Na sklonku 2024 a cca 10 týždňov po vydaní sa k Metaphor ReFantazio viaže azda jediná otázka – je to hra roka? Ako pre koho. Moja JRPG stránka rozhodne kričí áno (ale tá filmová či západná hovorí aj čosi o Indiana Jonesovi), lebo čakáte nový titul od mimoriadne obľúbených tvorcov (Atlus a Persona sú už kult), ktorí sa nebáli ísť do novej značky, iného prostredia a všetko im vyšlo parádne.

Keď recenzujete hry, spravidla sa sústredíte na viaceré elementy. Grafika, hrateľnosť, postavy, príbeh. No okrem týchto atribútov je potrebné zvážiť ďalšie dva – tzv. pocit z postupu a premárnený čas. Prvý je jasný: drží vás hra stále v pozore a je nábehová krivka silná? A netočíte sa v kruhu či grindujete päť hodín len, aby ste sa dostali k ďalšiemu bossovi a zdolali ho? Oba nespomínam márne: Metaphor ReFantazio je hra, pri ktorej nemám zlý pocit ani pri jednom. Presne naopak – každá herná seansa prináša zadosťučinenie z posunu v príbehu alebo iného míľnika v kontexte hrateľnosti: nový kus mesta, nová zóna či zdolaný boss.

Takže poďme do sveta fantázie, ktorá funguje naopak. T.j. séria Persona bola zasadená do reality, no tá sa miešala so zaujímavými elementmi a putovali ste do paralelných svetov zobrazujúcich duševný stav či iné podoby charakterov. Metaphor ReFantazio sa však od začiatku odohráva vo fantasy krajine zužovanej vlastnými problémami, ktoré pochopíte za prvú polhodinu. Toto je spojené kráľovstvo Euchronia, kde žijú mnohé kmene a národy. V hlavnom meste je zavraždený Kráľ (a vy priamo v intre zistíte kým) a vzniká otázka, kto by mohol nastúpiť na trón. Jeho vlastný syn je údajne mŕtvy (ale vy vidíte, že leží niekde ochromený / začarovaný). Akú rolu zohrá bežná sirota Will z nízko postaveného kmeňa, na ktorú každý pozerá s odstupom?

Will prichádza do metropoly a má jasnú misiu ohľadom nástupníctva trónu. Zapíše sa do armády a už počas tohto procesu spozná jednak rasizmus na vlastnej koži (patrí ku „menejcennej“ rase) i nových známych. Spočiatku sa to nezdá, ale čaká ho cesta naprieč celým kráľovstvom, kde bude chcieť získať súpútníkov i nečakané spojenectvá. Jeho výhodou je, že pochádza z Elda kmeňu, ktorý ovláda mágiu (to nemôže ponúknuť každý). Asi nie je sám, keď nájdete kúzelné palice vo výklade obchodu, ale...

Sledovať tento dej je lahoda – po stránke produkcie, kde sa vynímajú dlhočizné animácie a dialógy alebo aj po obsahovej stránke: hoci sa z prvých minút zdá, že tušíte, kam sa bude dianie uberať, je tu priestor pre množstvo odbočiek či nečakaných momentov. To sa ešte na scénu dopraví ďalší unikátny element: keď hrdinovia objavia artefakt s prepojením na akýchsi ľudí, ktorí nemusia byť zďaleka pozitívne vykreslení. Metaphor ReFantazio to má sčasti aj v názve: je to fantasy obrátene naruby, kde ľudia ako ich poznáme, sú vykreslené ako ultrasilné bytosti a vás hneď začne zaujímať prečo.

Pri narácii miestami neviete čo chváliť skôr. Popisovanie toľkých kmeňov (robustná encyklopédia vás zamestná na hodiny štúdia) či objavovanie spôsobu ich fungovania je fascinujúce. Zo sveta máte iný pocit, keď si môžete naštudovať toľké detaily a hneď úvodné mesto vám ukáže vibrujúci život. Ale čo je na Metaphor ReFantazio ešte pútavejšie, je nasadenie vážnych tém ako politika, náboženstvo alebo iné aspekty popri tradičnej púti „poďme zachrániť princa alebo poraziť zloducha“. Niežeby nedošlo aj na plnenie klasických úloh, ale robustná kostra obsahu vás nepustí. Témy sú ťažké: vražda, kliatba, sociálna nerovnosť – prvé, čo vidí hrdina v meste, sú popravy, obesenci či prítomnosť žobrákov.

Ale umenie scenára je ako dokáže varírovať medzi náročnými témami a ľahšími pasážami. Má tu aj dostatočný priestor pre vykreslenie postáv, ich vzťahov a mikropríbehov, tie sú miestami úžasne. Po rokoch a iných hrách sa ukazuje aj poriadny titul, ktorý dáva význam ceste hrdinov – všetci sú v inej pozícii ako na začiatku. V centre pozornosti je nielen cesta po šírom svete, ale aj naplnenie želania zosnulého kráľa: turnaj s tisíckami kandidátov bojujúcich o trón. Váš hrdina sa snaží etablovať ako nádejný nominant, získať si priazeň frakcií i ľudu.

Atlus má vlastnú hrateľnosť ako lusk, ťahový súbojový systém i kvalitné dungeony. Nejde iba o to, čo budete sledovať, ale aj čo si odnesiete a do čoho sa zapojíte. Ponáranie do sveta je intuitívne, rýchlo sa učíte aj ovládanie (nasleduje JRPG štýly) a svojské herné mechanizmy.

Autori miešajú štruktúru Persony s klasickou JRPG. Prídete do novej destinácie, vstrebávate príbeh a nové postavy v nej, začínate riešiť úlohy. Potom nastúpi klasické delenie na dni – v spodnej časti vidno menu i konkrétny deň v kalendári. To značí, že dejové udalosti sa konajú v stanovenom čase a medzitým sa môžete sami rozhodovať z akých aktivít si vyberiete počas poobedí i noci. Aj keď sa nedá stihnúť všetko, pomer je akceptovateľný. Okrem konverzácií s obyvateľmi sa môžete vydať kosiť monštrá, dať si nepovinné bludiská či venovať sa iným postavám. Ak ste so svojimi nasledovníkmi často, môžete získať lepšie ceny a viac bojových príkazov. Ale netreba si sľubovať prepracované romance medzi postavami – aj to je jeden z atribútov, kedy sa hra odlišuje od Persony a iných RPG.

Áno, súboje sú nosnou časťou hrateľnosti a ponúkajú výborné vyžitie i taktiku. V jadre ťahové boje, kde budete cizelovať svoju partiu, trénovať ju na vyššie méty a hľadať ich silné stránky. Na druhej strane zase tony nepriateľov, každý so svojimi vlastnosťami a najmä slabinami, na ktoré platí vždy niečo iné. Boje sa vo veľkej miere podobajú na Personu v tempe, možnostiach i menu, no samotné Persony tu budete hľadať márne.

Postavy sa totiž hlásia k určitému Archetypu, zosobňujú ich vizuál, vlastnosti i osobnosť. Tieto entity majú v boji obrovskú paletu možností a na vás potom bude, ktorej osobe venujete ktorý Archetyp. To je rozdiel oproti Persone, tu treba šermovať s ponukou Archetypov a do každého bludiska zobrať iné typy a partie. V tom smere je hra neľútostná – darmo vytrénujete istej postave Archetyp, môžete prísť do ďalšieho bludiska a tam vám veľmi nepomôže, ak tam bude šermovať odolný nepriateľ. Takže je na vás, ako budete trénovať Archetyp u každej postavy a potom ako zložíte partie na výpravu – tým, že je v hre veľa obsahu, sa však nemusíte báť, že by nebol priestor na tréning. A netreba zabúdať, že ak ste v dobrom vzťahu s inými postavami, otvorí sa cesta k silnejším Archetypom.

Pri archetypoch sa môžete tešiť na rozmanitú taktiku a zloženie: budú tú klasické triedy ako tanky, DPS, liečitelia i mágovia, takže povedomé povolania namiešane do dynamických súbojov na ťahy. Je fajn vidieť dobre vybalansovaný systém, hoci neraz budete škrípať zubami pri bossoch. Inak vlastnosti medzi Archetypmi sa dajú aj prenášať, čo neskôr otvorí ďalšie taktické možnosti. Silná štylizácia vás dovedie k rôznym objavom – aj v systéme, ale taktika prevažuje: slabiny nepriatelia, dobré časovanie alebo pozícia postáv, t.j. kto bude v prednom a kto v zadnom rade.

Repertoár nepriateľov nie je ultraširoký, ale na druhej strane sa postupne učíte, čo na koho platí a aké majú rôzne ťahy. Je to vyvážený pomer, aby tu nebolo 450 druhov, ale zároveň sa ani neotupili do polovice hry. Sú tu pekne vypečené typy, na ktorých platí iba mágia – a naopak, niektorí sú fanatickí, keď vidia, že s mágiou chcete na nich vypáliť vy. Čím ďalej ste, tým viac zistíte, že obťažnosť Metaphor ReFantazio sa radí k vyšším a treba zaťať zuby i skúšať. Každopádne, moja rada znie ísť do nižšej obťažnosti pri prvom hraní – a na vyššie si necháte eventuálne druhé hranie.

A pri súbojoch treba pochváliť ešte dve veci: prvá je skôr klasika, ak zatnete do nepriateľa v teréne, na začiatku bojov máte značnú výhodu. Ale čo je ešte dôležitejšie, ak na poli ťuknete do oveľa slabšieho nepriateľa, súboj ani nezačne, vyhráte ho, získate čo treba, aj skúsenosti a pochodujete ďalej. Konečne to ide, že nemusíte zmeniť obrazovku, raz-dva si udrieť, vybrať, rátať XP a ísť po cestičke ďalej. To by mali konečne riešiť aj ďalšie JRPG. Inak sa pripravte, že bludiská sú tradične dlhé aj niekoľko hodín, budete ich pasáže opakovať, ale našťastie sa nájdu dobre rozhodné checkpointy. Aj to je svojím spôsobom cesta k hráčovej pohode.

A čo treba ešte chváliť okrem hrateľnosti, nápadu a obsahu? Celkovú štylizáciu. Je famózna a máte fakt pocit, že hráte niečo iné, vypiplané – je to síce stredoveká fantasy s vlastnými rasami i grafikou, no zároveň sa hrá s fantasy naruby, keď ľudia sú vykreslení ako veľké monštrá – a to uvidíte najmä pri bossoch, keď bojujete nie proti osemrukým ozrutám, ale podivným ľudským stvoreniam. V tom smere sa tu Atlus riadne utrhol z reťaze a ich kreácie je radosť objavovať, aj s bossmi bojovať. Pripočítajme si ešte kvalitnú orchestrálnu hudbu, ktorá graduje na patričných miestach a audiovizuál je skvelý.

Zaujímavé je, že Metaphor ReFantazia zvláda aj PS4 a vyzerá stále dosť dobre. Žmýka sa tu rozlíšenie a na hraní to necítiť, len sú textúry menej kvalitné. PS5 verzia je vyhladená, rýchla a pri animáciách až tak veľa rozdielov ani nepostrehnete.

Táto recenzia prichádza neskôr, ale chce vám povedať, že toto je veľký klenot roka 2024. Nová značka a nové nápady sú zmiešané s výbornou hrateľnosťou, skvelými postavami i svetom, je tu radosť hrať každú hodinu. A nebude ich málo – toto je Atlus epos, čo si pýta 100, aj 120 hodín bez problémov. Je to však práve ten jemný balans, ktorý dokáže miešať videohru s odkazmi na súčasné témy, politiku, spoločnosť alebo náboženstvo a spôsob reflexie v hrateľnosti, ktorý robí tento titul unikátom. Nebude vás zaťažovať tak, že by ste si neužili hru – skôr ho nevtieravým spôsobom využije v obsahu bez lacných pokusov šokovať. A vraj hry nemajú čo povedať!