Význam a zmysel videohier v súčasnom svete permanentne rastie. Ich primárna úloha je stále rovnaká – majú hráčov zabaviť, majú byť nimi hrané, a tým pádom aj takto používané. No to neznamená, že okrem hrania nevedia ponúknuť aj niečo viac. Hlbšie príbehy, prepracovanejšie charaktery a iné prvky sú dnes už samozrejmosťou. Rovnako sme si už zvykli aj na výraznejšiu umeleckú ambíciu niektorých titulov. Hry však začínajú ukazovať ďalší rozmer. Never Alone bola výnimočnou kultúrnou sondou, no neskončilo to ani tam. Hra nazerala dovnútra kultúry, no teraz tu máme kúsky, ktoré nazerajú dovnútra ľudskej duše.

Objavujeme hry ako terapiu. Terapiu pre jej tvorcov, ale taktiež aj terapiu pre nás hráčov. Autori môžu svoje myšlienky preniesť do formy pixelov a hráči sa zas môžu vo výrazne alegorickej forme popasovať s vlastným strachom a neistotou. Neverending Nightmares bojovala s depresiami a obsesívno-kompulzívnou poruchou. Dnešný titul Sym sa zas zaoberá úzkosťou a sociálnou poruchou. Relatívne štandardná hrateľnosť sa tak rozširuje o jedinečnú atmosféru, ktorá je síce depresívna, no zároveň podmanivá.

Skôr ako jedinou alegóriou je Sym súhrnom niekoľkých náročných metafor, ktoré sa počas hrania vynárajú na povrch a miznú skôr, než si ich stihnete poriadne všimnúť. No tá chvíľka, kedy ich máte pred očami, vo vás môže ešte dlho rezonovať. Každý si z hry môže zobrať niečo vlastné, každému pripomenie čosi iné. Niečo nemusíte reflektovať vôbec, iné vás zas zasiahne poriadne hlboko. V zásade sa však všetko točí okolo jednotlivca, jeho strachu zo seba samého aj zo spoločnosti. Zo zlyhania, sklamania ostatných, z kontaktu aj hodnotenia svojim okolím.

Toto všetko je prezentované bipolárnym vyobrazením hlavného hrdinu, ktorý je sám osebe len metaforou bez konkrétnej formy, ktorá však o to viac vystihuje jeho postavenie vo svete. Je sám, je monštrum. Niekde sa skrýva, inde je zas pod útokom rôznych nepriateľov z vonkajšieho sveta. Volá sa Josh a je tínedžer. A ako ste si už asi domysleli, bojuje so sebou samým aj svetom okolo. Je to ani nie príbeh, skôr koncept, s ktorým sa dokáže mnoho mladých ľudí stotožniť a istým spôsobom aj konfrontácia.

Joshovi musíte pomôcť čeliť rôznym hrozbám, ktoré vás ale v konečnom dôsledku posúvajú vpred. Hrateľnosť je skutočne simplexná, takže by sa mohlo zdať, že navigovanie svetom plným nočných môr bude jednoduché. No postupne prituhuje. Josh má dve podoby, každá funguje vo vlastnom svete, a takto dokážete prekonávať prekážky. Ak je niečo v jednom svete nedostupné, v tom druhom to pre vás môže byť hračkou a naopak. Prekážky sú čoraz náročnejšie, a tak musíte stále viac hýbať rozumom a pritom prechádzať rôznymi stavmi ľudskej mysle. Každý jeden zo 44 levelov prakticky predstavuje nejakú úzkosť.

Sym, čo sa týka jadra herných mechanizmov, neprekračuje rámec bežných platformoviek. Beháte, skáčete a zomierate. No našťastie sú tu tie dve postavy a dve spektrá jedného sveta. Bežný svet funguje tak, ako by ste čakali. A aj podoba nášho hrdinu v ňom je bežná a ilustruje človeka. Skáče vysoko a ďaleko, no zároveň aj menej predvídateľne. Keď však treba, zmení sa na tvora menom Ammiel. Pôsobí cudzo, neprirodzene, mimozemsky a aj vyzerá ako monštrum s chápadlami. Je manifestáciou túžby hlavného hrdinu prekonať svoj stav, no zároveň sa v tejto podobe skrýva. Svet sa v tejto forme obráti hore nohami a zmenia sa aj farby.

Sym je hra postavená na výraznej dichotómii, ktorou je doslova prešpikovaná v každej jednej zložke. Výnimkou nie je ani vizuálna stránka, ktorá je tým prvým, čo vás na hre zaujme. Stavia na výraznú mieru abstrakcie a kontrast bielej a čiernej. Výtvarný štýl je jednoduchý, založený len na hrubých rysoch. A presne v štýle dichotómie herného sveta sa po zmenení postáv zmení aj farebná schéma. Čo bolo biele, to je teraz čierne a naopak. To isté však platí aj pre hudbu a zvuky. Kým v normálnom svete sú herné temné minimalistické melódie zreteľné, v obrátenom svete sú zastreté, takmer deformované. Ponuka skladieb je pestrá, aj keď ich variabilita vás na zadok neposadí. K hre však sedia dokonale a aj keď znejú zlovestne a depresívne, nepočúvajú sa zle.

Hádanky a prekážky v hre nie sú náročné, no predsa len pri nich musíte tu a tam pohnúť rozumom. Najmä v momentoch, kedy sa treba prepnúť z jedného sveta do druhého, aby ste prekonali niektorú z nástrah. Musíte si však uvedomiť, že vo svete Ammiela funguje gravitácia opačne. Skáčete smerom dole a padáte smerom hore. Navyše nie tak rýchlo a vysoko, no o niečo presnejšie. Hra sa časom stáva abstrakčnejšia. Oba svety sa navzájom viac ovplyvňujú, musíte si vytvárať nové plošiny, vyhýbať sa mäsožravým rastlinám aj monštrám, taktiež aj pádom do ventilátorov. Neskôr však čoraz častejšie príde čas aj na akýsi „skok odvahy“, kedy už netušíte, kam by ste mali ísť a správna cesta vedie pádom do neznáma. A práve vtedy nastáva problém.

Sym sa čoraz častejšie začne spoliehať na to, že budete situácie riešiť intuíciou. Pre vás to však znamená len progres metódou pokusu a omylu a z toho môže prameniť frustrácia. Ak si k tomu pripočítate občasné zaseknutie postavy na rohoch platforiem, neraz budete level opakovať viac, než je zdravé. Aj napriek tomu sa po Sym oplatí siahnuť. Má skutočne jedinečnú atmosféru a zaujímavú premisu. Neprebieha úplne lineárne a sami si často volíte cestu, ktorou sa vydáte. Ak jeden level nezvládate, idete do ďalšieho. Navyše hra obsahuje aj editor levelov. Po zhruba troch hodinách, ktoré strávite v príbehu, sa môžete vrhnúť na tvorbu úrovní, prípadne si stiahnuť levely iných hráčov. Za necelých 7 eur tak dostanete hru, ktorá nielen zaujme, ale ponúkne aj množstvo možností.