Na americkom juhu je niečo čarovné. A nemyslím tým ten ich nezrozumiteľný prízvuk (Deadool si z toho trochu robil srandu, ale stretol som už ľudí odtiaľ a fakt majú strašne silný prízvuk). Tí ľudia sú iní ako ostatní Američania, majú fenomenálnu kuchyňu (skúste si doma pripraviť napríklad jambalayu) a celkovo tá atmosféra miest ako New Orleans spolu s hudbou a kultúrou je niekde inde. Ale nie je veľa hier, ktoré by sa v týchto končinách odohrávali a stavali na tej kultúre, mýtoch alebo jednoducho tradičných prvkoch. Resident Evil VII vám tie lokality úplne nepredá, skôr naopak. Deadly Premonition 2 to čaro zachováva obstojne, ale nie je to až taká dobrá hra. Z indie bodujú napríklad Kentucky Route Zero alebo Norco.

No a teraz nám folklór aj mýty amerického juhu chce predstaviť South of Midnight. Musím ale povedať, že som trochu sklamaný. Keď som sa hlásil o demo hry na preview, sľubovali nám obsah tak na 90 minút, čo znie fajn. Demo som ale prešiel tak za hodinku a to som sa snažil v ňom nájsť každý skrytý kút. Čas pritom letel naozaj rýchlo, ani som sa nenazdal a hra mi zahlásila koniec kapitoly, teda aj koniec dema ako takého. Poznáte to, čas letí, keď sa bavíte. A ja som sa tu naozaj bavil. Možno trochu inak, ako som pôvodne očakával, ale stále bavil. Ale to som už asi kusisko predbehol všakže?

Čo je teda vlastne South of Midnight? Pravdepodobne jedna z najlepších ukážok magického realizmu v moderných hrách. Ja viem, že keď čítate o hrách, asi nechcete absolvovať hodiny literatúry, ale všetko sú to veci, ktoré vám otvárajú obzory. A hneď si tak uvedomíte, že to, čo v hre vidíte, možno má byť alegóriou niečoho iného. Že všetko to magické a mystické, čo pred vás autori predostreli, môže byť len alegorickým výkladom skutočnosti. Lebo skutočnosť samotná je niekedy možno ťažšie uveriteľná ako niečo fantastické. Alebo, čo je horšie, je strašnejšia.

Je dôležité, aby sme mali rôzne hry. Aby sme tu mali prvoplánovú zábavu, ale aj príbehy s hĺbkou a o niečom zmysluplnom. Aby hry rozprávali zábavné, napínavé, dojemné, ale aj nepekné príbehy o ľudskej zlobe či nenávisti. Niektorých to poučí, iným to nastaví zrkadlo, ďalší sa nad tým možno aspoň zamyslia. South of Midnight, aj keď teda demo toho veľa neukázalo, dokáže ponúknuť práve tie momenty na zamyslenie. Momenty, kedy sa tam stane niečo zlé, smutné, a vy si poviete, že ešte šťastie, že to je len hra. Ale potom si uvedomíte, čo sa deje okolo. A že kým tu sa pozeráte na folklór, fantáziu, mýty, tam vonku sú to skutoční ľudia.

Hazel v deme mala za úlohu oslobodiť toho veľkého južanského sumca, ktorého ste už určite videli, ak ste sa o hru zaujímali. Zjavne sa stane jej sprievodcom v tomto svete, ktorý vie viac o jej schopnostiach ako ona sama. Práve o tom časť dema bola – o odhaľovaní schopností. Pomocou nich sa ponára do príbehov rôznych postáv, zacelí ich rany, pomôže im zmieriť sa so svetom. Som rád, že tu máme aj takéto hry, kde sa na chvíľku zamyslíte nad tým, čo ste videli. Bez agendy, bez tlačenia, bez citového vydierania. Presne jeden taký príbeh bol v deme. Bol smutný, možno tú alegóriu niekto ani nepochopí, ale bol to skutočne ľudský príbeh. Trochu ako Ondráš Machuľa od Kukučína, akurát v južansko-gotickom fantasy svete. Možno o niečo tragickejší.

Demo nám predstavilo tretiu kapitolu a iba tú. Síce aj s nejakým úvodom a záverom, ktoré dotvorili celkový kontext príbehu, ale stále bez väčších spoilerov o tom, čo nakoniec dostaneme. Hlavnou hrdinkou je mladá Hazel. Hurikán zničil jej rodné mesto Prospero a ju to potom vtiahlo do podivnej gotickej reality amerického juhu, kde ožívajú mýtické bytosti a folklór sa stáva realitou. Tam sa Hazel musí stať Tkáčkou, čarovnou liečiteľkou zlomených pút a duchov. Na ceste za obnovením pokoja a nájdením domova stretáva rôzne magické bytosti z legiend, rozpletá svoju vlastnú minulosť a bojuje s nepriateľmi.

Veľa vecí ma na hre bavilo a naozaj som si ich užil, ale súboje to neboli. Niežeby boli vyslovené zlé, to vôbec, akurát ja vlastne nie som cieľovka na niečo takéto. Čaruje sa tu, tká sa tu zdanlivo neviditeľnými priadzami, ktorými si môžete priťahovať či dočasne zväzovať obskurných nepriateľov, ale v zásade je to len variácia na sekačku. A toto je oblasť, kde mám rád Devil May Cry, Bayonettu či Ninja Gaiden. Nepriateľov treba dobre sledovať, uskakovať, čo tiež nie je moja šálka kávy. Ja mám radšej mechaniky blokovania či parry. Tu by to tematicky nesadlo, Hazel nie je žiadna veľká bojovníčka, takže keď proti týmto desom stojí, musí len uskakovať. Chápem to, nie je to zlé, ale nie úplne mne po chuti.

Ale na pohľad to vyzerá dobre. Mechanicky súboje nie sú náročné, používate len pár tlačidiel a čakáte, keď máte k dispozícii špeciálne tkáčske schopnosti, ktorými si môžete pomôcť proti nepriateľom, ktorí sú občas dosť tuhí. Schopnosti sa vám nabíjajú samé a potom ich už len správne použiť. Nedá sa to úplne bezhlavo, takže musíte dbať aj na to, na koho práve útočíte. Keď už nepriateľa zdoláte, môžete z neho vytiahnuť vlákno a tým si doplniť aspoň malú časť života. Pritom boje sú v hre dosť špecifické tým, že prebiehajú len v uzavretých arénach. Putujete po svete, prídete na miesto, to sa uzavrie a naspawnujú sa tam nepriatelia. Máte jedno doplnenie života v okolí a steny nepadnú, kým to všetko nevytlčiete. To nie je v rámci žánru úplne neštandardné.

Nesmie tu chýbať ani jednoduchý RPG systém, z ktorého sme si síce v hre nemohli veľa vyskúšať, ale aspoň bolo vidieť, že v hre budete Hazel postupne vylepšovať jednotlivé schopnosti a aj celkové atribúty, takže ako budete čeliť väčším a silnejším nepriateľom, bude aj ona postupne silnejšia. Taktiež si v priebehu hrania osvojí nové schopnosti na prekonávanie prekážok, keďže tento svet je naozaj rozsiahly a často aj nebezpečný, takže obyčajným skákaním nástrahy neprekonáte. Takže časom budete plachtiť vzduchom a napríklad aj behať po stenách a utekať pred nebezpečenstvom skrytým v hmle. Pravdepodobne tu toho bude viac, ale to bolo všetko, čo nám demo predviedlo v tomto ohľade.

Súbojov nebolo málo, javili sa aj ako pomerne náročné, ale osobne oceňujem, že s nimi dizajnéri narábajú skôr striedmo. Väčšiu porciu hrania strávite skúmaním prostredia, skákaním, hľadaním si cesty vpred, ale aj túlaním sa po skrytých a zdanlivo nedostupných zákutiach. Ale cesta na tie miesta vždy vedie, len si ju musíte nájsť a to bola pre mňa naozaj zábava. Keď to nebola akcia, ale 3D platformovka v bohatom prostredí, vtedy som si hru užíval najviac. Príbehové pasáže sa striedali s prekážkami, pričom vždy periférne niekde zazriete niečo, čo chcete zobrať, takže hľadáte, ako sa tam dostať. Niekedy na to musíte ísť metódou pokusu a omylu. Zistíte tak, že v riekach plávajú krokodíly, takže cez vodu to nepôjde. Takže kam? To je tá zábava.

Pritom sa nedá povedať, že by hra bola nejakým otvoreným svetom. Minimálne teda táto kapitola bola vlastne lineárna, ale aj tak ponúka istú mieru voľnosti, kam ste mohli zablúdiť, kde ste mohli naraziť na nejaký náznak emergentného naratívu, domyslieť sú čriepky príbehu tohto sveta, prípadne tam odhaliť priamo zápisky či iné informácie. A vždy je to len o tom, aby ste sa tam vydali. Niekde len tak prejdete, inde preskáčete, ďalej zase doplachtíte a podobne. No a je tu aj také to simplexné lozenie, aké môžete poznať napríklad z Uncharted, pričom funguje úplne podobne, takže sa tu zjavne aj trochu nalozíte.

Hazel pôsobí ako sympaťáčka, ale ťažko takto po hodine hrania povedať viac. Je svojská a hráča reprezentuje tým, že vlastne nevie, čo dokáže. Schopnosti objavuje spolu s hráčom. Navyše má dosť podrezaný jazyk, keď už sa s niekým baví, a neštíti sa aj nejakých tých škaredých slov. Nepôsobí umelo, nepôsobí silene. Hovorí prirodzene. Dabing jej tiež pomerne sadne, rovnako aj sumcovi. Zvykajte si však na prízvuk. Nie je až taký výrazný, aj keď stále svojský. Mnohým tak určite pomôže fakt, že hra bude už pri vydaní obsahovať aj české titulky, takže si nebudete musieť lámať hlavu nad tým, čo niektoré tie svojské južanské výrazy znamenajú.