Ako vlastne vznikajú monštrá? Tie skutočné monštrá, nie nejaké fantasy príšery. Vznikajú neraz z obyčajných ľudí, ktorí sa dostanú k moci. Možno spočiatku nezištne a s dobrými úmyslami, postupne ich to ale mení a začína sa rodiť monštrum, ktoré pre moc a jej uchovanie spraví čokoľvek. V snahe podmaniť si ľudí sa nebojí ničoho, klame, zavádza, manipuluje. Ako? Najčastejšie strachom. Ak chcete ľudí ovládať, zasejte v nich strach, vymyslite im nepriateľa a potom ich pred ním ochráňte. Je to príbeh známy roky, dekády, možno aj stáročia. Je to príbeh, ktorý je stále aktuálny a aj my ho dobre poznáme. No a je to aj príbeh, ktorý je v jadre Senua's Saga: Hellblade II.

Senua sa vymanila spod kontroly svojho manipulatívneho otca a aj spod kontroly Fúrií, ktorých hlasy ju ovplyvňovali. O tom bola z veľkej časti jednotka. Dvojka je náročná hra, ktorá si berie neľahkú tému psychózy a berie ju vážne. Preto tu nečakajte žiadne magické vyzdravenie. Hlavná hrdinka Senua je stále prenasledovaná tieňom svojho otca. Stále v hlave počuje hlasy Fúrií. Avšak teraz už tomu všetkému dokáže čeliť. Dokáže sa rozhodovať sama za seba, má vlastné ciele. Navyše tentoraz už neinteraguje len s hlasmi vo svojej hlave, ale aj s inými postavami. Jej realita tak koliduje s realitami ďalších, ktorých na svojej ceste stretne.

A bude to teda poriadne náročná cesta. Z jej rodných Orknejí ju zavedie a až na ďaleký Island, kde sa musí postaviť Vikingom, ktorí unášajú ľudí z jej dediny. Senuu tak čaká ďalší boj, no tentoraz ďaleko od rodnej hrudy. Ďaleko od vecí, ktoré pozná. Bude tak čeliť nielen nemilosrdným severským nepriateľom, ale aj neznámej a krutej zemi, kde vládne ľad, víchrice a aj láva. No a v neposlednom rade musí čeliť aj sama sebe. Veciam, ktoré má v hlave. Prekážkam, ktoré jej do cesty dáva niekto iný. A možno aj nie. Hellblade hry nikdy neboli o nejakej objektívnej realite, ale o tom, aby ste svet vnímali očami hrdinky trpiacej psychózou.

Pri hraní tak budete často rozmýšľať o tom, čo sa vlastne v skutočnosti deje. Pre Senuu je reálne to, čo vidí. Čo sa jej deje. Čo prežíva. Je to ale reálne aj pre ostatných? Aký je vlastne ich realita? V priebehu hrania stretnete viacero zaujímavých postáv, ktoré sa k vám v určitých častiach pridajú. Ako sa ich realita prelína s tou Senuinou, možno si aj uvedomíte, že nie je až tak dôležité čo, čo je objektívnou realitou, ale skôr to, čo a ako postavy spolu prežívajú. Ako ovplyvňujú Senuu a ako ovplyvňuje ona ich. Hellblade II je jeden z najsilnejších zážitkov posledných rokov a v tomto sa dokáže smelo postaviť po boku napríklad Alan Wake 2.

To však nie je jediná paralela s jednou z najlepších hier minulého roka. Silný príbeh založený na hlbokých emóciách a psychike hlavných postáv sa núka ako tá primárna, ale pozrite sa na obrázky okolo. Hellblade II je krásna hra. Neuveriteľne detailná v oblasti postáv, čo umožňuje hercom dostať maximum z ich výkonov a vďaka tomu môžete s postavou tak intenzívne prežívať tie emócie. Mimika je úplne neuveriteľná a to nielen pri hlavnej postave, ktorá tu samozrejme hrá prím, ale tiež pri tých vedľajších, ktoré taktiež zohrávajú dôležitú úlohu. Tu hra prekonáva snáď všetko, čo tu doteraz bolo. Tváre postáv boli detailné snímané a rovnako aj všetky scény boli snímané motion capturingom. Každý pohyb je tak verný, detailný, presný.

No a potom je tu ešte okolité svet. Neúprosný, chladný, nebezpečný, ale aj tak krásny. Hra sa delí na 6 kapitol a každá vás zavedie na trochu iný kút Islandu. Búrlivé pobrežie je len začiatok a potom sa vydávate ďalej. Uvidíte lávu, ľad, skaly, ale aj krásne lesy. Alebo nebezpečné. Hra často balansuje presne na hrane medzi niečím krásnym a desivým. Výhľady na okolitý svet sa ešte viac vynímajú vďaka dobre spracovanému HDR. Jedna vec to ale celé kazí a to sú „filmové“ čierne pásy hore a dole. Chápem, čo tým chceli autori dosiahnuť, ale vždy mi to príde ako zbytočné. Nekupujeme si dnes obrovské TV kvôli tomu, aby nám vývojári pri hraní prakticky zakryli štvrtinu obrazu.

Dychberúca grafika je len jedna súčasť famózneho audiovizuálneho zážitku, ktorý hra prináša. To všetko, čo hra reprezentuje, si užijete nielen vďaka grafike, ale aj vďaka fenomenálne spracovanému zvuku na prakticky každej úrovni. Dabing zodpovedá kvalitným hereckým výkonom, takže je rovnako dobrý. Navyše si k nemu môžete zapnúť české titulky, ktoré vôbec nie sú spracované zle. To poslednú dobu začína byť problém hlavne na streamingových platformách, tu je ale preklad dobrý. Hudba je podmanivá, ale nie vtieravá. Za celú dobu hrania budete počuť asi len 3 výraznejšie skladby, zvyšok sa spolieha na ambient, vokály a nenápadné budovanie atmosféry. A to všetko v technickom spracovaní, kde sa dostávate priamo do hlavy hlavnej hrdinky. Alebo sa vlastne jej svet dostáva do vašej hlavy.

Naozaj si hru zahrajte s headsetom, kedy sa vám Fúrie zaryjú do hlavy a temný svet Islandu vás obklopí. Toto je presne jeden z tých príkladov, kedy je hra krásna aj „škaredá“ zároveň. Ten zvuk je perfektný, technicky a aj z iných hľadísk. Ale zároveň to nie je príjemný zážitok. Nemá to byť príjemný zážitok. Naozaj neraz budete mať dojem, že sa vám cudzie hlasy hádajú v hlave. Je to intenzívne, podmanivé, ale nedáte to napríklad 4 hodiny vkuse s headsetom na ušiach. A celkovo vo vás hra nechce vyvolávať príjemné pocity. Nepamätám si hru, kde by hlavná postava až tak strašne trpela. Senua krváca, bojuje, hra ju vláči bahnom, topí, necháva horieť.

Nebude vám to príjemné, ale ani to nemá byť. Má to byť kruté, lebo taký je tento svet. Keď nehráte dobre a Senua zomrie, je to neraz extrémne násilné. Po vypnutí hry sa cítite špinaví, od krvi a od blata. Unavení rovnako ako hlavná hrdinka. Intenzívnemu zážitku pomáha aj to, že hra je prakticky bez priznaného strihu. Po veľkú časť hernej dĺžky je to akoby jeden kontinuálny záber. Keď postavy cestujú po Islande, je to prepojené preletom nad krajinou, ale stále bez strihu.

Ale čo je vlastne Hellblade II? Je to akčná adventúra, ale nečakajte od toho nejakú sekačku, niečo ako God of War a podobne. Je to oveľa komornejšia hra neraz s dôrazom práve na tú adventúru. Akcia tu je tiež a je intenzívna, ale nie je jadrom hry. Boj nie je cieľom autorov, ale len ďalším prostriedkom v celom tomto zložitom stroji. Ako sa tu prelínajú rôzne vrstvy hrateľnosti, tak sa prelínajú aj žánre. V niektorých momentoch je to introspektívna dráma, inokedy zase psychologický triler, ktorý vás chce vydesiť tým, čo nevidíte v temnote.

Najskôr to adventúrenie. Väčšinu hry strávite chodením, vnútorným bojom a interakciami s postavami, ktoré síce predpísané. Nevolíte v dialógoch, nevolíte ani v hraní. O tom Hellblade nemá byť. Je to vlastne dosť lineárna hra, ktorá iba raz za čas otvorí svoje prostredie. To väčšinou vtedy, keď musíte nájsť symboly a vyriešiť hádanku. To sú prvky známe už z prvej hry, ale povedal by som, že tu nie sú tak nadužívané, takže má dvojka lepší spád a aj tempo prakticky bez nejakých hluchých miest. Cesta vpred sa vám uzavrie a na jej otvorenie musíte v prostredí nájsť reprezentáciu niekoľkých častí symbolu, ktorý uzavrel cestu ďalej.

Tentoraz je to ale výraznejšie obohatené o možnosť meniť svet okolo seba. Ako som už viackrát spomenul, neexistuje tu objektívna realita, ale svet, ako ho vníma Senua. Tá má jedinečnú schopnosť zamerať sa na nejaký objekt a tým zmeniť svet navôkol. Napríklad takto dokážete manipulovať s tvorením cesty tam, kde predtým nebola. Tiež je to forma logických hádaniek, ktoré sú ale do hrateľnosti zakomponované príjemne organicky. A Senua tiež môže odhaliť aj skryté miesta, kde nájdete stromy rozprávajúce viac o svete a mytológii hry. Okrem stromov sú tu aj totemy, ktoré slúžia podobnému účelu a ak chcete z príbehu hry získať 100%, mali by ste ich všetky nájsť.