý stred medzi zaujatím nováčikov a neodplašením starých známych. Brothers remaku sa to darí takmer na výbornú. Nový vizuál je rozhodne najviditeľnejším vylepšením. Nanovo vytvorené modely všetkých postáv aj prostredí sú detailnejšie ako kedykoľvek predtým, no stále dýchajú esenciou originálu. Zo štylizovaného, low-poly vizuálu sa dostávame niekde na úroveň Toy Story 4, kde modely postáv budia dojem akejsi hladkej plastickosti a prostredia hraničia s realizmom. Avšak tu to funguje až prekvapivo dobre, aj keď teda v niektorých lokáciách by som väčšiu štylizovanosť ocenil. Pri pohybe v prostrediach, keď je kamera oddialená, si to vôbec nevšimnete, no prestrihové scény to obzvlášť v spojení s novými uhlami dajú občas citeľne najavo.

Keď som porovnával (spoiler) v origináli s novým spracovaním smrť brata,  pri jeho pochovávaní sa rozhodli autori remaku priblížiť kameru na tvár malého brata počas zhrnutia každej kopy hliny, no naopak v origináli sme na celú scénu pozerali bez akéhokoľvek prestrihu. Originál pri tejto konkrétnej scéne vo mne zanechal silnejší dojem, nakoľko nás ako hráčov nechal trpieť a prežívať scénu aktívne s malým bratom. Naopak vďaka vylepšeným textúram, modelom a aj zmene záberov som ocenil všetky scény s matkou, kde emócia malého brata pôsobila surovejšie a uveriteľnejšie. Vždy budú teda jestvovať preferencie medzi remakom a originálom, ale myslím si, že práve vďaka zmenám, ktoré sa autori v takýchto dielach rozhodnú spraviť, sa ich hranie oplatí.

Podobne sú na nerozpoznanie vylepšené aj prostredia, ktoré nielen vďaka atmosférickému a nádhernému nasvieteniu dokážu vo vás vyvolať úžas, ale aj vďaka štylistickým zmenám pôsobia prehľadnejšie. Napríklad stret so zúrivým psom pri začiatku hry tentokrát jednoznačne zobrazuje scénu ako pole po žatve a nie iba fádnu textúru blata. Samotný pes je zaujímavým rozmerom tiež. V origináli si boli autori svojich limitácií vedomí, a tak záber na psa z diaľky s jeho smiešnou animáciou nijako veľmi neruší. Remake však opäť volí priblížený záber, ktorý spolu s podivnými dimenziami psiska a jeho retardovanou animáciou nenavodzuje strach, o ktorý sa autori pokúšali, ale iba v údive pozdvihuje obočie. Prekopané animácie takých trolov, samozrejme, bratov a najviac citeľne pavúčej ženy, ktorá je teraz miesto úškrnuhodnej skutočne desivo hororová, pôsobia omnoho uveriteľnejšie a zároveň budia dojem, že autori im venovali značné množstvo času. Avšak skutočne si nie som miestami istý, či sa prerábky dočkali úplne všetky animácie (viď. spomínaný pes).

Aby som dokončil myšlienku s prostrediami, tak tie pôsobia živšie, farebnejšie a, samozrejme, aj realistickejšie. Krv obrov tečúca potokmi je teraz nepríjemne uveriteľná, hravé dedinky zo začiatku hry vyžarujú životom a scéna v tmavom lese či v akejkoľvek vode perfekcionisticky rešpektuje zákony fyziky. Veľký podiel na vizuále majú okrem väčšinu efektu tvoriaceho nasvietenia aj úplne nové textúry, ktoré vlastne štylizovaný vizuál originálu vôbec nemal. Aj keď som občas narazil na rozmazané kamene a drobnosti v prostredí, jednoznačne sa nedajú nespomenúť úplne nové pokožky trolov, vizuál celej pavúčej ženy, jej súbojovej arény pretkanej pavučinami, detailnejšie technológie v jaskyniach, kvalitnejšie simulácie tekutín a celkovo hustejšie zaplnené prostredia. Kde sa dalo pridávať, tam autori decentne obsah pridali a kde jednoduchosť originálu fungovala, tam radšej nezasahovali.