Minulý rok nás koncom leta pozitívne prekvapila prvá epizóda noirovej detektívky Blues & Bullets. Objavila sa úplne nečakane, no zaujala okamžite: atmosférou, spracovaním aj zápletkou. Mafiánska story o zostarnutom policajtovi vo výslužbe mala presne tie črty, do ktorých sa veľmi ľahko zamilujete. Pátranie po únoscoch detí či obhliadka miesta rituálnej vraždy boli popretkávané výletmi do minulosti za Al Caponem. Jednoducho materiál s vysokým potenciálom.

A potom sme čakali. A znovu čakali. Dokonca až tak dlho, že keď sa druhá časť s podtitulom Shaking the Hive objavila, museli sme sa znovu zavŕtať do príbehu od úplného začiatku, pretože nám drobnosti povypadávali z hlavy. Znovu sme sa teda prevtelili do kože zostarnutého detektívka Eliota Nessa, ktorý kedysi patril medzi Nepodplatiteľných. Počas celej svojej profesionálnej kariéry chcel dostať za mreže bossa bossov Al Caponeho, čo sa mu napokon podarilo, no nie za desiatky mŕtvych - nielen jeho kolegov a priateľov, ale za daňové podvody. Al Capone sa vrátil a žiada svojho starého (ne)priateľa o láskavosť. Ponuka, ktorá sa neodmieta: hlavne ak ide o pátranie po vnučke kedysi vplyvného muža, dnes zostarnutého dedka, ktorému idú po krku jeho kedysi verní bojovníci.

Ono to navyše nie je všetko. Únosy malých detí nie sú samoúčelným aktom k vydieraniu, hoci by sa to na prvý pohľad mohlo zdať. Už úvodná pasáž prvej epizódy ani nenaznačí, ale priamo na hráča vychrstne poriadnu dávku podivných rituálov spojených s krvavými obeťami bizarným božstvám. Všetko odohrávajúce sa na pozadí tajomnej zápletky sa ukáže len ako hmla zahaľujúca nepochopiteľné šialenstvo s miernymi prvkami nadprirodzena. Otázok je neúmerne viac ako odpovedí, takže na druhú časť sme sa vrhli okamžite. A po dvoch ďalších hodinách sedeli s mierne rozčarovaným pohľadom a náručou ďalších otázok a minimom odpovedí na ne.

Zmes, z ktorej by sa podarilo ukuchtiť výborný pokrm skúsenému scenáristovi, sa v druhej časti začína mierne rozpadať. Naťahovanie zápletky všetkými možnými smermi detektívke výrazne uškodilo. Nedokáže udržať pozornosť v každej epizódke príbehovej mozaiky, možno až zbytočne skáče znovu a znovu do minulosti a snaží sa riešiť rôzne momentky zo života hlavných protagonistov. Niežeby neboli potrebné - ono to skutočne má svoj dôvod, no celá zápletka je až nezmyselne rozkúskovaná na malé úseky, ktoré pri spájaní sa do finále nedržia pokope. Minimalistické ukážky sú fajn, ak viete, kedy presne po nich treba siahnuť. Vývojári z Crowd of Monsters to mali premyslené, ale zaujímavé pasáže nám hádžu pod nohy bez ladu a skladu, navyše s miernou dávkou stereotypu a patetickosti.

V prvej epizóde sme si s Al Caponem tľapli a pristúpili na pátranie po jeho unesenej vnučke. O tom, že je za tým viac, sme sa presvedčili pri obhliadke miesta činu okultnej vraždy, ale aj počas krátkej sekvencie, kedy sme hrali za unesenú Sofiu. Táto príbehová linka je možno zbytočne zadupávaná do pozadia a je akoby vytrhnutá z kontextu len náznakmi. Podivné persóny s lebkami a parožím na hlavách do celého konceptu nezapadajú a po dvoch častiach (z celkovo piatich) pôsobia značne nelogicky akoby vystrihnuté z inej hry. Pritom práve tieto tajomné prestrihy s okultizmom dávajú hre mnohonásobne viac ako balast okolo. Patetický a dopredu predvídateľný. Ohúri len vtedy, ak buduje atmosféru po celý čas - tu vám finále druhej časti pripadá také zbytočné a predvídateľné, až vám začnú byť postavy úplne ukradnuté.

Aj minule sme si zastrieľali, avšak na rozdiel od iných akčných hier z pohľadu tretej osoby sa Eliot ukrýva za prekážkami sám. Na nás je len to, aby sme sa vyklonili, presne namierili a vystrelili. Zábava na pár minút - a presne tak to bolo v prvej epizóde, no druhá nám akciu ponúka viackrát. Nebol to najlepší nápad. Animácie sú mizerné, umelá inteligencia nepriateľov nulová a pocit z akčnosti je po chvíli na bode mrazu. Čoskoro už chcete, aby to konečne skončilo. Strieľanie po vykúkajúcich bábkach len zbytočne zdržuje a vytrháva z kontextu noirovej atmosféry, ktorej viac svedčí komornosť. Desiatky mŕtvych v takom rýchlom slede nezapadajú do inak komorne stupňujúceho sa napätia.

Nahliadnete do Eliotovej minulosti, kde bolo už minule cítiť v ovzduší mierne iskrenie s manželkou zosnulého detektíva Dockersa, dokonca vstúpite i priamo s ním do jednej z akcií proti mafiánom. Niektoré momentky sú vynikajúce - patrí medzi ne výlet na policajnú stanicu, ktorý pripomína kultovú nemocničnú úroveň z druhého Maxa Paynea. Ale každá z epizódiek je príliš krátka na to, aby odhalila čosi viac a ponúkla prepracovanejšiu hrateľnosť na viac ako zopár obrazoviek. Lebo stále idete len dopredu, občas niekam kliknete, aktívnych miest na preskúmanie je minimum.

Vyšetrovanie na vybraných miestach, hľadanie vodítok a evidovanie stôp tentoraz nemá grády, hoci prostredie by nás malo fascinovať. V prvej časti to bolo skvelé. Krvavý masaker v byte jednej z postáv bol spracovaný v štýle Sedem, kedy nad chladnou brutalitou behal mráz po chrbte a postupne, ako sme si dávali dohromady súvislosti, rástla chuť napredovať. Nie tak v pokračovaní, kde je to celé príliš umelé, predvídateľné, zbytočne patetické a bez nápadu. Nič s nami nespravilo ani odhalenie, ktoré sme museli čakať pri vyšetrovaní nelegálneho prevážania alebo „miznutia” nepohodlných osôb. Kam sa podel ten elán vývojárov, nevedno...

Spracovanie ostalo pri starom a stavia na čiernobielu atmosféru. Palec nahor, je to niečo odlišné a zaujímavé. Ale znovu príšerne optimalizované. Až neskutočne príšerne, Niektoré obrazovky vám zadupú nespokojné ego svojou fantastickou atmosférou, kamera sa mení v momente, kedy to má zmysel a zaberá scénu z pohľadu, ktorý vás jednoducho dostane. Ale potom vás otrávi spomalený pohyb postavy, jej zasekávanie v obmedzenom priestore alebo celkovo nemotorné ovládanie klávesnicou. Dabing si zachoval črty prvej časti, Ness je skvelý, Capone sa snaží až príliš, pomocník Milton nám pripomínal fantastického Michael Clarke Duncana zo Zelenej Míle, ostatní nijako nevynikajú.

Hrateľnosť založená na „telltaleovskej" filozofii interaktívneho adventúrenia Blues & Bullets svedčí. Nielenže sú dialógy napísané uveriteľným jazykom, kedy sa príliš neplytvá zbytočnými slovami a zároveň povie všetko dôležité, no hlavne pri vybraných scénach dokážu pracovať s kamerou úplne inak, než by sa dalo pri staticky pevne nastavenej kamere. To, že úroveň obťažnosti automaticky klesá k primitívnemu pochodu vpred, dokážeme akceptovať. Ak by teda scenár nezačínal naberať príliš okaté kontúry s cieľom ohúriť stoj čo stoj. Čo nám teda vlastne chýba? Alkoholik? Dilema medzi láskou a priateľstvom? Okultizmus? Pohltenie prácou s dôsledkom opustenia rodiny? Zaslepujúca vidina pomsty? Návraty do minulosti? Zbytočné moralizovanie ľudí s krvavými rukami? Tajomné sprisahania? Všetko to tu predsa nájdeme.

A práve v tom je ten problém. Pri všetkej úcte tu nájdeme námetov na hneď niekoľko hier. Sme nesmierne zvedaví, ako sa vývojárom podarí z tohto bludiska motívov vykľučkovať, pretože sa do neho začínajú zbytočne zamotávať. Radšej by sme privítali venovanie sa len niektorým motívom. V približne dve hodiny trvajúcej epizóde totiž nestihnete prebrať všetko do hĺbky, ktorú by skúsený scenárista mohol precízne rozpitvať. Preto len sedmička, nabudúce - ak sa vôbec ďalšej časti týmto štýlom vydávania dožijeme - budeme chcieť už aj odpovede, nielen ďalšie otázky.