Postal séria je tu s nami od roku 1997, teda už takmer 30 rokov. A za tú dobu toho teda zažila veľa, vysoké vrcholy a aj strmé pády. Jednotka bola na svoju dobu zábavná, dvojka kontroverzná, ale mal som ju rád, no potom prišla trojka a štvorka. Dve hry, ktoré som, bohužiaľ, recenzoval. A tie stratené hodiny života mi už nikdy nikto nevráti. Raz budem na smrteľnej posteli spomínať, čo všetko som v živote zažil a spomeniem si, že kvôli týmto dvom ohavnostiam mi uniklo niečo zaujímavejšie a zábavnejšie. Napríklad pozeranie na to, ako schne mokrá stena. No a potom je tu ešte príšerný Bollov film. Máme tu tak naozaj širokú kvalitatívnu škálu. Kam sa na nej ale zaradil spin-off Postal: Brain Damaged?

Hra pôvodne vyšla na PC ešte v roku 2022 a postupne sa prebojovala aj na konzoly. Teraz sme sa navyše dočkali Switch limitky od Super Rare Games a práve na túto verziu sme sa pozreli v recenzii. A musím teda povedať, že sto dopadlo lepšie ako som čakal. Za hrou totiž nestoja Running With Scissors, ale poľské štúdio Hyperstrange, ktoré sa sústredí na retro FPS s dynamickou hrateľnosťou a pestrou grafikou. Vytvorili aj Elderborn, Blood West, Supplice a ďalšie podobné hry, pričom kvalita a aj talent tam sú.

Tu sa ale skutočne odviazali a priniesli hru, ktorá aj v rámci ich tvorby vyčnieva. A v rámci série je hra úplne iná ako predchádzajúce. Všetky síce boli strieľačky, ale toto je hra, ktorá je skutočný boomer shooter so všetkým, čo k tomu patrí. Akurát tak trochu po lobotómii. Ale to si treba zahrať, aby ste to pochopili. Inšpirácia klasikami, ale aj novšími hrami je tu badateľná, takže tu nájdete niečo z klasických Doomov, ale napríklad aj z Doom Eternal, čo jednak autori sami priznali, no taktiež priamo vykrádajú. Ale funguje to.

Prečo Brain Damaged? Lebo sa celá hra odohráva v hlavne hlavnej postavy. A ak sériu poznáte, viete, že Postal Dude to v hlave nemá úplne v poriadku. Takže aj keď sníva, snívajú sa mu *@§#%iny. Ale že strašné. Nazriete tak do jeho mysle a spoznáte, kto je vlastne jeho najväčším nepriateľom. Nedá sa povedať, že by príbeh dával nejaký zmysel, ale tu a tam dokonca dokáže pobaviť. Čo je oveľa viac ako zvyšok série dokázal od roku 2011. A teda príbeh vás aj povodí po naozaj pestrých lokalitách, od predmestia cez ústav až po E3 a vesmír. Jednoducho tu autori chceli toho natlačiť toľko, koľko sa len zmestí.

No a chceli hru prepchať aj humorom. Alebo teda skôr „humorom“. Kým kvalitatívne hlavnú sériu prerástli, v tomto dodržali stanovený štandard, takže ak vám nepríde vtipné cikanie na verejnosti (z toho asi vychádza aj názov hry, len sa vytratili mäkčene) či fekálne vtipy, tak toho je tu asi najviac. No a ešte s tu spoločenské narážky, takže strieľate Mexičanov, Karen, vírus a neviem čo všetko ešte. No a občas vám nepriatelia nadávajú do hnusných liberálov, čo tiež nie je vec, ktorú chce človek pri hraní hry počúvať. Zvlášť keď to počuje vždy, keď vyjadrí čo i len najmenšiu nespokojnosť s aktuálnym dianím v krajine. No a Postal Dude tu ešte sype jednu hlášku za druhou, ale je ich málo, opakujú sa a vtipné by boli tak v roku 1996 (hra sa v tomto strašne chce podobať na Duke Nukem 3D, ale nejde jej to).

Takže niektoré úplne bizarné a až sureralistické príbehové momenty či situácie dokážu pobaviť, ale ten humor tu veľmi nefunguje. Teda možno hej a len ja už nie som cieľovka, ktorá sa pri prde či ocikaní spínača (takto hra rieši hádanky – musíte niečo ocikať) ide váľať po zemi od smiechu. Ale zase na druhej strane tu o to priamo nejde. Tu si chcete schuti zastrieľať ako za starých čias a to našťastie funguje. Navyše naozaj takáto hra nemá obdoby, keďže zbrane a ich kombinácie sú úplne šialené, k tomu máte k dispozícii aj haldu predmetov na ohnivý či mraziaci moč a iné druhy posilnenia.

O čom hovorím? Napríklad mačkomet. Nie mačka ako tlmič, ale priamo mačkomet, jedna z najsilnejších zbraní v hre. Alebo BFG 69000, ktorým nepriateľom behom sekúnd zmeníte na pixelový prach. A ak náhodou dôjde munícia, zoberte do rúk lopatu a skúste to vyriešiť ručne. Zbrane sú variácie na niečo, čo už poznáte z iných hier, ale naozaj unikátne a aj s veľmi dobrým gunplayom. Navyše takmer každá má aj nejaký sekundárny režim, takže kolíkový samopal dokáže vytvoriť bublinu, v ktorej zastaví čas. Stačí v nej chytiť nepriateľov a zasypať ich dávkou kolíkov. Keď bublina praskne, rozpadnú sa na kúsky. Takže v tejto oblasti je to pestré a aj zábavné.

Hra sa skladá z troch kapitol, pričom každá kapitola má 4 štandardné levely a jeden boss level, čo je vlastne aréna, kde musíte poraziť niečo obrovské. Možno to takto napísané nepôsobí ako veľa, ale levely sú obrovské, komplexné, domotané a prekombinované, takže v nich možno budete aj blúdiť, keď sa budete snažiť nájsť červenú kartu, aby ste otvorili červené dvere. Hra tu naozaj ťaží z klasík tohto žánru a neraz vám jeden level zaberie aj nejakých 40 minút. Z Doom Eternal si zas prepožičiava vertikalitu s možnosťou sa pritiahnuť na vysoké objekty či nepriateľov, pričom tu v niektorých prípadoch ide priamo o prekonávanie vertikálnych výziev. Takže celkovo s hrou môžete stráviť takých 7-8 hodín. Ak by ste si to chceli ešte predĺžiť, môžete skúsiť vyzbierať všetky skryté plagáty a iné bonusy. Alebo sa pustíte po dohraní do Survival režimu, kde bojujete proti vlnám nepriateľov.

A kým komplexný dizajn levelov je fajn, trochu mám problém s ich vizuálnym dizajnom, čoho výsledkom je dosť rozporuplný dojem. Prvou totiž je, že vás prvá kapitola nepovodí po zaujímavých lokalitách. Druhá a tretia sú oveľa zaujímavejšie a pestrejšie, hlavne teda úvod druhej, ale tam je zase ten problém, že vtedy ste už videli väčšinu nepriateľov a dostali do rúk takmer všetky zbrane. Takže síce objavujete zaujímavejšie prostredia, ale v nich sú veci, ktoré ste už videli predtým. Keby vás hra zasypala novými druhmi nepriateľov a zbraní aj v neskorších kapitolách, celkový dojem by bol výrazne lepší.

Bugy. Asi čakáte aj túto časť textu, všakže? Ale trochu vás sklamem. V porovnaní s predchodcami je toto najviac odladená hra v sérii. Žiadne zaseknuté cikanie, pes vo dverách a podobné veci, kvôli ktorým sa misie nedali dokončiť. To však neznamená, že je to hladký a pohodlný zážitok. Napríklad nejaké tie kolízie objektov tu stále nájdete, ale nie také zlé. Horšie je, že ma nepriateľ raz vyhodil z levelu. A ja som padal a padal a padal a padal...až som to musel reštartovať k poslednému checkpointu. No a aj samotná hra padala, čo je na konzolách neodpustiteľné. Nemôže mi hra len tak 3x vyhodiť chybovú hlášku a vrátiť sa do menu konzoly. Našťastie sú checkpointy po leveloch rozsypané pomerne štedro.

Dalo by sa povedať, že hra je tak škaredá, až je pekná. Retro estetikou sa snaží napodobniť FPSky z minulosti a nerobí to práve najhoršie. Pritom je naozaj bohatá a pestrá, neraz máte naraz na obrazovke desiatky nepriateľov, medzi ktorými beháte, skáčete, lietate a meníte ich na kôpky krvavých pixelov. A aj na Switchi sa to hýbe ako po masle. Hudba je prekvapivo dobrá a skvele dokresľuje jednotlivé levely. Z nej som bol úprimne prekvapený. Dabing je kvalitatívne dobrý a napríklad herec Corey Candray sa v hlavnej úlohe snaží, len keby nemusel rozprávať také hlúposti.

Nie je to tak nejaký zázrak, ale je to oveľa lepšie, ako som pôvodne čakal. Postal: Brain Damaged napráva pošramotenú povesť známej série a prináša zábavnú akciu zo starej školy s poriadne rýchlou a krvavou hrateľnosťou, ktorú však ťahá dole fakt prízemný humor a aj niektoré nedotiahnuté aspekty v rámci tempa hry ako takej, kde keď začne servírovať dobré levely, nenaplní ich novým obsahom. Ale aj tak sa zabavíte. Môžem ešte dodať, že Switch verzia nemá úplne ideálne nastavené ovládanie, takže sa s ním treba trochu viac pohrať. No a táto limitka od SRG je štandardne veľmi pekne spracovaná so všetkými bonusmi, ktoré od nej očakávate. Ale to v rámci hodnotenia hry nezohráva rolu.